Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho pri Largo di Torre Argentina (tal.Chiesa del Santissimo Nome di Gesù all'Argentina) alebo skrátene Kostol Ježiša (tal. Chiesa del Gesù) je baroková sakrálna stavba v Ríme. Je materským chrámom jezuitskej rehole.
Kostol je príkladom stavieb, ktorých povesť prekročila nielen hranice mesta, ale aj štátu. Vďaka činnosti jeho zakladateľov sa stal známym takmer na celom svete. Z architektonického hľadiska predstavuje del Gesù vzorový model kostolov postavených v tzv. jezuitskom stavebnom štýle.
Dejiny stavby
Pôvodne na tomto mieste stával malý farský kostol Santa Maria della Strada. V roku 1542, dva roky po vzniku jezuitského rádu, pridelil pápež Pavol III. rehoľným bratom tento malý kostolík a o sedem rokov nato ho povolil zbúrať, aby na jeho mieste mohol vzniknúť väčší chrám, hodný rastúceho významu rehole. Takmer dvadsať rokov však trvalo vyriešenie rôznych majetkových sporov, kým sa v roku 1568, vďaka mecenášstvu kardinála Alessandra Farnese, začalo so stavbou.
Kardinál Farnese poveril vypracovaním projektu nového kostola renomovaného architekta Giacoma Barozziho. Barozzi (známy najmä pod menom mesta, z ktorého pochádzal, Vignola) sa zhostil úlohy so cťou a vytvoril projekt, ktorý sa svojou koncepciou a architektonickým prevedením stal vzorom mnohých barokových sakrálnych stavieb v Európe.
Pôdorys kostola má tvar latinského kríža s ukončením v podobe apsidy podľa vzoru ranokresťanských bazilík. Vignola, ktorý na stavbe pracoval až do konca svojho života, touto koncepciou vyhovel religióznym požiadavkám zadávateľov stavby. Rádoví stavitelia po Vignolovej smrti stavbu i dokončili a v novembri 1584 vysvätili. Dnešný vzhľad priečelia kostola, otvárajúceho sa do rovnomenného námestia, je výsledkom práce významného talianskeho sochára a architekta druhej polovice 16. storočia Giacoma della Portu, ktorý v diele spojil prvky renesančného a barokového stavebného slohu.
Kostol má v pôdoryse tvar latinského kríža s centrálnou kupolou nad miestom kríženia pozdĺžneho a priečneho ramena. Architektonicky je kostol jednoloďovou stavbou s priečnym transeptom, pričom loď je po bokoch členená na každej strane štvoricou malých kaplniek.
Priečelie kostola, členené horizontálne i vertikálne, zaujme svojím umeleckým stvárnením a prísnou symetrickosťou. Nápadné je najmä horizontálne členenie na dve poschodia oddelené širokým trámom, nesúcim nápis s menom mecenáša stavby. Druhému, nahor sa zužujúcemu poschodiu, ukončenému trojuholníkovitým štítom, dominujú po stranách umiestnené výrazné volúty. Rovnako ako horné tak i dolné podlažie je vertikálne delené pilastrami a stĺpmi.
Tri brány sú od okolitého terénu výškovo oddelené mohutným schodiskom. Nad strednou je reliéfne stvárnený znak jezuitskej rehole. Nad oboma bočnými bránami sú v nikách umiestnené sochy jezuitských svätcov - vľavo svätého Ignáca z Loyoly a vpravo svätého Františka Xaverského.
Interiér kostola
Baciccio, Triumf mena Ježišovho, 1676 - 1679, stropná freska v centrálnej lodi. Umelec poňal strop ako jednoliaty priestor bez okrajového rámca - postavy akoby prečnievali cez obkladanú klenbu chrámu; vzniká tak ilúzia otvorenej oblohy s víziou nebeských zástupov oslavujúcich Ježišovo meno, pričom zatratené duše sa rútia do tmy
Ešte väčší duchovný a umelecký zážitok získa návštevník v interiéri kostola. Monumentálna výzdoba je reprezentovaná predovšetkým impozantnými stropnými freskami, patriacimi k vrcholným prácam neskorobarokovej sakrálnej výmaľby.
Pôvodne bolo interiérové vybavenie ako aj výzdoba kostola strohé a jednoduché. Dnešná, honosnosťou hýriaca baroková výzdoba, tvorená dokonalou súhrou rôznofarebných mramorov, štukatúry, zlatenia, fresiek a sôch, už neposkytuje predstavu a jednoduchej dekorácii interiéru v čase vzniku stavby.
Stropné fresky
V druhej polovici 17. storočia bolo rozhodnuté o novom vybavení interiéru. Zámerom predstaviteľov rehole bolo urobiť na návštevníkov kostola dojem a súčasne virtuóznym spôsobom vzdať hold vykupiteľskému dielu Ježiša Krista. Vďaka doporučeniu slávneho sochára a architekta Gian Lorenza Berniniho fascinujúcu freskovú výzdobu klenieb vytvoril jeho priateľ Giovanni Battista Gaulli, známy i pod menom Baciccio. Fresky - Vzývanie baránka (v apside), Triumf mena Ježišovho (v centrálnej lodi), Anjelský cyklus (v kupole) a Apoteóza svätého Ignáca (nad svätcovým oltárom v ľavom transepte) -, fascinujúce svojou dynamickosťou a priestorovou iluzívnosťou, priniesli umelcovi nehynúcu slávu.
