Veľký príbytok (pr-ˁ3) v hieroglyfoch

Faraón bol titul používaný pre vládcu Egypta v hebrejskom a neskôr aj (eventuálne) v gréckom prostredí. Oficiálny titul znel „kráľ Horného a Dolného Egypta“.

Slovo pochádza z egyptských slov per-aa (staroeg. pr-ˁ3 – „veľký dom“ alebo „veľký príbytok“), teda kráľovský palác. Už v najstarších prameňoch má palác význam slova „vláda“, neskôr sa stal (neoficiálnym) titulom kráľa. Prvé doložené použitie obratu v tomto význame sa týka Thutmose III. (1479–1425), pred kartušou so zapísaným kráľovským menom sa po prvýkrát objavuje počas 22. dynastie.

Dnes je toto slovo široko používané práve vďaka použití v Biblii a u raných gréckych a rímskych autorov.

V literatúre (najmä staršej) sa uvádza, že faraóni boli pokladaní za potomkov bohov a teda boli taktiež bohmi. Táto interpretácia sa však vo svetle nových prameňov ukazuje ako zjednodušená. Dnes v egyptológii prevláda názor, že Egypťania svojich panovníkov chápali ako bytosti dvojakej podstaty – božskej a ľudskej súčasne (tak to vyplýva napríklad z Poučení kráľa Amenemheta I. alebo z Lojalistického poučenia, významných literárnych diel z obdobia XII. dynastie). Božstvo kráľa bolo dané najmä božstvom jeho úradu – večnej kráľovskej moci. Egyptský kráľ bol teda výnimočnou bytosťou – ako jediný mohol prirodzene a sám zo svojej podstaty ako syn boha (najčastejšie boha Slnka, ale aj iných) pobývať v spoločnosti bohov a v kultovej sfére mu preto bolo prisudzované božstvo, ako individuálnej bytosti však asi nie. Egypťania teda pravdepodobne svojho panovníka chápali ako reprezentáciu božského princípu v ľudskom svete, jeho akési manifestačné sprítomnenie.

S tým pravdepodobne súvisí spôsob, akým sami Egypťania svojho panovníka s bohmi spájali: vždy ho dôsledne označovali ako nefer neter, kým bohovia boli titulovaní ako aa neter – „veľký boh“. Termín nefer možno preložiť rôznymi spôsobmi – ako „krásny“, „dobrý“, „dokonalý“, ale aj ako „mladý “(príp. „mladší“) (tak termín prekladá egyptológ Jaromír Málek). To poukazuje (pre nás síce obsahovo zatiaľ nie celkom zrozumiteľne, ale úplne nepochybne) na významový posun chápania podstaty božstva vo vzťahu k panovníkom oproti bohom samotným.

Egyptský panovník používal päť formálnych titulov (podľa poradia):

• Horovo meno, prvé a najstaršie z kráľovských mien zapisované v rámčeku serech
• Meno obidvoch paní (nebtej), ktoré ho spájalo s ochrannými bohyňami Horného a Dolného Egypta v podobe supice Nechbet a kobry Vadžet,
• Zlaté meno (tiež Zlatý Hor), ktoré spájalo osobu kráľa s bohom Horom a so zlatom, kovom bohov, jeho presná funkcia a význam však nebola objasnená
• Trónne meno uvádzané v prvej kartuši, používané ako oficiálne meno vládcu v dokumentoch
• meno Réov syn uvádzané v druhej kartuši, osobné meno, ktoré mal od svojho narodenia

Okrem toho sa vžil celý rad spôsobov, ktorými bol panovník označovaný. Tieto označenia (napr. miláčik bohov, mocný býk) dnes znejú výhradne opisne, no pre starovekých Egypťanov mali náboženský a mytologický kontext, ktorý rozhodne nebol iba metaforou.

Namiesto kráľovských titulov alebo mena sa často používal výraz hemef, ktorý možno preložiť ako Veličenstvo.

Staroveký Egypt je v súvislosti s vyššie uvedeným chápaním panovníka v literatúre charakterizovaný ako polobožské kráľovstvo, ktorého autorita ako inštitúcia zostala vyše troch tisícročí prakticky nespochybnená. Jeho základnou ideologickou tézou bol formálny vzťah medzi Egyptom (a teda egyptským štátom, zaisťujúcim v osobe panovníka náboženský kult) a jeho bohmi. Bohovia prostredníctvom svojho stvorenia sveta (presnejšie Egypta ako zosobnenia celého sveta) vtlačili všetkému existujúcemu poriadok maat, udržovanie ktorého ako jedinej záruky trvania a nerušenej existencie stvoreného sveta bolo ústrednou úlohou kráľovskej moci. Panovník tak robil predovšetkým cez ritualizáciu svojej náboženskej úlohy (pozri vyššie) v chrámovom kulte,ktorého bol formálne jediným oprávneným činovníkom (jednotliví kňazi vo všetkých chrámoch vystupovali ako jeho zástupcovia). Z toho dôvodu aj bola kráľovi daná najvyššia politická autorita. V ideológii a počas väčšiny dejín starovekého Egypta aj v praxi preto panovníci vystupujú ako jediný spoločnosťou akceptovateľný zdroj všetkej politickej aktivity.

Ilustráciou tohto princípu je socha Pepiho II.: hoci sa panovníkom stal ako veľmi malé dieťa a je zachytený na lone svojej matky, je zobrazený ako miniatúra dospelého kráľa s patričnými atribútmi. Hoci je nepochybné, že veľa kráľov nastúpilo na trón v čase svojho detstva, ani náznakom nie sú udalosti raného obdobia ich vlády pripisované iným osobám, napr. ich regentom. Nepočetné výnimky z tohto stavu, napríklad vyhlásenie hodnostára Baja z obdobia panovníka Siptaha, že „dosadil kráľa na trón jeho otca“ (čo je oznámenie, ktoré bolo za normálnych okolností vkladané do úst bohom), ho skôr potvrdzujú než vyvracajú.

