Jean-Marie Gustave Le Clézio, známy ako J. M. G. Le Clézio (* 13. apríl1940, Nice, Francúzsko) je francúzsky spisovateľ.
V roku 2008 získal Nobelovu cenu za literatúru s odôvodnením, že ide o „autora zlomu, poetického dobrodružstva a zmyslovej extázy, prieskumníka ľudstva za hranicami súčasnej civilizácie“.[1]
Život
Le Cléziov otec pochádzal z Veľkej Británie a matka z Francúzska. Obaja však mali bretónsky pôvod. Detstvo prežil striedavo v Nigérii, Francúzsku a Británii. Jeho literárny debut sa datuje do roku 1948, keď ako osemročný napísal knižku o mori.
Niekoľko rokov strávil v Londýne a Bristole, presťahoval sa do Spojených štátov, aby tam pracoval ako učiteľ. Počas roka 1967 slúžil vo francúzskej armáde v Thajsku, ale bol rýchlo prevelený do Mexika za to, že protestoval proti sexuálnej turistike[2]. Koniec povinnej vojenskej služby strávil v Mexiku.
V roku 1963 debutoval románom „Le Procès-verbal“, za ktorý dostal Renaudotovu cenu. Počas celého života veľa cestoval (Nigéria, Thajsko, Mexiko, Austrália) a dlhodobo býval medzi indiánmi v Paname a Guatemale, kde načerpal námety pre romány a knihy esejí. Od roku 1990 žije so svojou marockou manželkou striedavo v Albuquerque v Novom Mexiku, na ostrove Mauritius a tiež na juhu Francúzska vo svojom rodisku v Nice. Vyučoval na univerzitách v Bangkoku, Bostone a Mexiku.
Literárna tvorba
Diela preložené do slovenčiny a češtiny
Zápis o katastrofě (1965)
Horečka (1969)
Púšť (1985)
Mondo a iné príbehy (1987)
Bludná hvězda (1996)
Lullaby (1996)
Zlatá rybka (2000)
Ritornel hladu (2010)
Diego a Frida (2010)
Formalistické výskumy v prvých rokoch
Vydaním svojich prvých diel (Procès-verbal, La Fièvre, Le Déluge) v 60. rokoch 20. storočia sa mladý spisovateľ priblížil ku formalistickým výskumom Nového románu, hlavne George Pereca, Michela Butora a Nathalie Sarrautovej. Tým, že do svojich diel zahŕňa tému smútku, strachu a bolesti človeka žijúceho v mestskom prostredí, pokračuje v existencionalistických otázkach a tvrdeniach. Nadviazal hlavne na Alberta Camusa. „Procès-verbal“ pripomína dielo „Cudzinec“, hoci je tu zároveň určitá podoba s románom „Nexus“ od Henryho Millera.
Vplyv ciest a kultúrneho bádania
Od konca 60. rokov získali Le Cléziove diela osobnejší tón, sú menej poznačené formalizmom, napriek tomu neoslabujú myšlienkovú revoltu. V jeho publikáciách prevláda téma objavovania iného a nepoznaného, záujem o ekológiu (Terra Amata, Le Livre des fuites, La Guerre). Stále väčší vplyv na jeho tvorbu majú jeho cesty do zahraničia, hlavne pobyt medzi Indiánmi v Mexiku (próza „Les Géants“).
Jeho eseje zobrazujú meditatívne napredovanie podnietené kultúrou Indiánov kmeňa Embera, čo smeruje k panteizmu (L’Extase matérielle), indiánskou spoločnosťou, snovými predstavami a drogovými experimentami (Mydriase, Haï) a tiež neustále prítomnú tému hľadania úniku zo súčasnej západnej mestskej spoločnosti. Jeho úvahy sú podmienené aj inými vplyvmi. Autor uvádza ako svoju inšpiráciu básnikov Johna Keatsa a W. H. Audena.
Priznáva aj silný vplyv J. D. Salingera, ktorého čítal najviac zo všetkých autorov, Williama Faulknera a Ernesta Hemingwaya. Od prvého prevzal tému rozporu medzi jednotlivcom a spoločnosťou, od druhého lyriku a vnútorný monológ a prúd vedomia a od tretieho prejav a vystupovanie autora-cestovateľa. Zároveň sa dáva ovplyvňovať Lautréamontovým mysticizmom, o ktorom napísal dizertačnú prácu a niekoľko článkov, a niektorými postojmi a metódami Henriho Michauxa (nenávisť voči spoločnosti, drogy ako nástroj na rozširovanie vedomia), ktorému venoval svoju diplomovú prácu.
