Laco Novomeský
slovenský politik, básnik, redaktor, novinár a publicista
Narodenie	27. december 1904 Budapešť, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	4. september 1976 (71 rokov) Bratislava, ČSSR
Príbuzní	Martin Bútora (zať) Daniel Bútora (vnuk)
Deti	Elena Bútorová-Novomeská
Odkazy
Commons	Laco Novomeský
Literárny portál  Politický portál  Biografický portál

Laco Novomeský (vlastným menom Ladislav Novomeský) (* 27. december 1904, Budapešť – † 4. september 1976, Bratislava) bol slovenský komunistický politik, ľavicový intelektuál. Bol členom redakcie časopisu DAV, v ktorom pôsobil od jeho počiatkov ako básnik, redaktor, novinár, publicista. Písal aj pod pseudonymami: A. Krištof, Andrej Ogrod, Pavel Havran, Brkoslav, Gama, Gamma, n.gorod, N.Gorod, Pavel Hronec, Vacek, Xenon.

Pochádzal z rodiny krajčíra Samuela Novomeského a Irmy rod. Príkopovej. Rodičia sa presťahovali zo Senice do Budapešti, kde sa narodil aj začal chodiť školy. Po roku 1919 sa presťahovali nazad a v štúdiu pokračoval v Senici a na učiteľskom ústave v Modre, kde v roku 1923 zmaturoval. Začal pôsobiť ako učiteľ a zároveň sa ako externý poslucháč zapísal na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde ho zaujala literárna a politická činnosť. V roku 1925 vstúpil do Komunistickej strany, zanechal štúdium aj učiteľstvo, odišiel do Ostravy, kde sa stal redaktorom komunistických novín Pravda. Do roku 1924 to bola Pravda chudoby a bola vydávaná vo Vrútkach. V roku 1924 bola redakcia presťahovaná do Ostravy a riadil ju Klement Gottwald. S príchodom Novomeského v roku 1925 získala Pravda status ústredného tlačového orgánu KSČ sa Slovensku. Je uvádzaný ako zakladateľ DAV, čo bola prvá skupina slovenských ľavicovo orientovaných vzdelancov (voľné združenie študentov-socialistov zo Slovenska) založená v Prahe v roku 1922. Novomeský s týmito pražskými intelektuálmi začal spolupracovať prostredníctvom vtedajšieho redaktora komunistickej tlače Klementa Gottwalda začiatkom roku 1924.

Od roku 1929 pracoval v redakcii Rudého práva v Prahe. Zároveň prispieval do ďalších českých a slovenských komunisticky orientovaných periodík. Počas občianskej vojny v Španielsku urobil reportáž z Valencie, Barcelony a Madridu.^[1]

Pokiaľ Gottwaldovi prischol prívlastok „profesionálny revolucionár“, ktorý sa uvádzal aj v jeho oficiálnych životopisoch^[2], Novomeskému napriek tomu, že sa podobne od svojich 21 rokov živil „revolúciou“ prischol v pražskom prostredí imidž podľa Petra Bílého „kaviarenského komunistu“^[1] alebo podľa Zola Mikeša „salónneho komunistu“.^[3]

V Prahe sa hlásil k slovenskej avantgardnej ľavicovej skupine davistov, združených okolo DAV, ktorý vychádzal do roku 1937. V roku 1939 sa presťahoval na Slovensko – do Bratislavy, kde napriek zákazu pokračoval v komunistickej činnosti. V auguste 1943 sa spolu so svojim mladším priateľom Gustávom Husákom stal členom V. ilegálneho vedenia KSS, ktoré viedol Karol Šmidke. Bol jedným z popredných organizátorov SNP. Bol spoluzakladateľ a podpredseda povstaleckej SNR v Banskej Bystrici (1944). Po vojne bol členom predsedníctva ÚV KSS, povereník pre školstvo a osvetu (1945 – 1950).

Na zjazde KSS v roku 1950 obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu a 6. februára 1951 bol spolu s Husákom zatknutý. V roku 1954 bol odsúdený na 10 rokov väzenia v inscenovanom procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov. „Priznal sa“, pretože podľa vlastných slov, neznášal fackovanie. V tomto čase nemohol publikovať. Vo väzení napísal 4 000 básni na tabakové papieriky ale väčšinu z nich vyfajčil. 22. decembra 1955 bol prepustený na podmienku.

