Meni (staroeg.mnj, starogr.Μήνης,[1]lat.Menes, arab.مينا) bol staroegyptský vládca – král ranodynastického obdobia, ktorého staroveká historická tradícia označuje ako zjednotiteľa Horného a Dolného Egypta a zakladateľa prvej dynastie.[2] Panoval okolo roku 3000 pred Kr.[pozn 1] Jeho totožnosť je predmetom práve prebiehajúcej vedeckej diskusie, aj keď ho aj napriek odlišnej titulatúre tradičná egyptológia[3][4][5] spája s faraónom Narmerom, ktorému sa tiež pripisuje zjednotenie Egypta. Je možné, že ide o pololegendárnu postavu, príp. sa jeho menom v neskoršej tradícii označovalo niekoľko prvých egyptských panovníkov – zakladateľov štátu.[6]
Historický kontext
Staroveká tradícia pripisuje Menimu zjednotenie Horného a Dolného Egypta do jedného štátneho útvaru[7][8] a označuje ho za zakladateľa, a teda prvého panovníka 1. dynastie.[9] Napriek tomu sa neobjavuje na častiach Kráľovských análov (Káhirská a Palermská tabuľa), z ktorých sú dnes známe len niektoré fragmenty. Objavuje sa až v neskorších textoch ako prvý ľudský vládca Egypta, priamo nastupujúci na trón po bohovi Horovi.[10] Objavuje sa v ešte neskorších kráľovských zoznamoch tiež ako prvý ľudský panovník. Vystupuje aj v démotickej próze grécko-rímskeho obdobia. Je to doklad, aký význam mala jeho postava v egyptských dejinách,[11] podobne ako Romulus a Rémus pre staroveký Rím.[12] Staroveký dejepisec Manehto spomína ako „viedol vojsko cez hranicu a vybojoval si veľkú slávu.“[9]
Hlavné mesto
Manehto spája antické mesto Cenej (Tinis) s 1. a 2. dynastiou a Meniho spomína s prídomkom ako „Menes Tinidčan“ (starogr.Μήνης Θινίτης)[13].[9]Herodotos Manehtovi protirečí tvrdením, že založil nové hlavné mesto Memfis (Inebuhedž → Mennofer),[14] na mieste, kde odklonil hrádzou tok rieky Níl.[15] Manehto pripisuje založenie mesta jeho synovi, kráľovi Atotovo (starogr.Ἄθωθις)[13] a panovníkov nazýva faraónmi až od „memfidskej“ 3. dynastie.[16]
Kultúrny vplyv
Diodoros Sicílsky tvrdil, že Meni zaviedol kult niektorých bohov a elegantnejší a luxusnejší životný štýl. Proti tomu vystúpil podľa Plutarcha faraón 24. dynastieTefnacht, ktorý nechal vytesať na jeden stĺp v Tébach Meniho prekliatie za vynález luxusu.[17]
Epizóda s krokodílom
Diodoros zaznamenal udalosť z Meniho života.[18] Podľa kňazov krokodílieho boha Sobeka Meniho na poľovačke[19] napadli vlastní psi. Zachránil sa pred nimi tak, že preplával jazero Moeris (dnešné Birket Karún vo Fajjúmskej oáze) na chrbte krokodíla a z vďaky k Sobekovi založil mesto Šedet (Krokodilón polis).[20][19][21]
Existuje viac výkladov tejto legendy, napr. Edwards (1971) tvrdí, že „legenda, ktorá zreteľne obsahuje anachronizmy, jasne stratila historický základ.“[21]Maspero (1910) síce uznával možnosť, že tradičné príbehy späté z ďalšími faraónmi mohli byť premiešané aj s touto legendou, ale odmietol hypotézy iných komentátorov,[pozn 2] ktorí príbeh posúvali do 12. dynastie, hlavnou postavou ma byť podľa nich faraón Amenemhet III. a Diodoros mal legendu zle zaznamenať.[19]Joseph (2004) interpretuje príbeh ako alegóriu, rozprávajúcu o víťazstve Meniho a jeho spojencov v boji za zjednotenie krajiny, a jeho nepriateľov symbolizujú útočiace psy.[20]Faber (1816) vidí v legende príbeh o potope, Meniho stotožňuje s Noemom a krokodíla s archou.[22]
Smrť
Manehto spomína, že vládol 62 rokov a zomrel pri love hrochov, keď ho jeden z nich odniesol.[9][23][24]
Egyptská forma „Meni“ alebo „Menej“ pochádza z Turínskeho a Abydoského kráľovského zoznamu, z 19. dynastie.[7] Latinská forma mena „Menes“ pochádza z gréckej formy „Μήνης“, ktorú použil Manehto v Aigyptiake. Okrem tejto formy jestvuje ešte Herodotova grécka alternatíva „Μιν“,[26] ktorá však ja pravdepodobne kontaminovaná s menom egyptského boha Mina.[27] Egyptské meno znamená „ten, kto pretrváva“. Edwards (1971) a Wilkinson (1999) predpokladajú, že môže znamenať skôr „číry opisný prívlastok patriaci polo-legendárnemu hrdinovi […], ktorého meno sa [časom] stratilo“. Okrem toho prívlastok nemusí patriť jednej osobe, ale môže označovať viacerých preddynastických panovníkov, napr. Ka, Škorpióna (II.) a Narmera.[1]
Meni, Narmer a Aha
Slonovinový štítok z Ahovej hrobky v Abdžu, s menami „(Hor) Aha“ a „(Nebti) Men“ v pravom hornom rohu (1. dynastia)
Skoro úplná absencia akejkoľvek stopy po Menim v archeologických nálezoch,[1] s porovnateľne bohatším dôkazovým materiálom možno posledného preddynastického faraóna Nermera, ktorému tradícia pripisovala prosperitu krajiny a archeologické nálezy jasný nárok na pozíciu zjednotiteľa štátu, dala príležitosť vzniku teórie identifikujúcej Meniho s Narmerom.
