PROFILPELAJAR.COM

Libanonská občianska vojna bola občianska vojna odohrávajúca sa v rokoch 1975 až 1990 medzi kresťanským a moslimským obyvateľstvom Libanonu.

Korene

Politická situácia v Libanone bola veľmi zložitým vyvážením síl medzi moslimami a maronitským kresťanmi. Problematické usporiadanie etník riešila ústava z roku 1926 z čias, keď bol Libanon francúzskym mandátom. Táto ústava zaručovala, že prezidentom bude maronitský kresťan, predsedom parlamentu ší'itský moslim a premiérom sunnitský moslim. Po vyhlásení nezávislosti (1943) bola situácia v Libanone priaznivá a vďaka hospodárskemu rastu bolo označované ako „Švajčiarsko orientu“. Moslimská populácia však smerovala skôr k arabskej Sýrii a napätie a nepokoje sa takmer zmenili na občiansku vojnu. Maronitský prezident Kamil Šamún ich zažehnal tým, že v roku 1958 požiadal o intervenciu americké vojská.^[1]

USA poslalo 5400 mužov, ktorí však do bojov nezasiahli. Situácia sa upokojila, keď prezidenta Šamúna 15. júla 1975 nahradil hlavný armádny veliteľ, generál Fuád Šehab.^{[chýba zdroj]}

Príčiny

V dôsledku vzniku Izraela, šesťdňovej a jomkipurskej vojny, bol Libanon nútený prijať veľké množstvo palestínskych Arabov, čo spôsobilo značné demografické zmeny. Vďaka tomu sa nakoniec pôvodne dominantní maronitskí kresťania stali menšinou.^[1] Koncom 60. rokov došlo k strate kontroly nad južným Libanonom, kam sa po Čiernom septembri v Jordánsku presunula Organizácia za oslobodenie Palestíny (OOP), odkiaľ útočila na Izrael.^[2]

Prvá fáza (1975-1977)

Otázka palestínskych utečencov sa stala hlavným sporom medzi maronitskými kresťanmi, združenými do Falangistickej strany na strane jednej, a moslimami na strane druhej. V roku 1975 vláda stratila kontrolu nad štátom a zámienkou k vypuknutiu občianskej vojny sa nakoniec stal útok na autobus plný palestínskych Arabov.^[2]

3. septembra 1975 boje medzi kresťanmi a moslimami prerástli do občianskej vojny. Moslimovia žiadali väčší podiel na riadení štátu, v čom ich podporili aj radikáli z OOP a Hizballáhu. Premiér Rašíd Kárámi nasadil armádu až 9. septembra. Počas bojov zahynulo 9 000 ľudí a 20 000 bolo ranených.^{[chýba zdroj]}

O rok neskôr sa do vojny zapojila Sýria, ktorá do krajiny vyslala na žiadosť prezidenta niekoľko desiatok tisíc vojakov. Hoci pomáhala falangistom, tí sa proti nej nakoniec obrátili pre jej bočný úmysel posilniť svoju pozíciu na Blízkom východe.^[2]

22. novembra 1976 libanonský prezident Sulejman Franžié vyhlásil prímerie sprostredkované Sýriou obsahujúce 3. body: okamžité zastavenie paľby; hospodárske a sociálne reformy a nová definícia libanonsko-palestínskych vzťahov.^{[chýba zdroj]}

Libanon bol naďalej veľmi rozdelený, pričom juh krajiny bol ovládaný teroristickými skupinami (Amal, OOP, Fatah, atp.) a hlavné mesto Bejrút bolo rozdelené na moslimskú a kresťanskú časť.^[2]

Druhá fáza (1977-1982)

Operácia Lítání

V apríli 1977 sa obnovili boje, preto libanonskí predstavitelia povolali na pomoc arabské bezpečnostné zbory. Tie boli tvorené sýrskymi jednotkami, čo vyvolalo ďalšie napätie medzi kresťanmi, moslimami a OOP.

V reakcii na teroristické útoky palestínskych Arabov v Izraeli bola podniknutá tvrdá vojenská odveta. V marci 1978 vstúpili izraelské jednotky do Libanonu a okupovali 2 týždne územie až k rieke Lítání. Pri tejto operácii sa Izraelským obranným silám (IOS) podarilo úspešne zatlačiť vojenské sily OOP severne za túto rieku. Libanonské protesty u OSN viedli neskôr k vytvoreniu mierových síl UNIFIL (United Nations Interim Force in Lebanon) a k izraelskému stiahnutiu sa z obsadených území.^[3]

Bezpečnostné zóny

Na juhu Libanonu boli vytvorené bezpečnostné zóny, v ktorých si Izrael aj naďalej zachoval nepriamu kontrolu, a to prostredníctvom podpory Juholibanonskej armády. Situácia sa začala komplikovať v roku 1981, kedy došlo k vnútorným súbojom v rámci Libanonu a k zosilneniu teroristických útokov na Izrael.^[3] V júli toho istého roku sa podarilo dohodnúť krátke prímerie.

