Narodil sa v Rotterdame ako tretí syn doktora van ’t Hoffa a matky Alida Jacoba Kolff. Už od mladého veku sa zaujímal o vedu. Miloval prírodu, často chodil do botanickej záhrady na exkurzie. Jeho vnímavosť pre filozofiu a jeho záľuba v poézii sa dali uňho pozorovať už počas skorých školských čias. Byron bol jeho idolom.
V roku 1885 sa stal členom Kráľovskej holandskej akadémie vied. Bol ocenený čestným doktorátom z Harvardu a Yaleu (1901), Victoria Univerzity, Manchesteru (1903), Heidelberg (1908), Davyho medailou Kráľovskej spoločnosti (spolu s Le Belom (1893)), Helmholtzovou medailou Pruskej akadémie vied (1911), titulom Rytiera Čestnej légie (1894). V 1901 bol ocenený Nobelovou cenou za svoju prácu o roztokoch. Tá môže byť všeobecne zhrnutá takto: veľmi zriedené roztoky sa riadia matematickými zákonmi, ktoré sú veľmi podobné zákonom, ktoré opisujú správanie plynov. Van ’t Hoff bol čestným členom Britskej chemickej spoločnosti v Londýne, Kráľovskej spoločnosti vied v Göttingene (1892), Americkej chemickej spoločnosti (1898) a Akadémie vied v Paríži (1905). Bol takisto aj prominentným vedcom vtedajšej doby. Napriek mnohým oceneniam sa vyjadril, že získanie Nobelovej ceny bolo vrcholným bodom pre jeho kariéru.
Jacobus van ’t Hoff v roku 1900 na vrchole svojej kariéry.
Predtým ako získal doktorát, van ’t Hoff už publikoval prvú z významných prác na poli organickej chémie. V roku 1874 zistil fenomén optickej aktivity pomocou predpokladu, že chemické väzby medzi uhlíkatými atómami a jeho susednými atómami smerujú priamo do stredu štvorstena. Táto troj-dimenzionálna štruktúra perfektne súhlasila s izomérmi nájdenými v prírode (stereochémia). S týmto nápadom sa podelil s francúzskym chemikom Joseph Le Belom, ktorý nezávisle od Jacobusa prišiel s týmto nápadom.
V roku 1884 Hoff publikoval svoj výskum chemickej kinetiky, nazvanej Études de Dynamique chimique (Štúdie chemickej dynamiky), v ktorej opísal niekoľko metód na ovplyvnenie chemických postupov s použitím kreslenia, a aplikoval termodynamický zákon na chemickú rovnováhu. Prezentoval aj modernú koncepciu chemickej afinity. V 1886 dokázal príbuznosť medzi správaním zriedených roztokov a plynmi. Do roku 1895 pracoval na teórii Svante Arrheniusa o disociácii elektrolytov. V 1896 sa stal profesorom na Pruskej akadémii vied v Berlíne. Jeho štúdia slaných ložísk v Stassfurte napomohla pruskému chemickému priemyslu. V roku 1887 van ’t Hoff a nemecký chemik Wilhelm Ostwald založili vplyvný chemický magazín nazvaný Zeitschrift für physikalische Chemie(Časopis pre fyzikálnu chémiu).
Trienke M. van der Spek. Selling a Theory: The Role of Molecular Models in J. H. van 't Hoff's Stereochemistry Theory. Annals of Science, 2006, s. 157. DOI: 10.1080/00033790500480816.
Kreuzfeld HJ, Hateley MJ.. 125 years of enantiomers: back to the roots Jacobus Henricus van 't Hoff 1852-1911. Enantiomer, 1999, s. pp. 491–6.