Baciccio začal na výzdobe pracovať v roku 1672. Ako prvá vznikla freska v kupole zachytávajúca umelcovu predstavu o raji. Nebeská scéna predstavuje postavy ohlasujúce Kristov príchod - starozákonných prorokov, podávajúcich správu o Ježišovom diele a štyroch evanjelistov ako i štyroch učiteľov cirkvi, ktorí Ježišovo dielo vykladali.
Témou fresky na strope hlavnej lode je oslava Ježišovho mena a velebenie jeho spásneho diela: pred jeho slávou padá na kolená celý vesmír - a záleži na každej bytosti, či bude spasená. Všetci, ktorí mu uverili budú zachránení; tí, ktorí sú ovládaní hriechom budú zatratení (ožarujúce Božie svetlo ich oslepuje). Scéna dýcha svojou dramatičnosťou.
Jej protipólom je freska Vzývanie baránka z roku 1682 v apside kostola, kde pohľad na mystického Baránka, sprevádzaného anjelmi, navodzuje atmosféru pokoja a harmónie.
Najmladším dielom je freska nad oltárom svätého Ignáca, ktorá pochádza z roku 1685.
Okrem freskovej výmaľby súčasťou maliarskej výzdoby sú štukatérske práce a alegorické sochy Antonia Raggiho a Leonarda Retiho.
Kaplnky
Súčasťou centrálnej lode je osem postranných kaplniek (po štyroch na každej strane). Vľavo sú to kaplnky (smerom k hlavnému oltáru): Kaplnka svätého Františka Borgiu (Capella di S. Francesco Borgia) so stropnými freskami zachytávajúcimi výjavy martýria apoštolov svätého Petra a svätého Pavla (autor Niccolò Circignani), Kaplnka Svätej rodiny (Capella della Sacra Famiglia) s freskovou výzdobou zachytávajúcou udalosti pred Kristovým narodením a z jeho najranejšieho detstva (Nebeské slávnosti narodenia Krista, Zvestovanie pastierom, Vraždenie neviniatok, Predstavenie Krista v chráme a Klaňanie troch kráľov), Kaplnka Najsvätejšej Trojice (Cappella della Santissima Trinità); tesne pred presbytériom je Kaplnka Panny Márie na ceste (Capella di S. Maria della Strada), ktorá nesie názov kostolíka pôvodne stojaceho na mieste dnešnej stavby.
Sochárske diela
Jean-Baptiste Théodon, Viera víťaziaca nad Modloslužobníctvom, (1695 - 1699), mramor
Pierre Le Gros, Náboženstvo porážajúce Herézu, (1695 - 1699), mramor
Prvou kaplnkou na pravej strane je Kaplnka svätého Ondreja (Capella di S. Andrea) s freskami s výjavmi zo života niektorých svätcov, druhou kaplnkou je kaplnka zvaná Capella della Passione s lunetovými freskami, ktorých dominantným námetom je utrpenie Krista (Ježiš v Getsemanskej záhrade, Judášov bozk, Ecce homo a i.), nasleduje tzv. Anjelská kaplnka (Capella degli Angeli) so stropnou freskou Korunovácia Panny Márie; pred apsidou sa vpravo nachádza Kaplnka Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Capella del Sacro Cuore).
Oltáre
Pohľad do presbytéria kostola s hlavným oltárom od Antonia Sartiho z rokov 1834 - 1843. Oltárny obraz Obrezanie Krista namaľoval Alessandro Capalti
Okrem hlavného oltára, pochádzajúceho až z 19. storočia, umelecky i historicky hodnotnejšie sú oltáre v transepte kostola. Oba patria prvým svätcom jezuitského rádu - vľavo svätému Ignácovi z Loyoly a vpravo svätému Františkovi Xaverskému. Oltár svätého Ignáca z Loyoly nad hrobom tohto svätca vytvoril v rokoch 1696 - 1700 jezuitský mních Andrea Pozzo. Pôvodná monumentálna socha tohto svätca zo striebra bola dielom francúzskeho umelca Pierra Le Grosa. V roku 1798 však bola socha roztavená; dnešná pochádza z rokov 1803 - 1804 z dielne Antonia Canovu. Pod oltárnou menzou sú v bohato zdobenej bronzovej schránke uchovávané svätcove ostatky. Oltár svätého Ignáca pôsobivo dopĺňajú dve monumentálne alegorické súsošia: po pravej strane Náboženstvo porážajúce herézu od Pierra Legrosa a po ľavej Viera víťaziaca nad modloslužobníctvom od Jeana-Baptistu Théodona.
Oltár je pozoruhodný i tým, že počas dňa je socha svätého Ignáca ukrytá za oltárnym obrazom, kým podvečer sa obraz pomocou zvláštneho zariadenia odsunie a svätcovu sochu odhalí.
Pravej časti transeptu dominuje oltár sv. Františka Xaverského, vytvorený architektom Pietrom da Cortonom v rokoch 1674 - 1678, s oltárnym obrazom z roku 1679 (dielo Carla Marattu) s námetom svätcovej smrti.