Dal sa ovplyvniť aj prejavmi duchovného rozporu Antonina Artauda, ktorého vníma ako predchodcu toho sna o novej zemi, kde je všetko možné, o návrate ku koreňom vedy a poznania, (…) tohoto sna, ktorý je zmesou násilia a mysticizmu. Skrátka, Le Clézio sa nám javí ako nenásytný čitateľ prahnúci po objavovaní a odhaľovaní, čo dokazuje písaním predhovorov pre najrozmanitejších autorov: Margaret Mitchellová, Lao Še, Thomas Mofolo, V.S. Naipaul a ďalší.
Jeho literárny vývoj vedie k tvorbe fiktívnych románov inšpirovaných putovaním, snívaním a meditáciami, čo nachádza pozitívny ohlas u čitateľov, počnúc „Mondo et autres histoires" z roku 1978 a najmä „Le Désert“ z roku 1980. Od tej doby je Le Clézio charakterizovaný ako nezaraditeľný a pokračuje v skúmaní tém nepoznaného v „Le Chercher d’or“, „Onitsha“ alebo „Poisson d’or“.
Polemika
V septembri 2012 Le Clézio cítil potrebu zasiahnuť do polemiky, ktorá sa rozvírila okolo eseje Richarda Milleta s názvom „Langue fantôme, suivi d'Éloge littéraire d’Anders Breivik“ (slov. Fantomatický jazyk, spolu s Literárnym chválospevom na Andersa Breivika). Le Clézio ohodnotil Milletovu esej ako „trúchlivý výplod“ a „odpudzujúcu“. Millet považuje zo svojej strany J.M.G. Le Clézia za príklad „postliteratúry“, ktorú pranieruje a pokračuje, že „jeho štýl je rovnako hlúpy, ako naivná je jeho manichejská vízia sveta a jeho románom chýba energia rozprávania.“ V jednom rozhovore to upresnil: „Nie som anti-Le Clézio. Myslím si, že jeho syntax je hlúpa, to znamená, že je trochu „gnan-gnan“ (slov. malátna), že je presným odrazom jeho myslenia, ktoré zachádza do propagandy, lacného multikultúrneho myslenia, manichejského. Bieli, západniari, sú všetci strašní, ale Indiáni atď. sú úžasní... Le Clézio je perfektný predstaviteľ tohto úpadku štýlu.“
Prijatie kritiky a publika
Le Clézio začal byť známy už od roku 1963, kedy mu vyšla prvotina a dostal Renaudotovu cenu. Neskôr sa mu ušiel skutočný úspech po vyjdení zbierky „Mondo et autres histoires“ a hlavne románu „Désert“, ktorý vyšiel v 1980. V roku 1994 ho čitatelia časopisu „Lire“ označili za najväčšieho frankofónneho spisovateľa pred Nathalie Sarraute, Claude Simon, Françoise Sagan, Michel Tournier a Julien Gracq (cena Prix du plus grand écrivain francophone du magazine Lire[3]).
Le Clézio je jeden z najprekladanejších francúzsky píšucich spisovateľov na svete. Jeho diela boli preložené do nemčiny, angličtiny, katalánčiny, čínštiny, kórejčiny, dánčiny, španielčiny, gréčtiny, taliančiny, japončiny, holandčiny, portugalčiny, ruštiny, švédčiny, slovenčiny, češtiny atď.
Romány, novely
Le Procès-verbal, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1963, 250 p. (prix Renaudot) Édition illustrée par Edmond Baudoin, Futuropolis, Gallimard, 1989
Le Jour où Beaumont fit connaissance avec sa douleur, nouvelle, Mercure de France, L'écharpe d’Iris, Paris, 1964
La Fièvre, nouvelles, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1965, 237 p.
Le Déluge, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1966, 288 p.
Terra Amata, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1967, 248 p.
Le Livre des fuites, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1969, 290 p.
La Guerre, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1970, 295 p.
Les Géants, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1973, 320 p.
Voyages de l'autre côté, nouvelles, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1975, 308 p.
Mondo et autres histoires, contes, Gallimard, Paris, 1978, 278 p.
Désert, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1980, 410 p. (grand prix de littérature Paul-Morand de l'Académie française)
La Ronde et autres faits divers, nouvelles, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1982, 235 p. (ISBN 2-07-021395-1)
Le Chercheur d'or, roman, Gallimard, Paris, 1985, 332 p. (ISBN 2-07-070247-2)
Voyage à Rodrigues, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1986
Printemps et autres saisons, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1989, 203 p. (ISBN 2-07-071364-4)
↑biographie de j.m.g. le clézio | Association Des Lecteurs De JMG Le Clézio [online]. www.associationleclezio.com, [cit. 2017-01-29]. Dostupné online. (po francúzsky)
↑[Prix du plus grand écrivain francophone du magazine Lire] Cena „Lire“
