Systém bol založený na troch pevných pozemných rádiových vysielačoch vzdialených približne 161 km od seba. Vysielače vysielali synchronizovane sekvenciu pulzov. V lietadle bol umiestnený špeciálny prijímač, ktorý umožnil zmerať malé časové posuny medzi signálmi, vyplývajúce z rôznej vzdialenosti vysielačov od lietadla. Navigátor mal k dispozícii mapu so špeciálnou súradnicovou sieťou, ktorá umožnila, na základe odmeraných rozdielov, určiť polohu lietadla. Presnosť systému bola približne 9,7 km pri vzdialenosti 644 km.[1]
Operačné použitie
Systém bol navrhnutý už v roku 1938, ale intenzívne práce na ňom začali až v roku 1940. Začiatkom marca 1942 mohla byť prijímačmi Gee vybavená tretina bombardovacích lietadielVeliteľstva bombardovacieho letectva. Už 29. marca 1942 sa prístroj dostal do rúk Nemcom z vraku Wellingtonu, bol však poškodený morskou vodou a nemeckí vedci nedokázali presne určiť jeho funkciu. V júli 1942, po zistení frekvencie signálov začali Nemci vyrábať prvé provizórne rušičky. 4 augusta 1942 nasadili Nemci prvýkrát rušičky proti náletu 38 lietadiel na Essen. Britskí piloti po návrate potvrdili, že signál v cieľovej oblasti bol účinne rušený. V priebehu nasledujúcich troch mesiacov boli provizórne rušičky nahradené špeciálnymi, s kódovým označením Heinrich a nasadenými v takom množstve, že nad územím obsadeným Nemcami bol navigačný systém Gee takmer nepoužiteľný.[2]