Zolo Mikeš (Aktuality.sk) Novomeského obviňuje, že jeho výpovede boli použité v inom procese (proces so Slánskym) proti jeho priateľovi Clementisovi a tým prispel k jeho odsúdeniu na trest smrti. Mikeš uvádza, že zo svojej zbabelosti sa dokonca potom snažil urobiť ešte aj cnosť.^[3]

Do roku 1962 pracoval v Památníku národního písemnictví v Prahe. V roku 1963 ho plne rehabilitovali na základe rozhodnutia Barnabitskej komisie. Presťahoval sa do Bratislavy, kde pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. Po sovietskej okupácii 21. augusta 1968 sa stal opäť členom Predsedníctva Ústredného výboru KSS, v tom istom roku aj predsedom Matice slovenskej. V roku 1970 sa vzdal funkcie v ÚV KSS a krátko na to vážne ochorel. V júli 1970 ho mozgová mŕtvica úplné vyradila zo spoločenského života. Názory sa preto rôznia, či aspoň spočiatku prispel k tzv. husákovskej „normalizácii“ na kultúrnom aj politickom poli^[4] alebo sa vôbec nestal „normalizačným politikom“.^[1]

Po dlhšej chorobe L. Novomeský zomrel 4. septembra 1976 v Bratislave.^[5] Po jeho smrti bol vyhlásený štátny smútok a jeho štátny pohreb bol odvysielaný v televízii.^[6] Bol spoplnený a jeho urna je umiestnená na cintoríne Bratislava – Lamač 5 sektor, chodník 2, číslo 845.^[7]

Bol ženatý s Karlou Marešovou a ich dcérou je Ing. Elena Bútorová-Novomeská, ktorá v 50. rokoch vyrastala ako „dcéra zradcu“ a jej možnosti štúdia boli obmedzené, napriek tomu vyštudovala chémiu.^[6]

Prvé básne publikoval časopisecky (Vatra, Svojeť, Nový rod a i.). V tvorbe sa od začiatku stotožnil s proletárskou literatúrou. Svojim dielom ovplyvnil medzivojnový a povojnový vývin poézie na Slovensku. V 30. a 40. rokoch obohatil svoje básnické dielo o prvky poetizmu a symbolizmu. Okrem vlastnej básnickej tvorby sa venoval aj prekladom z ruskej literatúry (Boris Pasternak) a publicistike.

Dobré je niekedy navštíviť minulosť,

čo tvár má mŕtvu a nemú,

a pri tej mŕtvote riecť si:

i to bola, to bola krása.

• 

  1964 titul národný umelec
• 1964 Hrdina Československej republiky
• 1964 a 1974 laureát Štátnej ceny K. Gottwalda
• 1968 zlatá medaila VŠMU
• 1968 Rad K. Gottwalda
• 1968 nositeľ Čs. ceny mieru a štátnej ceny
• 1968 Novinárska cena Ľudovíta Štúra
• 1969 Národná cena za literatúru
• 1969 titul Hrdina ČSSR
• 1969 Leninov rad udelený Prezídiom Najvyššieho sovietu ZSSR
• 1969 čestný doktorát Univerzita Komenského v Bratislave^[8]
• 1973 Rad republiky
• 1974 Štátna cena za literatúru

• 1927 – Nedeľa, zbierka básní
• 1932 – Romboid, zbierka básní, vyjadruje smútok nad sociálnymi protikladmi sveta
• 1939 – Svätý za dedinou, zbierka básní
• 1935 – Otvorené okná, zbierka básní
• 1949 – Pašovanou ceruzkou, zbierka básní
• 1963 – Vila Tereza, poéma
• 1963 – Do mesta 30 minút, poéma
• 1964 – Stamodtiaľ a iné, zbierka básní
• 1964 – Nezbadaný svet
• 1966 – Dom, kde žijem, cyklus lyrických básní

• 1949 – Výchova socialistického pokolenia
• 1969 – Znejúce ozveny
• 1969 – Čestná povinnosť
• 1970 – Manifesty a protesty
• 1970 – Slávnosť istoty
• 1972 – Zväzky a záväzky
• 1971 – O Hviezdoslavovi
• 1971 – O literatúre
• 1974 – Nový duch novej školy
• 1933 – Marx a slovenský národ

• 1969 – Prebásnenie veršov v diele Borisa Pasternaka Doktor Živago

Sú po ňom pomenované školy (Senica, Košice, Bratislava), ulice^[9], časopisy, ceny či občianske združenia.

