František Kriegel
Poslanec Národného zhromaždenia ČSSR
V úrade 1964 – 1968
Poslanec Federálneho zhromaždenia (SL)
V úrade 1969 – 1969
Predseda Národného frontu Čechov a Slovákov
V úrade apríl 1968 – 31. august 1968
Člen Ústředního výboru Komunistické strany Československa (ÚV KSČ)
V úrade 31. máj 1966 – 31. august 1968
Biografické údaje
Narodenie	10.4.190810. apríl 1908 Stanislavov, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	3. december 1979 (71 rokov) Praha, Česko-Slovensko
Politická strana	KSČ
Alma mater	Karlova univerzita
Rodina
Manželka	Riva Krieglová
Odkazy
	František Kriegel (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

MUDr. František Kriegel, CSc. (* 10. apríl 1908, Stanislavov, Halič – † 3. december 1979, Praha)^[1] bol československý lekár, politik Komunistickej strany Československa, poslanec Národného zhromaždenia ČSSR a Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia.

Stal sa osobnosťou pražskej jari 1968, jediným členom československej delegácie, odvlečenej do Moskvy po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy, ktorý odmietol podpísať Moskovský protokol a zároveň jeden zo štyroch poslancov Národného zhromaždenia, ktorí na jeseň 1968 hlasovali proti prijatiu zmluvy o „dočasnom pobyte“ sovietskych vojsk na území ČSSR. Po roku 1968 bol prenasledovaný. V decembri 1976 sa stal jedným z prvej trojice lekárov, ktorí podpísali Chartu 77, spolu s Jiřinou Zelenkovou a profesorom Františkom Bláhom.^[2]

Narodil sa v rodine haličských Židov Georga a Amalie Kriegelovcov. Na konci 20. rokov odišiel do Prahy, aby na tunajšej Nemeckej univerzite (neskôr súčasť Karlovej univerzity) vyštudoval lekárstvo.^[3] V rokoch 1934 až 1936 praxoval na internej klinike v Prahe.^[4]

Už ako študent sa stal v roku 1932 členom organizácie ľavicovo orientovaných intelektuálov „Levá fronta“. V roku 1936, už ako člen KSČ, bojoval v rámci Interbrigád v španielskej občianskej vojne ako lekár. Dosiahol tu hodnosť majora a po porážke republikánov odišiel v roku 1939 v radoch Červeného kríža do Číny, napadnutej Japonskom. Naučil sa po čínsky a v roku 1942 bol vyslaný do bojov v Barme, ktorú vtedy ovládli Japonci. Tu sa dožil v roku 1945 konca vojny. Bol považovaný za obzvlášť odvážneho lekára a dôstojníka.^[4]

Po vojne sa oženil s komunistickou odbojárkou a političkou Rivou Friedovou, rodenou Lubeckou (* 1908 – † 2001).

Od roku 1945 bol jedným z vedúcich predstaviteľov pražskej komunistickej organizácie a vo februári 1948 sa ako organizačný tajomník pražskej organizácie KSČ a zástupca veliteľa Ľudových milícií aktívne podieľal na komunistickom prevrate.

V rokoch 1949 až 1952 pôsobil ako námestník ministra zdravotníctva v komunistickej vláde. Po antisemitskej čistke vo vedení strany bol z funkcie odvolaný a skončil ako závodný lekár v Tatre Smíchov. V roku 1957 bol dekorovaný Radom 25. februára za svoju aktívnu účasť v komunistickom prevrate z februára 1948 a následne bol vyznamenaný Radom červenej hviezdy a Radom práce.

Začiatkom 60. rokov odišiel ako poradca kubánskej vlády pomáhať organizovať kubánske zdravotníctvo. Vo voľbách do Národného zhromaždenia v roku 1964 bol zvolený za KSČ do Národného zhromaždenia ČSSR za hlavné mesto Praha. V Národnom zhromaždení zasadal až do konca volebného obdobia parlamentu v roku 1968.^[5][6] Stal sa členom predsedníctva Národného zhromaždenia a predsedom jeho zahraničného výboru.

