Objektívne právo (iné názvy: právo v objektívnom zmysle, právo) je buď súbor právnych noriem (v užšom zmysle len právnych predpisov), ktorých zachovávanie je vynútiteľné štátnou mocou, alebo len časť tohto súboru noriem (napr. jeden právny predpis). U niektorých autorov sa pojem objektívne právo stotožňuje s (každopádne veľmi podobným) pojmom právny poriadok. Podobný je aj pojem pozitívne právo. Opakom objektívneho práva je pojem subjektívne právo.^{[1][2][3][4][5][6][7]}

Objektívne právo dáva odpoveď na otázku, čo v danom prípade platí ako právo, aká právna norma v danom prípade platí; t.j. dáva odpoveď na otázku, čo je v danej situácii v súlade s právom, prípadne čo je protiprávne.^[4]

Objektívne právo je súbor právnych predpisov upravujúcich práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb, ako aj postavenie, práva a povinnosti štátu a jeho jednotlivých orgánov a jednotiek územnej samosprávy (v slovenských pomeroch nimi sú obec a samosprávny kraj) a ich jednotlivých orgánov. Za objektívne právo treba považovať aj jednotlivý právny predpis vydaný v rámci právneho poriadku určitého štátu.^[3]

Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Objektívne právo je jeden z normatívnych systémov. Spravidla sa udáva, že od iných normatívnych systémov sa právo odlišuje:

• všeobecná záväznosť (právo platí pre všetkých, vzťahuje ku každému, kto sa zdržuje na danom území – tzv. princíp teritoriality práva);
• monizmom práva – v určitom čase na určitom území platí len jedno právo;
• špecifická forma práva – záväzné je len to právo (tie právne predpisy), ktoré je prijaté v štátom ustanovenej alebo uznanej forme (napr. publikované v Zbierke zákonov, Vestníku vlády Slovenskej republiky, alebo ak štát uznal právnu obyčaj ako všeobecne záväzný prameň práva), inak nie je platným právom;
• štátne donútenie – ak právo niekto nerešpektuje, štát si jeho plnenie vynúti aj proti vôli povinného subjektu; týmto sa má zabezpečiť v spoločnosti istota a poriadok.

Objektívne právo obsahuje v jednotlivých právnych predpisoch rôzne pravidlá: Niektoré pravidlá majú donucujúci charakter, od ktorých sa nemožno odchýliť (kogentné normy), niektoré sú koncipované menej prísne a pripúšťajú aj odchýlky, spravidla na základe dohody (dispozitívne normy).

Bližšie informácie v článkoch: právna norma a právny predpis

Základom právneho poriadku je právna norma resp. právny predpis.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Odvetvia práva

Právna veda člení právo na 2 základné časti (odvetvia v širšom zmysle):

• verejné právo (po lat. ius publicum)
• súkromné právo (po lat. ius privatum)

Tie sa ďalej členia na mnoho iných odvetví, napr. medzinárodné právo, ústavné právo, správne právo, občianske právo atď.

Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Názory na pôvod a silu práva delíme na 2 základné smery:

• Pozitívnoprávna škola (Právny pozitivizmus) – právom je len to, čo má štátom uznanú formu a neexistuje nijaké „univerzálne právo“ (základná idea);
• Prirodzenoprávna škola (Jusnaturalizmus) – právo (aspoň jeho základné princípy) je nezmeniteľne dané, vpísané v človeku (základná idea).

Medzi oboma extrémami je široká škála názorov.

Niekoľko názorov na právo z antiky:

• Cicero: "Ubi homo, ibi societas; ubi societas, ibi ius" (Kde je človek, tam je aj spoločnosť; kde je spoločnosť, tam je aj právo).
• Celsus: "Ius est ars boni et aequi" (Právo je umenie dobra a spravodlivosti).
• Thrasymachos: "Právo (spravodlivosť) nie je nič iné než prospech silnejšieho" . V Platónovom dialógu: Republika, resp. Štát gr. "Politeia" (pozri "Štát")

• Subjektívne právo
• Slovenské právo