Turínsky a Abydoský kráľovský zoznam, ktoré sú vo všeobecnosti prijímané ako vierohodné zdroje,[3] zobrazujú mená oboch paní faraónov, nie ich Horove mená,[4] a sú dôležitými prameňmi pri hľadaní súvislostí s ďalšími záznamami, tzn. mená oboch paní z kráľovských zoznamoch, Horove mená z archeologických nálezov a niekoľko mien uvádzaných Manehtom alebo ďalšími historickými zdrojmi.[4]Flinders Petrie sa pokúsil ako prvý priradiť k sebe mená z týchto zdrojov a zaradiť ich:[4] Itetiho k (Horovi) Džerovi ako tretieho faraóna 1. dynastie, Tetiho k (Horovi) Ahovi ako druhého, a Meniho k (Horovi) Narmerovi ako prvého.[3][4]Lloyd (1994) vidí tento rad ako „extrémne pravdepodobný“,[4]Clayton (2006) zase pokladá za prvého faraóna (Hora) Ahu a stotožňuje ho s Menim.[28]
Totožnosť s Narmerom
Na známej palete z Nechenu (Hierakón polis) je faraón Narmer zobrazený s bielou korunou Južného Egypta a červenou Severného Egypta, a tak sa zdá, že už v jeho období bol Egypt zjednotený. – Je však tiež pravdepodobné, že Narmer len úspešne skončil vojenskú opráciu proti Dolnému Egyptu a samozrejme sa ukázal v kráľovských insigniách svojho porazeného protivníka. To však neznamená, že bol v tom čase uznávaným vládcom celého Egypta. Wilkinson (1999) spomína menej pravdepodobnú možnosť, že paleta zobrazuje koniec vojenského konfliktu s obyvateľmi Palestíny, nie Dolného Egypta.[29]
Na kamennej hlavici palcátu z Nechenu je Narmer vyobrazený ako účinkuje v rituály slávnosti Sed. Pred ním sa nachádza svätyňa (reput/džebaut)[29] so zahalenou postavou. Niektorí egyptológovia ako Percy E. Newberry vidia v kultovom objekte reprezentáciu božstva. Je však tiež možné, že vo svätyni sa nachádza Narmerova budúca manželka princezná Neithotep, v tom prípade by sa však musela scéna interpretovať ako svadobná slávnosť.[30] – Werner Kaiser a Günter Dreyer sa v tejto súvislosti prikláňajú k druhej alternatíve a podľa nich nejde o božstvo ale o svadobný rituálu,[31] a Neithotep stotožňujú s faraónom Tetim, druhým panovníkom 1. dynastie podľa Turínskeho kráľovského zoznamu, s ktorým je tradične spájaný Aha.
