Vyštudovala strednú priemyselnú školu grafickú. Jej profesionálny život sa zmenil po celoštátnej speváckej súťaži Talent v roku 1970, ktorú vyhrala s piesňou Hany HegerovejLásko má. V tom istom roku sa zúčastnila konkurzu do divadla Semafor. Prešla s úspechom a stala sa jednou zo semaforských "girls", kde spočiatku spievala v origináli najmä francúzske šansóny.
Jej jemný dievčenský soprán sa začal presadzovať aj v rozhlase a na nahrávkach Supraphonu, pesničky ako Teď hádej, Hej Tóny, Nové boty, Vrať mi moje srdce zpátky alebo Náledí sa stali hitmi.
Jej výrazný talent sa prejavoval čím ďalej tým viac a po účinkovaní v niekoľkých semaforských hrách (Kytice, Elektrická puma, Smutek bláznivých panen) sa postupne stala hlavnou ženskou osobnosťou tohto divadla.
Nezvyčajnú kombináciu jej jemného osobného pôvabu a nevšedného komického talentu si všimla čoskoro aj televízia a film. Na plátne sa stala napríklad partnerkou Karla Gotta v snímke Hvězda padá vzhůru (1974).
V 80. rokoch začala jej dlhoročná a veľmi úspešná práca pre deti (relácie Malý televizní kabaret, Studio Kamarád, Kosmická čarodějnice), objavila sa v mnohých televíznych rozprávkach ako Taneček přes dvě pekla, Královna koloběžka, Doktorská pohádka, O chytrém Honzovi aneb Jak se Honza stal králem, Vohnice a Kylián a v mnohých ďalších. Vtlačila svoj hlas jednému z večerníčkov Káťa a Škubánek. Nezabudnuteľná je tiež jej postava nešťastne zamilovanej chyžnej Heli v seriáli Návštěvníci z roku 1983.
V tej dobe stvárnila na semaforskom javisku rad ďalších rolí (Markéta v hre Faust), ale jedna z nich mala pre jej budúcu kariéru rozhodujúci význam. V hre Jonáš, dejme tomu v úterý, ktorá mala premiéru 5. marca1985, sa zrodila postava slečny Žofie Melicharovej. Ako verná a zamilovaná gazdiná starnúceho kabaretiéra, nie veľmi vzdelaná, ale s veľkým srdcom, získala svoju životnú úlohu a veľkú popularitu. Výstupy pána Jonáša a slečny Melicharovej patria dodnes v repertoári Semaforu k tomu najlepšiemu. Spoločne sa objavili aj na filmovom plátne: Jonáš a Melicharová (1986) a Jonáš, aneb Jak je důležité míti Melicharovou (1988) .
Ďalšou príležitosťou pre jej komický talent sa na začiatku 90. rokov stala rola "žiarlivej ruskej matróny" Varvary v inscenácii Nižni Novgorod s nezabudnuteľným sólom Námořníci ze všech světa konců... Úspech mali aj hry Mé srdce je Zimmer frei alebo Víkend s Krausovou.
Veľkú šancu jej dalo v polovici 90. rokov aj Hudobné divadlo v Karlíne, na jeho doskách niekoľko rokov stvárňovala Dolly Leviovú v muzikáli Hello Dolly. Za svoj výkon dostala Cenu Thálie za rok 1996. Neskôr sa tu objavila aj ako herečka v inscenácii Zvonokosy.
V hudobnej produkcii posledných rokov priniesla ako speváčka dva výrazné počiny: Já mám ráda komiky, v ktorom naspievala nové verzie slávnych šlágrov českých a svetových komikov, a v roku 1999 potom album austrálskych ľudových piesní Nezacházej slunce s modernými aranžmánmi a krásnymi textami. Pre deti natočila CDZpívánky.
V posledných rokoch sa okrem nepretržitého účinkovania v divadle Semafor (najnovšie komédie Jako když tiskne, Sukně smutnou jehlou spíchnutá alebo Lysistrata) venuje tiež stredovekej tematike (inscenácia Oráč a smrt) a moderovaniu (jeden z ročníkov cien TýTý a ceny Thálie). Ku gitare a saxofónu, ktoré bravúrne ovláda, pridala niekoľko ďalších hudobných nástrojov. S úspechom vystupuje v rozhlase a je autorkou niekoľkých rozprávkových knižiek (Pohádky z pastelky, Pohádky a písničky pro šikovné děti).
.jpg)
