Obidvaja protikráli sa prijali za bratov a zároveň si rozdelili územie Uhorska, pričom sa taktiež uznali za legitímnych vládcov príslušných častí. Ferdinand I. Habsburský získal západnú časť krajiny, Chorvátsko a Slovensko (s výnimkou Košíc a východoslovenských stolíc). Na druhej strane Jánovi I. Zápoľskému pripadlo Sedmohradsko a východné Uhorsko. Ferdinand I. sa zaviazal, že v prípade, v ktorom by nezanechal dediča, jeho časť Uhorska pripadne Jánovi I. Pokiaľ by umrel Zápoľský, jeho syn (aj napriek tomu, že kráľ mal 50 rokov bol stále slobodný) získa od Ferdinanda I. Habsburského titul spišského grófa. Zároveň malo dôjsť k tomu, že Ferdinand I. mal mladému princovi garantovať vlastníctvo všetkých Zápoľského majetkov, dať mu jednu zo svojich dcér za manželku a v prípade vymretia rakúskej i španielskej vetvy rodu uznať jeho nároky na celú habsburskú dŕžavu. Obsah mierovej zmluvy zahŕňal taktiež tajný dodatok o vzájomnej podpore pri eventuálnom osmanskom útoku.
Čoskoro po podpise tejto mierovej zmluvy sa Ján I. Zápoľský oženil v Stoličnom Belehrade s princeznou Izabelou, dcérou poľského kráľa Žigmunda I. Dňa 7. júla roku 1540 sa manželskému páru narodil syn Ján Žigmund. Už čase narodenia syna Zápoľského vyhlásil regent Juraj Utešenič mier za neplatný. Ján I. Zápoľský však dňa 17. júla toho istého roku však umrel. Vdova po ňom napokon vyhlásila veľkovaradínsky mier bez platnosti, v dôsledku čoho požiadala osmanskéhosultánaSulejmana I. a podporu pre vlastného syna. Sulejman I. pozvanie využil a vtiahol s armádou do Uhorska.[1]