Konstantin Päts
estónsky politik a prezident
1. prezident Estónska
V úrade 24. apríl 1938 – 23. júl 1940
úrad vznikol Lennart Meri (prezident po obnovení nezávislosti)
Prezident regent (štátny protektor)
V úrade 3. september 1937 – 24. apríl 1938
úrad vznikol on ako prezident
Premiér s povinnosťami hlavy štátu
V úrade 24. január 1934 – 3. september 1937
úrad vznikol on ako prezident regent
2., 4., 11., 14., 16. riigivanem (hlava štátu)
V úrade  – 5 x počas 20. a 30. rokov 20. storočia
Premiér dočasnej vlády Estónska
V úrade 24. február 1918 – 9. máj 1919
úrad vznikol Otto August Strandman (prvý riadny premiér Estónska)
Biografické údaje
Narodenie	23. február 1874 Tahkuranna, Ruská ríša
Úmrtie	18. január 1956 (81 rokov) Buraševo pri Kalinine, ZSSR (dnes Tver, Rusko)
Politická strana	Põllumeeste Kogud Asunikkude ning väikemaapidajate Koondis Isamaaliit
Alma mater	Tartuská univerzita
Profesia	právnik, novinár
Národnosť	estónska
Vierovyznanie	kresťanstvo
Rodina
Manželka	Wilhelma Ida Emilie Pätsová
Deti	dvaja synovia Lev a Viktor
Odkazy
	Konstantin Päts (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Konstantin Päts (* 23. február 1874, Tahkuranna – † 18. január 1956, Buraševo pri Kalinine, ZSSR) bol estónsky novinár, politik, štátnik, jeden z najvýznamnejších Estóncov 20. storočia. Zaslúžil sa o vytvorenie Estónska a následne vystriedal viacero pozícií. Medzi jeho najvýznamnejšie patrili: post predsedu vlády Estónska a post estónskeho prezidenta, ako i post hlavy štátu riigivanem. Od roku 1934 vládol krajine autoritatívne, de facto ako diktátor až do roku 1940, keď krajinu obsadil Sovietsky zväz.^[1][2] Patrí k najkontroverznejším postavám estónskych dejín.^[3]

Konstantin Päts sa narodil do roľníckej rodiny v Ruskej ríši v estónskej obci Tahkuranna v roku 1874. Po tom čo vyštudoval Štátnu strednú školu v Pärnu nastúpil na štúdium práv na univerzite v Tartu. Po získaní titulu v roku 1898 vykonal povinnú vojenskú službu v Pskove a v roku 1901 začal pracovať ako žurnalista v estónskych novinách Teataja (Hlásateľ). V roku 1904 sa stal členom mestskej rady a následne aj zástupcom starostu v Tallinne. Po tom, čo o rok neskôr vypukla v Rusku revolúcia musel z Estónska utiecť, pretože bol odsúdený na smrť pre údajnú účasť na vedení miestnych rebelov. Sám pred tým pritom vyzýval skôr k zdržanlivosti. Roky 1905 až 1906 prežil v exile vo Švajčiarsku, následne do roku 1909 žil vo Fínsku.^[1][3]

V roku 1910 prišiel do Petrohradu, kde sa nahlásil úradom a 9 mesiacov následne slúžil v petrohradskom väzení Kresty. Od návratu písal pre estónske petrohradské noviny Peterburi Teataja a od roku 1911 pre noviny Tallinna Teataja. Počas prvej svetovej vojny vykonával vojenskú službu v Tallinne, v roku 1917 sa zapojil sa do estónskeho národnooslobodzovacieho hnutia. Bol jedným z trojice členov Výboru na záchranu Estónska, ktorý 24. februára 1918 vydal Deklaráciu nezávislosti Estónska. Päts sa následne stal hlavou provizórnej estónskej vlády, no takmer ihneď bol uväznený nemeckými vojskami a odvlečený do Poľska. Po porážke Nemecka a vyhlásení prímeria v novembri 1918 bol prepustený a vrátil sa do Estónska. V provizórnej vláde mal v nasledujúcom období na starosť viacero úloh ako: post minister obchodu a vnútra,^[4] či ministra vojny. Mal na starosti obranu krajiny proti povstalcom bojujúcim o moc na území bývalej Ruskej ríše.^[3][5]

V politike zastával pravicové agrárne stanovisko a bol členom strany Põllumeeste Kogud (Zväz roľníkov,^[2] neskôr po spojení Asunikkude ning väikemaapidajate Koondis). V Prvej estónskej republike patrila jeho strana k najsilnejším a Päts zastával viacero významných postov v exekutíve. V rokoch 1922 až 1923 bol taktiež hlavou (hovorcom) estónskeho parlamentu Riigikogu. Ako hlava štátu riigivanem s mocou obdobnou pôsobnosti prezidenta a premiéra pôsobil päťkrát v obdobiach od 25. januára 1921 až 21. novembra 1922, 2. augusta 1923 až 26. marca 1924, 12. februára 1931 až 19. februára 1932, 1. novembra 1932 až 18. mája 1933 a 21. októbra 1933 až 24. januára 1934.^[1][3]

Po tom, čo bola v roku 1933 po referende prijatá nová ústava Päts využil situáciu a potlačil pronemecké fašistické hnutie Vaps, ktoré údajne chystalo prevrat. Zároveň sám s pomocou generála Johana Laidonera prevzal de facto ako diktátor moc. V roku 1935 založil novú stranu Vlastenecká liga (Isamaaliit), ktorá sa stala štátostranou. V roku 1937 sa nechal zvoliť tzv. riigihoidja (prezidentom regentom, resp. štátnym protektorom) a v roku 1938, po prijatí novej ústavy na 6 rokov prezidentom. Jeho autoritársky režim nazývaný aj éra ticha (estón. vaikiv ajastu) následne trval až do okupácie Sovietskym zväzom v júli 1940. Päts ako vodca krajiny podpísal so Sovietmi viaceré „spojenecké zmluvy" vedúce k začleneniu krajiny do ZSSR.^[1][3][6]

Okrem politiky sa Päts venoval aj iným ekonomickým, či kultúrnym činnostiam. V rokoch 1919 – 1933 pôsobil ako predseda poisťovne Estonian Lloyd, v rokoch 1925 až 1929 bol predsedom estónskej Rady obchodnej a priemyselnej komory a v rokoch 1925 – 1936 bol predsedom Estónsko-fínsko-maďarskej asociácie, následne od roku 1936 bol jej čestným predsedom. V rokoch 1927 – 1937 pôsobil tiež ako predseda nadácie Fenno-Ugria. Vlastnil tiež farmu v obci Kloostrimetsa. V roku 1928 získal čestný doktorát z práv na Tartuskej univerzite, v roku 1938 čestný doktorát z vied na Tallinnskej technickej univerzite a na univerzite v indickej Andhre. Získal viacero ocenení a čestných občianstiev.^[3]

Po obsadení Estónska Sovietmi bol Päts deportovaný do ZSSR, kde žil v Ufe. V roku 1941 bol zatknutý a uväznený do roku 1954, v roku 1956 zomrel v psychiatrickej liečebni neďaleko dnešného Tveru.^[5]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Konstantin Päts

Politický portál

• Konstantin Päts In: Veľká sovietska encyklopédia (po anglicky)