Túto hypotézu naznačuje káhirský fragment Kráľovských análov (Palermskej dosky), na ktorej sa nachádza medzi Ahom a Džerom ešte jeden panovník s krátkym obdobím vlády. A pretože Džer je stotožnený na káhirskom fragmente s menom „Iteti“, ostáva v tomto prípade pre Ahu meno „Meni“ a meno „Teti“ pre ďalšieho samostatného vládcu. – Proti tomu stojí fakt, že časť kráľovskej titulatúry, trónne a vlastné meno, t. j. mená v kartušiach, sa v období panovania Ahu ešte nepoužívali, a narábanie s menami „Meni“, „Teti“ alebo „Iteti“, ktoré sú tohoto druhu, je podľa súčasných poznatkov anachronizmom.[pozn 3]
V súčasnosti najdôležitejšou zmienkou o Menim je malý slonovinový štítok z Nagády, na ktorom je v serechu zobrazené Horovo meno „Aha“ (staroeg.[ḥr(w)] ˁḥ3) a vedľa neho objekt s menom oboch panímn „men“,[33] ktoré sa interpretuje ako „Meni“.[1][30][pozn 3] Je to najstaršie zobrazenie tohto hieroglyfu, ktoré poznáme. Z nejednoznačných interpretácii kresby, hlavne objektu v ktorom sa meno oboch paní nachádza, vzniklo niekoľko teórií, pokúšajúcich sa vyriešiť otázku významu slova „men“ v tomto prípade, druhu objektu kde sa meno nachádza (chrám alebo pohrebný čln) a vzájomného vzťahu oboch mien (patria jednej osobe alebo dvom panovníkom – faraónovi a jeho následníkovi).[3]
Na tej istej doštičke sa nachádza aj najstaršie zobrazenie hieroglyfu rnpt „renpet“ – „rok“ v tvare holej palmovej vetvy. Spolu s ním sú na doštičke zachované aj prvé kalendárne záznamy v egyptskej histórii. Začiatok zaznamenávania udalostí v čase by mohol byť podnet, aby Egypťania v neskoršom období videli v Ahovi „zakladateľa análov“ a osnovateľa egyptskej histórie. – Na otlačku pečate z hrobu kráľovnej Merneit, manželky faraóna Vadžiho, sú však zobrazené mená panovníkov v poradí Narmer, Aha, Džer a Vadži. To môže znamenať, že v čase života Merneit Ahu nepokladali za prvého panovníka. Treba tiež pripomenúť, že už spomínaný znak rnpt začal predstavovať „rok“ až neskôr, keď štát potreboval spravovať záznamy o daniach a kulte predkov.
V Sakkáre sa nachádza mastaba S 3357, v ktorej boli nájdené črepy a slonovinové štítky s menom Ahu. Mastaba je jedna z najstarších svojho typu a na mieste dnešnej Sakkáry sa nachádzalo pohrebisko patriace hlavnému mestu Mennoferu (v tom čase Inebuhedž). Nálezy z tejto lokality ukazujú, že tu z panovníkov nebol nikto skôr ako Aha, a Meniho, ako zakladateľa Mennoferu, by sme s určitou pravdepodobnosťou potom mohli stotožniť s Ahom. – Zakladateľ hlavného mesta však nemusel byť pochovaný v blízkej nekropole. Napr. faraón Chasechemuej vládol z Nechenu a Mennoferu, a bol pochovaný v Abdžu (Abydos).
Odkazy v kultúre
Alexander Dow, škótsky orientalista a dramatik, napísal tragédiu Sethona, odohrávajúcu sa v starovekom Egypte, v ktorej hlavná postava Menes v zozname (dramatis personae) má popis „ďalší dedič koruny“, ktorá v priebehu deja patrí Seraphisovi. Počas produkcie Davida Garricka v Kráľovskom divadle pri Drury Lane v Londýne v roku 1774 ju hral Samuel Reddish.[35]
↑ abPôvodná kráľovská titulatúra pozostávala z prvého Horovho mena a druhého mena oboch paní (Nebti meno). Používalo sa len jedno z nich, ale výber kolísal medzi oboma, podľa okolností a obdobia. V 1. dynastii sa Horovo meno používalo v súvislosti so žijúcim panovníkom, meno oboch paní zase s mŕtvym. (Lloyd 1994, s. 7)
Clayton, Peter A. (2006), Chronicle of the Pharaohs: The Reign-by-Reign Record of the Rulers and Dynasties of Ancient Egypt, London: Thames & Hudson, ISBN9780500286289
Decker, Wolfgang; Förster, Frank (2002), Annotierte Bibliographie zum Sport im Alten Ägypten (1978–2000 nebst Nachträgen aus früheren Jahren und unter Einbeziehung des Sports der Nachbarkulturen), 2, Hildesheim: Weidmann, ISBN9783615100136
Manetho; Waddell, William G. (1964), Manetho with an English Translation, Cambeidge, Mass. / London: Harvard University Press / William Heinemann, Ltd.
Ryholt, Kim (2009), „Egyptian historical literature from the Greco-Roman period“, in Fitzenreiter, Martin, Das Ereignis, Geschichtsschreibung zwischen Vorfall und Befund, London: Golden House Publications, ISBN9781906137137
Sayce, Archibald H.; Gibbon, Edward (1906), Ancient Empires of the East, 1, Philadelphia: J. D. Morris, ISBN0810990962
Shaw, Ian; Nicholson, Paul (1995), The Dictionary of Ancient Egypt, Harry N. Abrams, Inc., ISBN0810990962
Schneider, Thomas (2002), Lexikon der Pharaonen, Patmos, ISBN9783491960534
Verbrugghe, Gerald P.; Wickersham, John M. (2001), Berossos and Manetho, Introduced and Translated: Native Traditions in Ancient Mesopotamia and Egypt, Ann Arbor: The University of Michigan Press, ISBN0472086871
Waddell, Laurence A. (1930), Egyptian civilization: Its Sumerian origin, London, ISBN9780766142732
Wilkinson, Toby (1999), Early Dynastic Egypt, London / New York: Routlege, ISBN0203024389
Wunderlich, Hans-Georg (1983), The secret of Creta, Athens: Efstathiadis group, ISBN9602262613