Hoci nepoznáme presné pravidlá egyptského nástupnického systému, je isté, že základom správneho fungovania správy bolo následníctvo mladého kráľa (v čase nedospelosti zastupovaného najčastejšie ženou z kráľovskej rodiny), ktorý v prvom období vlády svojou osobnou aktivitou a mobilitou, spojenou s mobilitou kráľovského dvora ako centra správy, udával smer celej miestnej aj centrálnej administratíve. Panovníci a ich osobná schopnosť iniciatívneho riešenia problémov teda do značnej miery ovplyvňovala chod spoločnosti. Názorným príkladom môže byť Achnaton, proti ktorého reforme zrejme nevznikla žiadna účinná politická opozícia, alebo obdobie neskorých Ramessovcov – postarších kráľov, ktorých vláda znamenala úpadok úrovne správy a vládnutia. K tomu autori Cambridge History of Africa I veľmi výstižne poznamenávajú, že „altruistické plnenie povinností (panovníkom) bolo totožné s jeho vlastným záujmom …,“ pretože „slabosť, neschopnosť či neúčinnosť na strane kráľa mohli vyvrcholiť zlou správou Egypta.“

Na druhej strane však treba povedať, že egyptský kráľ bol svojou výlučnou väzbou na bohov aj limitovaný: poriadok maat, ktorý bol odvodzovaný od aktu stvorenia sveta, tvoril pre spoločnosť objektívny štandard, ktorého dodržovanie sa chápalo v priamom vzťahu k miere božského schválenia, ktorému sa konkrétny panovník tešil. Kráľ prevzal svoju moc od bohov a mal vo svojom konaní sledovať ich vôľu („konať maat“), takže mohol byť vnímaný ako ich akýsi nástroj, prostredníctvom ktorého oni sami Egypt spravujú. V tejto súvislosti vyššie citovaní autori pripomínajú text Démotickej kroniky z ptolemaiovského obdobia, ktorá „pripisuje pád niektorých panovníkov Neskorého obdobia ich zlyhaniu pri uspokojení bohov“, a pre staršie obdobie „ničenie pamiatok, ktoré boli vytvorené určitými panovníkmi, činy ktorých boli považované za urážlivé voči maat“.

Všetky tieto predstavy boli v egyptskom myslení prítomné súčasne, takže jednotlivé obdobia mohli klásť dôraz na rôzne chápania kráľovskej moci a tým aj spôsoby uplatňovania politickej správy. Všeobecne možno najneskôr od konca Novej ríše badať postupné „poľudšťovanie“ kráľa nie len ako osoby, ale aj ako inštitúcie, takže sa nakoniec aj súkromné osoby môžu objavovať na vyobrazeniach v súvislostiach, ktoré boli prv vyhradené výhradne panovníkom (napr. služba bohom, vymeriavanie základov chrámu a podobne). Kráľovská moc však napriek tomu v Egypte až do nástupu nových ideových prúdov(spojených s rímskym obdobím a nakoniec najmä s kresťanstvom) mali výsostný charakter a jej nositelia zostávali najmocnejšími činiteľmi v správe.

Panovníkova osoba sa svojim odevom, účesom aj odznakmi moci líšila od bežných Egypťanov. Faraóna mali naopak pripodobňovať bohu, preto nachádzame na zobrazeniach panovníkov a božstiev veľa zhodných prvkov.

Egyptskému panovníkovi bola vyhradená zvláštna suknica nazývaná šendžut, ktorú nenosili ani bohovia ani úradníci. Tento krátky odev s typickým lichobežníkovým prostredným dielom sa objavuje už na vyobrazeniach z Ranodynastického obdobia. Počas Novej ríše bol nahradený dlhšou naberanou suknicou a akýmsi krátkym kabátikom.

Základným odznakom kráľovej moci bola jeho koruna, presnejšie spojené koruny Horného a Dolného Egypta nazývaná pšent. Tvorili ju:

• červená koruna (dešret) bola symbolom Dolného Egypta
• biela koruna (hedžet) bola symbolom Horného Egypta

Okrem koruny mohlo faraónovu kráľovskú hlavu zakrývať viacero typov pokrievok. Známa je modrá helmovitá koruna, ktorá sa stala populárna počas Novej ríše. Koruny tiež niekedy dopĺňala vztýčená posvätná kobra (ureus). O tom, ako kráľovská koruna v skutočnosti vyzerala, nemáme presnú predstavu, keďže žiaden exemplár nebol vykopaný. Ako sa zdá, koruna sa dedila z panovníka na panovníka, a nestávala sa súčasťou pohrebnej výbavy zosnulých kráľov.

Králi zvykli na hlave nosiť tiež prúžkovanú obdĺžnikovitú šatku priliehajúcu k čelu a pridržiavanú čelenkou, nemes. Niekedy boli koruna a šatka kombinované, ako napríklad vidíme na sochách Ramesseho II. z Abú Simbelu.

Špecifickými odznakmi faraónovej moci sú dve žezlá, zahnutá pastierska palica a bič, ktoré prebral od boha Usira. Ďalej umelá brada pripevnená remienkom (Egypťania chodili hladko oholení, bradu mohli mať iba faraóni a bohovia) a nakoniec okolo tela obviazaný býčí chvost odkazujúci na jeho pomenovanie „mocný býk“.

Donadoni, S. Egyptský člověk a jeho svět. Vyšehrad, 2006.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Faraón
• Wikislovník ponúka heslo Faraón