XIII. zjazd KSČ ho zvolil za člena Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Vysočanský zjazd KSČ v auguste 1968 ho vo funkcii potvrdil. V období apríl – august 1968 bol aj členom predsedníctva ÚV KSČ. Z Ústredného výboru Komunistickej strany Československa bol vylúčený 30. mája 1969.^[7] V apríli 1968 sa stal nielen členom predsedníctva ÚV KSČ ale aj predsedom Ústredného výboru Národného frontu Čechov a Slovákov.^[8] K roku 1964 sa profesne uvádza ako primár lôžkového oddelenia Výskumného ústavu reumatických chorôb v Prahe.^[9]

Kriegel bol spolu so Smrkovským a Indrom členom delegácie KSČ, ktorá 23. mája 1968 rokovala s členmi prípravného výboru pre obnovu sociálnej demokracie. Trojhodinové rokovanie skončilo neúspešne, sám Kriegel myšlienku obnovy strany odmietol. K ďalšiemu sľúbenému jednaniu KSČ s PÚV ČSSD nedošlo.^[10]

Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 bol spolu s ďalšími vedúcimi československých komunistických politikov unesený do Moskvy, kde ako jediný člen československej delegácie odmietol podpísať tzv. Moskovský protokol. Stal sa potom neprijateľným pre Sovietov a už 31. augusta 1968 bol odvolaný z predsedníctva ÚV KSČ.^[11] Stratil aj post predsedu Národného frontu. Na jeseň 1968 ako radový poslanec hlasoval ako jeden z mála proti zmluve o pobyte sovietskych vojsk v ČSSR.

Po federalizácii Československa zasadol ešte v roku 1969 do Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia (volebný obvod Praha 4 – Braník, Krč), kde ale zotrval len do októbra 1969, kedy bol zbavený poslaneckého mandátu.^[12]

30. mája 1969 bol vylúčený z KSČ. Šlo o jeden z prvých prípadov vylučovania z komunistickej strany po nástupe Gustáva Husáka na post prvého tajomníka ÚV KSČ, hlavná vlna čistiek prišla až v roku 1970.^[13] V roku 1970 bol penzionovaný. Patril medzi prvých signatárov Charty 77^[14][15] a po jej podpísaní bol aj s manželkou trvalo pod dozorom Štátnej bezpečnosti (ŠtB).^[16] Pred ich bytom na pražských Vinohradoch sa trvalo usadila policajná hliadka a sledovaní boli aj na prechádzkach či pri návštevách koncertov.^[17] 18. septembra 1979 bol hospitalizovaný s infarktom, 3. decembra toho istého roku na jeho následky zomrel. Spolu s manželkou Rivou je pochovaný na pražskom Motolskom cintoríne v blízkosti Pamätníka obetí komunizmu.

Na jeho počesť bola Nadáciou Charty 77 zriadená Cena Františka Kriegla, ktorá je udeľovaná „za mimoriadne zásluhy v boji za ľudské práva a občianske slobody, národnú nezávislosť, suverenitu a demokraciu“.

V roku 2015 ho prezident republiky Miloš Zeman vyznamenal in memoriam Radom Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy.

Na jeho počesť bola po Nežnej revolúcii pomenovaná ulica v Mělníku pod gymnáziom.

O Františkovi Kriegelovi bol natočený televízny dokument František Kriegel: Sám proti Moskvě (Česko, 2023, 52 min) režisérov Martina Slunečka a Miloslava Šmídmajera^[18] a filmová dráma Muž, ktorý stál v ceste (Česko / Ukrajina / Litva, 2023, 120 min) režiséra Petra Nikolaeva s Tomášom Töpferom v hlavnej úlohe.^[19][20][21]

• KOSATÍK, Pavel. Čeští demokraté : 50 nejvýznamnějších osobností veřejného života. 1. vyd. Praha : Mladá fronta, 2010. 339 s. ISBN 978-80-204-2307-8.
• FÍLA, Ivan. Muž, který stál v cestě. Praha : Knižní klub, 2018. 254 s. ISBN 978-80-249-3693-2.
• GROMAN, Martin. Kriegel : voják a lékař komunismu. 1. vyd. Praha : Paseka, 2023. 575 s. ISBN 978-80-7516-023-2.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému František Kriegel

• F. Kriegel – politik, který zachránil československou čest (2. a 3. časť) – text Františka Janoucha, zakladateľa Nadácie Charty 77 (pôvodne Listy, 1978)
• F. Kriegel bol jediný muž Pražskej jari, ktorého sa Sovieti báli – rozhovor s dokumentaristom Ivanom Fílom (TASR, 2018)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku František Kriegel na českej Wikipédii.