Tretia fáza (1982-1983)

V Izraeli sa ozývali hlasy, že by mali byť podniknuté rázne opatrenia proti teroristickým útokom na severe krajiny. Ako zámienka sa nakoniec našiel útok na izraelského veľvyslanca Šlomo Argova v Londýne, ku ktorému došlo 3. júna 1982.^[4]

Prvá libanonská vojna

Druhý deň nato spustil IOS operáciu Mier pre Galileu, neskôr známu ako prvá libanonská vojna. Izraelské letectvo začalo bombardovať veliteľstvo OOP v Bejrúte a obrnené divízie postupovali do vnútrozemia. Namiesto pôvodného plánu iba zatlačiť jednotky OOP, bolo nakoniec uskutočnené ich vypudenie z krajiny. Potom čo Izraelci dorazili do Bejrútu, došlo k jeho obliehaniu a sústavnému delostreleckému ostreľovaniu. Táto operácia bola spojená s množstvom hlasnej kritiky, a to ako medzinárodnej, tak izraelskej. Vďaka americkému diplomatovi Philipovi Habibovi sa podarilo dohodnúť odchod OOP z krajiny, ktorý sa uskutočnil 22. augusta 1982 pod medzinárodným dohľadom. V krajine boli tiež rozmiestnené medzinárodné sily.^[4]

Masaker v Sabre a Šatíle

Aj po skončení bojov pokračovali násilnosti, z ktorých najvážnejšou bolo zavraždenie libanonského prezidenta a vodcu kresťanských falangistov Bašíra Džamáila palestínskymi moslimami. V reakcii na to vnikli jednotky falangistov do zmieňovaných palestínskych utečeneckých táborov, kde ako pomstu povraždili utečencov.^[5]

Vznik Hizballáhu

Na konci roku 1982 vyslal Irán svojich tajných agentov do Libanonu s cieľom vytvoriť revolučné islamské hnutie v krajine. Skupina radikálnych šíitských moslimov vedených svojimi náboženskými duchovnými sa stala základom Hizballáhu, organizácie, ktorej cieľom bolo vytvoriť v Libanone, zmietanom občianskou vojnou, teokratickú vládu na iránsky spôsob a následne vytvoriť podobnú vládu v celom arabskom svete. V priebehu rokov sa Hizballáh stal súčasťou libanonského politického procesu, ale aj organizáciou, ktorá sa na dosiahnutie svojich cieľov neštíti ani terorizmu.

Štvrtá fáza (1984-1989)

V druhé polovici 80. rokov dochádzalo naďalej k eskalácii konfliktov, za ktorými stál Hizballáh. Dochádzalo k bombovým útokom samovražedným atentátom. Obdobie 80. rokov sa tiež označuje ako obdobie chaosu, kedy v krajine pôsobilo na 40 teroristických organizácií, mala dve vlády a žiadneho prezidenta.^[5]

23. októbra 1983 Slobodné islamské revolučné hnutie zaútočilo na americké a francúzske veliteľstvo medzinárodných mierových síl v Libanone. Útok zabil 230 vojakov pechoty USA a 58 francúzskych výsadkárov.

20. septembra 1984 si bombový útok na veľvyslanectvo USA v Libanone vyžiadal 6 obetí. Výbuch zranil aj amerického a britského veľvyslanca.

Od roku 1986 prešli palestínske utečenecké tábory pod správu Libanonu, Jásir Arafát preto požiadal Izrael o pomoc.

1. júna 1987 pri atentáte zomiera libanonský premiér Rašíd Kárámí. 5. septembra 1987 po izraelskom bombardovaní utečeneckého tábora v Sidone ostalo 50 mŕtvych. 6. mája 1988 vypukli boje medzi znepriatelenými šiítskymi skupinami Amal a Hizballáh. Boje ukončili 27. mája sýrske jednotky. 7. júla 1988 odštiepenecká skupina al Fatáh začala útok na tábor Buaj al-Barajnoch pri Bejrúte s cieľom oslabiť Arafátov vplyv. 27. augusta 1988 sa dostal južný Berjút pod kontrolu sýrskych jednotiek. 14. marca 1989 v Bejrúte vypukli boje medzi armádou a moslimskými jednotkami, ktoré tak reagovali na blokádu prístavov pod ich kontrolou.

Za ukončenie občianskej vojny sa pokladá tzv. Taífska dohoda, ktorá bola z popudu Ligy arabských štátov uzatvorená 22. októbra 1989 v Saúdskej Arábii.^[5]

Dozvuky

22. novembra 1989 pri výbuchu zomrel libanonský prezident René Mouwald, len 17 dní po zvolení 24. novembra 1989 zvolili za prezidenta Eliasa Hrávího.

1. mája 1991 sa odzbrojením drúzskych a kresťanských jednotiek oficiálne skončila občianska vojna, ktorá si vyžiadala 150 000 obetí. Libanon podpísal dohodu o spolupráci so Sýriou.

25. júla 1993 začína Izrael ofenzívu proti Hizballáhu. 13. septembra 1993 Izrael a OOP podpísali mier.

V máji 1996 Izrael začal operáciu Ovocie hnevu.

V roku 1998 sa prezidentom stal prosýrsky orientovaný Emil Lahaud.

V roku 2000 Izrael odchádza z južného Libanonu, v roku 2001 Sýria znižuje počet jednotiek.

14. februára 2005 pri atentáte zomiera Rafík Haríri.

26. apríla 2005 Sýria odchádza z Libanonu.

Referencie

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Libanonská občanská válka na českej Wikipédii.

↑ ^a ^b ČEJKA, Marek. Izrael a Palestina : minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. Brno : Společnost pro odbornou literaturu - Barrister & Principal, 2007. (2., aktualiz. vyd.) Dostupné online. ISBN 9788087029169. S. 151-152.
↑ ^a ^b ^c ^d Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 153-154
↑ ^a ^b Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 155
↑ ^a ^b Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 157
↑ ^a ^b ^c Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 158-159