PROFILPELAJAR.COM

Júlová revolúcia 1830 bola jedna z francúzskych revolúcií, ktorá nasledovala po Druhej Reštaurácii a nastolila Júlovú monarchiu počas troch dní 27. - 29. júla 1830. Túto historickú udalosť nazývajú Francúzi aj „Trois glorieuses“. Po trojdňovej revolte v Paríži bol povolaný na trón princ z rodu Orléans, Ľudovít Filip a bol zosadený potomok Bourbonovcov z hlavnej vetvy rodu Karol X. (Francúzsko), ktorý aj so svojou rodinou odišiel do exilu. Hlavnou príčinou jeho pádu bola jeho neochota pristúpiť k dodržiavaniu ústavných slobôd a preto ho buržoázne revolučné sily donútili abdikovať.

Príčiny vzniku

Od volieb v roku 1827 sa liberáli stali väčšinou v Národnom zhromaždení a Karol X. chcel menovať predsedu vlády, ktorého politická orientácia by bola mixtúrou strednej cesty názorov novej komory. Povolal vikomta de Martignaca aby sformoval pololiberálnu a poloautoritársku vládu. Kým v tomto smere pokračoval, opozícia sa stávala silnejšou a stabilnejšou. V lete 1829 Karol X. konštatoval neúspech tejto svojej politiky kompromisov a vymenil premiéra Martignaca za vikomta de Polignac, ktorý pochádzal z tábora ultrarojalistov, čím zosilnil odpor opozície. Ultrarojalista vikomt de Polignac mal zlé referencie z čias dvora Ľudovíta XVI. a obdobia exilu a pre liberálnu šľachtu aj buržoáziu bol neprijateľný.

Začiatok udalostí, ktoré iniciovali revolučnú zmenu, bol Prejav 221 (franc. Address de 221), 221 liberálnych poslancov Národného zhromaždenia Francúzska, ku kráľovi Karolovi X. 18. marca 1830. Jeho priamou príčinou bola trónna reč kráľa v parlamente, v ktorej oznámil vojenské ťaženie do Alžírska a v súvislosti s ním i zmenu spôsobu vládnutia formou nariadení a vyhlášok. Toto sa väčšinovým liberálom nepáčilo a zachovali sa opozične. Po ich zamietnutí v Prejave 221 nasledovala kráľova reakcia, ktorou boli tzv. Nariadenia zo Saint-Cloud (alebo Júlové nariadenia) z 25. júla 1829.

Ich obsahom bolo:

rozpustenie komory poslancov,
zrušenie slobody tlače - cenzúra
zásah do volebného zákona - voličov vyberajú prefekti (polícia), ich zoznam zverejňujú päť dní pred voľbami
dátum nových volieb stanovený na 6. a 18. septembra

Tieto reakcionárske nariadenia vyprovokovali konečnú otvorenú revoltu parlamentu a Parížanov.

Tri slávne dni (trois glorieuses)

27. júla 1830 publikovali štyri parížske denníky protest proti „Nariadeniam zo Saint Cloud“. Z nich najdôležitejšiu úlohu mal denník Le National so šéfredaktorom Adolphe Thiersom, ktorý bol podporovaný Talleyrandom. Reštrikcie royalistickej časti administratívy nasledovali hneď: vydali zatýkacie rozkazy, čo vyvolalo pouličný konflikt medzi políciou a pracovníkmi tlačiarní týchto novín. Táto skupina vzbúrencov sa stala jadrom revolučnej akcie.

28.júla 1830 vypuklo otvorene ľudové povstanie. 10 000 povstalcov budovalo barikády a spievalo Marseillaisu. Ľavicoví a liberálni historici sa v určení sociálnych vrstiev, z ktorých vzbúrenci pochádzali, rozchádzajú. Ľavicoví historici tvrdia, že to boli robotníci, majitelia malých obchodov, ľudia bez minulosti a budúcnosti a ľudia vylúčení zo spoločnosti.

V skutočnosti aktivistami boli republikáni a bonapartisti. Z republikánov boli vodcami nasledovní: Godefroy Cavaignac, Joseph Guinard, Armand Marrast, Louis-Adolphe Morhéry, François-Vincent Raspail, Ulysse Trélat, Ferdinand Flocon, Auguste Blanqui. Bonapartisti sa grupovali z veteránov napoleonských vojen, boli skôr utajení a organizovaní v tajnom hnutí karbonárov (talianske hnutie za samostatnosť).

29. júla 1830 povstalci dobyli Paríž bojujúc o Palais des Tuileries, Louvre a celé centrum. Karol X. vyslal proti nim 10 000 vojakov pod velením maršala A. Marmonta. Kráľove vojská sa sústredili v Boulonskom lesíku aby chránili zámok v Saint-Cloud kde sa uchýlil kráľ. Kráľ začal prijímať ústupky a návrhy na záchranu. Jeho pozícia bola však stratená. Nemohol sa vrátiť do Paríža, kde nechal tiecť krv revolucionárov.

Tieto prvé tri dni revolúcie sa nazývajú „Trois glorieuses“ - tri dni víťazstva ľudu.

Júlová monarchia

30. a 31. júla nastúpila na scénu buržoázia, aby využila výsledky proletárskeho boja na barikádach v prospech svojich záujmov. Začala propagandu strachu, ktorá spôsobila váhanie povstalcov-republikánov.

31. júla 1830 vstúpil do politického boja Ľudovít Filip Orleánsky, ktorý mal podporu liberálnych rojalistov aj časti republikánov. Jeho nástup k moci inicioval Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord, ktorý sa počas celej revolúcie zdržiaval v Paríži v Hôtel de Saint-Florentin. S Ľudovítom Filipom a rodom Orleánskych mal dlhoročné dobré vzťahy. Keď Ľudovít Filip zistil, že Karol X. odchádza do Trianonu, chopil sa príležitosti. K jeho úspechu prispel značnou mierou markíz de La Fayette, ktorý bol ikonou republikánskej strany. Dňa 31. júla sa verejne zbratal s vojvodom Orleánskym a tým priklonil politickú priazeň vzbúreného ľudu na jeho stranu. Bola etablovaná Júlová monarchia (1830-1848) ako pokračovanie moci Bourbonovcov z vedľajšej vetvy. Vojvoda Orleánsky sa stal novým kráľom Francúzov a republikánsky ideál prehral. Bola nastolená konštitučná monarchia s čiastočne obmedzenými ústavnými slobodami.

Vplyv júlovej revolúcie

Revolučné hnutie sa šírilo z Francúzska do ďalších štátov. Hlavne v Belgicku inšpirovalo Belgickú revolúciu. Ďalšími štátmi zasiahnutými revolučným vrením boli Nemecko, Taliansko a východná Európa, hlavne Poľsko, Čechy a Uhorsko (tzv. Cholerové povstanie). Odozva revolúcií zasiahla aj Alžírsko, kde malo Francúzsko koloniálny záujem. Okrem Belgicka nemali tieto vzbury konkrétny konštitučný efekt, no položili základ pre revolúcie v roku 1848.