Karaganda
Қарағанды
mesto
Erb
Štát	Kazachstan
Oblasť	Karagandská oblasť
Súradnice	49°48′10″S 73°06′20″V / 49,802778°S 73,105556°V / 49.802778; 73.105556
Rozloha	497,8 km² (49 780 ha)
Obyvateľstvo	497 777 (2020)
Hustota	999,95 obyv./km²
PSČ	100000 – 100030
Tel. predvoľba	+7 7212
Webová stránka: karaganda-akimat.gov.kz
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Karaganda (kaz. Қарағанды – Karagandy, rus. Караганда – Karaganda) je mesto v Kazachstane, administratívne centrum Karagandskej oblasti.

Názov mesta pochádza od nízko rastúceho kríka karagana so žltými kvetmi, hovorovo často označovaného ako žltá akácia, ktorý je v okolí mesta vo veľkom rozšírený.

V roku 1857 na území dnešnej Karagandy vznikla baňa na ťažbu uhlia. V roku 1931 sa banícka osada Karaganda premenila na robotnícku osadu. 10. februára 1934 získala Karaganda štatút mesta. Mesto sa nachádza v centrálnej časti Kazachstanu. Je to veľké priemyselné, vedecké a kultúrne centrum.

Územie akimatu Karagandy je 498 km², z čoho 279 km² tvorí územie samotného mesta;^[1] je na 5. mieste v Kazachstane z hľadiska počtu obyvateľov, pričom na začiatku 21. storočia bolo na 2. mieste po Alma-Ate. Administratívne je mesto rozdelené na dve časti, orgánmi miestnej správy sú mestský akimat a maslichat.

V Karagandskej oblasti sa nachádzajú veľké uhoľné banské podniky, podniky strojárskeho, kovospracujúceho a potravinárskeho priemyslu. V súčasnosti je Karaganda jedným z najväčších priemyselných, hospodárskych, vedeckých a kultúrnych centier Kazachstanu.

Karaganda sa nachádza na juhu suchostepnej oblasti, na území Kazašskej plošiny (kaz. Сары Арқа – žltý hrebeň). Región je charakteristický nízkohorskými alebo kopcovitými masívmi.

Názov mesta pochádza z kazašského slova қараған (názov kra). Najbežnejším a najznámejším druhom rodu Caragana je takzvaná žltá akácia. Kazašská prípona -dy označuje prídavné meno od slova қараған (karagan); podľa toho je Karagandy / Karaganda miestom, kde rastie karagana.

V 19. storočí na mieste mesta žil kazašský rod Argyn.^[2] Podľa legendy, že v roku 1833 pastier Appak Bajžanov našiel uhlie. Koncom 19. storočia sa robili geologické prieskumy a začiatkom 20. storočia sa začalo s ťažbou uhlia najskôr ruskými obchodníkmi, potom francúzskymi a anglickými podnikateľmi.

V rámci Stolypinovej agrárnej reformy v roku 1906 prišli prví východoslovanskí prisťahovalci (z Jekaterinoslavskej gubernie 62 rodín, zo Stavropoľskej 21, z oblasti donských kozákov 17, z Kyjevskej gubernie 16 a z mnohých ďalších). Založili dedinu Michajlovka,^[3] po ktorej boli založené aj ďalšie. Po revolúcii kvôli odchodu Angličanov bola ťažba dočasne zastavená.

Prvé tri tehlové domy z pálenej červenej hliny v Karagande postavili Briti v rokoch 1907 – 1909. Sídlila v nich správa uhoľných baní, nemocnica, škola, izby pre zamestnancov. Okrem týchto troch budov postavili Briti v Karagande prvú železnicu (úzkorozchodnú) pre priemyselné potreby, dlhú 40 kilometrov na úseku Karaganda-Spassk.

V roku 1930 bola obnovená aktívna ťažba uhlia a začalo sa s výstavbou dočasných obydlí - polozemľanky pre vyhnaných občanov ZSSR a ich rodiny. Potom boli postavené dediny Majkuduk, Novaja Tichonovka a Prišachtinsk, v ktorých sa usadila väčšina novoprichádzajúcich robotníkov a odborníkov. Výrazne vzrástol aj počet obyvateľov v starých osadách.

20. marca 1931 sa Kazašský ústredný výkonný výbor rozhodol vytvoriť Karagandskú robotnícku radu s nezávislým rozpočtom a s priamou podriadenosťou výboru. Jeho centrum bolo v obci Boľšaja Michajlovka, ktorá sa neskôr stala súčasťou mesta. V roku 1931 sa banícka osada Karaganda premenila na robotnícku osadu.