• rodný dom v Budapešti, urna v panteóne na cintoríne v Slávičom údolí,
• Literárna pozostalosť v Literárnom archíve Matice slovenskej (LAMS)
• socha od J. Kulicha v Senici (odhalená 13. decembra 1984)^[10]
• busta Novomeského v Banskej Bystrici
• Novomeského busta na košickom Kuzmányho sídlisku  
• pamätná tabuľa na Štúrovej ulici v Bratislave
• Spoločnosť Ladislava Novomeského – Nitra^[11]
• literárna súťaž Novomeského Nitra (2003 – 2009 , obnovená 2015)^[12]

V Senici bolo Múzeum L. Novomeského. V roku 2003 budova stratila charakter múzea, zostala v nej vo vstupných priestoroch len expozícia venovaná Novomeského. V roku 2008 kúpilo mesto Senica budovu od Trnavského samosprávneho kraja a od apríla 2011 ju prenajalo Centru voľného času.^[10]

V roku 2024 odhalili bustu Ladislava Novomeského v Aleji národných dejateľov pri budove Matice slovenskej v Martine predstavitelia Matice slovenskej, Inštitútu ASA, Spoločnosti Ladislava Novomeského, Spolku slovenských spisovateľov, Klubu Nového Slova a Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Podujatia sa zúčastnil minister zahraničných vecí Juraj Blanár, europoslanci a predstavitelia kultúrnych inštitúcií. Autorom busty je Peter Valach.^[13]

• PERNÝ, Lukáš.: Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Ladislav Novomeský o kultúre, umení a politike, Spoločnosť Ladislava Novomeského, 2017^[14]
• DRUG, Štefan: Väzeň vlastných súdruhov: z väzenských rokov básnika Novomeského, 2015
• PEKNÍK, Miroslav. (ed.): Laco Novomeský: kultúrny politik, politik v kultúre, UPV SAV, 2006
• ŠMATLÁK, Stanislav: Laco Novomeský, 1984
• DRUG, Štefan: Dobrý deň, človek--: životopisné rozprávanie o mladosti Laca Novomeského, 1983
• BREZEINA, Ján: Básnické dielo Laca Novomeského, 1982
• HOLOTÍKOVÁ, Zdenka: Ladislav Novomeský, 1981
• HOLOTÍKOVÁ, Zdenka: Novinár Ladislav Novomeský, 1981
• DRUG, Štefan: Od robotníckej poézie k DAVu, 1976
• DRUG, Štefan (ed.): Listy o DAVe, 1975
• ŠMATLÁK, Stanislav: Dobrý deň Lacovi Novomeskému, 1975
• ROSENBAUM, Karol (ed.): Ladislav Novomeský, 1904 – 1974: zborník na 70. narodeniny národného umelca Dr. h. c. Ladislava Novomeského čestného predsedu Matice Slovenskej, 1974
• PLEVZA, Viliam: Davisti v Revolučnom hnutí, 1965
• DRUG, Štefan: Dav spomienky a štúdie, 1965
• DRUG, Štefan: Dav a davisti, 1965
• DRUG, Štefan: Červená sedma, 1964
• ŠMATLÁK, S., MATUŠKA, A.: Keď nevystačia slová: state o Lacovi Novomeskom, 1964
• REISEL, Vladimír: Poézia Laca Novomeského: rozbor básnickej štruktúry, 1946

• Laco Novomeský 60-ročný (Týždeň vo filme 1/1965)
• Profily – Národný umelec Laco Novomeský (1967),
• Človek z davu (dokumentárna monografia, réžia Šinko, E., 1970),
• Ladislav Novomeský sa dožil koncom decembra 70-tich rokov (Týždeň vo filme 51/1974),
• Povstalecká história (seriál, 1984)
• Ladislav Novomeský (Kinožurnál, 1985),
• Laco Novomeský, básnik, publicista a politik (dokumentárny film, r. Lembovič I., 1986),
• Venované pamiatke národného umelca L. Novomeského (Týždeň vo filme 38/1976).
• Svetlo medzi tieňmi: Odkaz Laca Novomeského (Matica slovenská, 2024)^[15]

• PERNÝ, L. Modernista, ktorý chcel zmeniť slovenské myslenie Archivované 2014-12-28 na Wayback Machine. In Nové Slovo. 2014.
• BÚTOROVÁ-NOVOMESKÁ, Elena: Vzpomínání. In: Vertigo, časopis o poézii a básnikoch, 2014, č. 4, s. 7 – 12.
• PEKNÍK, M., PETROVIČOVÁ, E. 2006. Laco Novomeský – kultúrny politik, politik v kultúre. Bratislava: Ústav politických vied SAV. 2006. ISBN 80-224-0902-2
• VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979
• ŠMATLÁK, S. 1967. Básnik Laco Novomeský
• ZAMBOR, J.: 2005. Poézia ako ústretové slovo. In: L. Novomeský: Poézia. Slovenský Tatran. Zlatý fond slovenskej literatúry. 2005 (562 s., ed. J. Zambor), s. 9 - 64

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Laco Novomeský
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Laco Novomeský

• Laco Novomeský – Slovenské literárne centrum
• Zoznam diel Laca Novomeského v súbornom katalógu Slovenskej národnej knižnice

• Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.