10. februára 1934 prezídium Všeruského ústredného výkonného výboru rozhodlo: „1. Premeniť nasledujúce osady Kirgizskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky (ktorá zahŕňala aj Karakirgizský autonómny okruh) na mestá: b) v Teľmanskom okrese, v Karagandskej oblasti, osadu Karaganda, ktorá vznikla na území výstavby štátneho trustu na využívanie uhoľnej panvy, a dať jej názov Karaganda“.

Počas II. svetovej vojny bojovali na fronte tisíce Karagandčanov.

V roku 1974 sa 66 podnikov a organizácií, vrátane 3 lomov a 26 baní, zlúčilo do Výrobného združenia Karagandaugoľ.

Rozpad ZSSR mal silný dopad na banícke hlavné mesto Kazachstanu – 90. roky 20. storočia boli pre Karagandu jednými z najťažších (po 20. revolučných a vojnových 40. rokoch). Väčšina podnikov uhoľného priemyslu a jeho odvetví služieb znížila alebo zastavila výrobu. Karaganda, ktorá bola kedysi nazývaná treťou kotolňou ZSSR, vyrába už len malú časť uhlia, ktoré sa ťažilo za ZSSR.

Počas svojej histórie bola Karaganda budovaná plánovane a usporiadane. Typické sú pre ňu krásne, široké ulice a plánovaná zástavba.

Moskovskí architekti vypracovali prvý územný plán mesta (1934 – 1938). Nové mesto bolo navrhnuté pre 300 tisíc obyvateľov. Bol navrhnutý systém verejných centier v kombinácii s pravouhlým usporiadaním dopravných komunikácií a vzájomným usporiadaním funkčných zón. Mesto sa malo stať útulným a „mierami primeraným človeku“.

Koncom 60. rokov 20. storočia mala Karaganda viac ako 300 000 obyvateľov. Architektom a urbanistom bolo jasné, že je potrebný nový územný plán navrhnutý pre najmenej 600 000 ľudí. Hlavnou myšlienkou nového všeobecného plánu bolo vytvorenie jedného mesta, ktoré by spájalo starú a novú časť. Juhovýchodná oblasť Karaganda, kde sa začala intenzívna výstavba, sa stala miestom, kde vzniklo súčasné centrum mesta.

28. mája 2011 bol otvorený pomník na počesť slávnej frázy „Kde kde? V Karagande!“^[4]

V roku 2013 bolo oznámené, že súčasťou mesta budú dediny Žanaauyl, Kokpekty a špeciálna ekonomická zóna Saryarka.^[5]

31. mája 2022, na Deň pamiatky obetí politických represií, bol otvorený pamätník obetiam hladomoru.^[6]

História Karagandy je úzko spätá s tábormi Karlag a ALŽIR GULAG.

Karlag, v ktorom bolo väznených mnoho vedcov a umelcov, sa stal kultúrnym centrom Karagandy. Nachádzalo sa neďaleko obce Dolinskoje.

Väzni usporadúvali koncerty a predstavenia na počesť sovietskych sviatkov. Umelci sa venovali dizajnérskej práci. V Karlagu bol dokonca inscenovaný balet. To všetko malo vysokú odbornú úroveň.

Mnohí deportovaní zostali žiť v Karagande a významne prispeli k rozvoju jej vedy a kultúry.

Alexandr Solženicyn, Súostrovie Gulag:

Ak nie najdôležitejším hlavným mestom exilovej strany, tak aspoň jednou z jej perál, bola Karaganda. [...] Pri vchode do tohto vtedy hladného mesta, pri plošticovej búde - stanici, kam sa električky nepribližovali (aby nespadli do zákopov pod zemou), stál pri električkovom okruhu symbolický tehlový dom, ktorého stena bola podopretá drevenými latami, aby sa nezrútila. V centre Nového Mesta bol na kamennej stene vytesaný kameňom: „Uhlie je chlieb“ (pre priemysel). Čierny upečený chlieb sa tu skutočne predával každý deň v obchodoch – a to bola výsada mestského exilu. A čierna práca, a nielen čierna, tu vždy bola. Ostatné obchody s potravinami boli prázdne. A stánky na trhu sú neprístupné, s nepochopiteľnými cenami. Ak nie tri štvrtiny mesta, tak dve tretiny vtedy žili bez pasov a boli zaregistrovaní v komandantských úradoch; na ulici ma neustále volali a spoznávali bývalí trestanci, najmä tí z Ekibastuzu...

Na výstavbe mesta sa podieľali nemeckí a japonskí vojnoví zajatci.^[7]

Podnebie v Karagande, ako aj v celom severnom a strednom Kazachstane, je výrazne kontinentálne so silnými zimami, mierne horúcimi letami a nízkymi ročnými zrážkami.^[8] V lete za mestom vyhorieva vegetácia a v zime nie sú nezvyčajné fujavice a snehové búrky.

• Priemerná ročná teplota je +3,6 °C
• Priemerný ročný úhrn zrážok je 332 mm.
• Priemerná ročná vlhkosť vzduchu je 65%.
• Priemerná ročná rýchlosť vetra je 3,8 m/s.

Mestom preteká rieka Bukpa a končí sa kanál Irtyš – Karaganda. V južnej časti mesta sa nachádza nádrž Fedorovskoje.

Prevládajú hnedé pôdy. Vegetácia je typická pre stepi: karaganník, túžobník, kavyľ a pod.

Podľa údajov k 1. októbru 2019 je mesto na prvom mieste z hľadiska počtu obyvateľov v regióne Karaganda - 496 701 ľudí a je piate v Kazachstane (po Alma-Ate, Astane, Šymkente a Aktobe).

Až do konca 90. rokov bola Karaganda druhým najľudnatejším mestom v krajine. V 90. rokoch 20. storočia sa jeho populácia znížila o viac ako 56 % v dôsledku hospodárskej recesie a odlivu ruského obyvateľstva.

Na začiatku roku 2023 žilo na území mesta 515 835 ľudí.

Národnostné zloženie (začiatkom roku 2023):

• Kazachovia - 264 437 ľudí. (51,26 %)
• Rusi - 166 301 ľudí. (32,24 %)
• Ukrajinci - 20 363 ľudí. (3,95 %)
• Nemci – 16 259 ľudí. (3,15 %)
• Tatári - 13 392 ľudí. (2,60 %)
• Kórejci - 7 380 ľudí. (1,43 %)
• Bielorusi - 5 078 ľudí. (0,98 %)
• Poliaci – 2 251 ľudí. (0,44 %)
• Azerbajdžanci - 2 106 ľudí (0,41 %)
• a iní

Na území mesta sa nachádza množstvo historických a kultúrnych pamiatok.

Vďaka histórii svojho rozvoja predstavuje Karaganda bohatú syntézu rôznych kultúr a tradícií. Kultúru mesta charakterizuje tolerancia a pohostinnosť.

V Karagande je asi 25 národných kultúrnych centier a spoločností: ruské kultúrne centrum Súhlas, azerbajdžanské etnokultúrne centrum NAMUS, nemecké kultúrne centrum Wiedergeburt, poľská spoločnosť Polonia, grécke kultúrne centrum Avgi a ďalšie.

Každý rok v prvých májových dňoch sa už viac ako 60 rokov v Karagande koná atletická štafeta o cenu novín Priemyslená Karaganda.

14 km juhovýchodne od centra mesta sa nachádza mauzóleum Žalantos batyr Kulykuly postavené v roku 1996.

V Karagande pokojne koexistujú predstavitelia rôznych náboženstiev. Hlavnými náboženstvami v meste sú islam (sunnizmus) a pravoslávie, rozšírený bol aj katolicizmus, no v dôsledku odlivu nemeckého obyvateľstva sa počet ľudí hlásiacich sa k tomuto náboženstvu znížil.

V súčasnosti sú hlavnými typmi mestskej dopravy autobusy a taxíky s pevnou trasou. V minulosti jazdili v meste aj trolejbusy a električky.

Letisko Sary-Arka zabezpečuje diaľkovú lietadlovú prepravu pre všetky typy lietadiel.

Železničná stanica sa nachádza v centre mesta. Autobusová stanica sa nachádza neďaleko a tvorí pohodlný dopravný uzol.

Z autobusovej stanice jazdia autobusy nielen do Kazachstanu, ale aj do Ruska, Mongolska a Kirgizska.

V októbri 2011 na letisku Sary-Arka pristálo najväčšie nákladné lietadlo na svete AN-225 Mriya.

Štátne vysoké školy:

• Karagandská univerzita E. A. Buketova
• Karagandská Technická univerzita Abylkasa Saginova
• Karagandská Lekárska univerzita
• Karagandská akadémia Ministerstva vnútra Kazašskej republiky B. Beisenova

Súhrn produktov spracovateľského priemyslu v roku 2008 dosiahol celkovo 63,0 miliárd tenge.

Od jesene 2009 pôsobí v Karagande honorárny konzulát Slovenska. Do jeho pôsobnosti patria oblasti Karagandská, Akmolská a Kostanajská. Na čele konzulárneho úradu stojí honorárny konzul Alexej Nefiodov.^[9] Okrem toho je v meste od roku 2012 honorárny konzulát Ukrajiny^[10] a od roku 2014 honorárny konzulát Bulharska.^[11]

• Centrálny park (bývalý Centrálny park kultúry a oddychu pomenovaný po 30. výročí Komsomolu) je najväčší park v Kazachstane.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karaganda

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Караганда na ruskej Wikipédii.