Francis Veber absolvoval štyri roky lekárskych štúdií a získal vedecký titul, aby sa stal novinárom a konečne našiel potešenie v písaní. Začal písaním skečov pre Guya Bedosa a neskôr muzikálu pre Jacquesa MartinaPetit Patapon (1968). Jeho ďalšia hra L'Enlèvement (1968) sa stala jeho prvým úspešným zážitkom. O rok neskôr ju adaptoval pre Pierra Mondyho, ktorý ju inscenoval pod názvom Appelez-moi Mathilde.
Nesporný špecialista na francúzske filmy Francis Veber, počas svojich nespočetných populárnych úspechov vytvoril svoje dve obľúbené postavy, hlupákov a naivných bláznov, Françoisa Pignona a Françoisa Perrina.[4] Po zmiešanom úspechu experimentu Appelez-moi Mathilde z roku 1972, sa Veber skutočne naštartoval. Napísal scenár k filmu Bol raz jeden policajt v réžii Georgesa Lautnera a taktiež aj Veľký blondín s čiernou topánkou režiséra Yvesa Roberta s Pierrom Richardom v úlohe vysokého blondína, ktorý sa stal špiónom napriek sebe. Táto lunárna a nežná postava je triumfom a vyžadovala pokračovanie filmom Návrat veľkého blondína (1974) s rovnakým tímom hercov.
Medzičasom sa Veber etabloval ako hviezdny scenárista Gaumontu vďaka komédii Dotieravý chlap (1973) od Édouarda Molinara, adaptácia jednej z jeho hier Le Contrat, ktorá sa veselo postaví nájomnému vrahovi (Lino Ventura) a nemotornému smoliarovi (Jacques Brel). Veber a Molinaro potom začali plodnú spoluprácu, najmä vo filme Ružový telefón (1975) a prvých dvoch dieloch Klietka bláznov (1978 a 1980). Veber, ktorý je pre ostatných stále plodným scenáristom, si v roku 1976 prvýkrát vyskúšal réžiu komédie Hračka v ktorej opäť hral Pierre Richard. Úspech filmu bol skromný a podnietil ho, aby sa opäť začal venovať písaniu pre svojich kolegov. Pre svoju druhú produkciu (film) sa rozhodol zmodernizovať už osvedčenú dvojicu, ktorá mu vyniesla toľko vavrínov s Dotieravým chlapom, vrátane amerického remaku Hračky od Billyho WilderaBuddy Buddy (1981). Tvárou v tvár rozmarnému a zasnenému Pierrovi Richardovi si vybral veľmi zemitého Gérarda Depardieua. V roku 1981 títo dvaja herci vytvorili slávnu nezhodnú dvojicu vo filme Kopyto (1981), ktoré malo veľmi veľký úspech. Pre popularitu filmu sa rozhodol natočiť dva podobné filmy Otec a otec (1983) a Utečenci (1986).
V roku 1989 Francis Veber, ktorý sa pustil do amerického dobrodružstva podpisom originálnych scenárov a adaptácií svojich francúzskych úspechov, sám režíroval americký remake Traja utečenci s Nickom Noltom a Martinom Shortom. Aj keď bol zo svojej kariéry za Atlantikom sklamaný, režisér sa napriek tomu usadil v Los Angeles, aj keby to znamenalo návrat k práci vo Francúzsku.
Po kontroverznej dobrodružnej komédii Jaguár (1996) s veľmi veľkým rozpočtom sa rozhodol v roku 1998 adaptovať jednu zo svojich najlepších divadelných hier Jeden blbec na večeru, film sa stal jedným z najväčších hitov roka a jeho najväčším osobným triumfom.[5] Tento film, opäť založený na protiklade postáv (cynického meštiaka v podaní Thierryho Lhermittea a naivného účtovníka v podaní Jacquesa Villereta), mu vyniesol prvého Césara, za najlepšieho scenáristu. Po KOndoMÉDII (2000), komédii o homosexualite konfrontovanej najmä Danielom Auteuilom a Gérardom Depardieuom, oponuje Jeanovi Renovi, Depardieuovi a Richardovi Berrymu v populárnom filme Drž hubu! (2003). Neskôr Gad Elmaleh, Daniel Auteuil a Dany Boon v Dablérovi (2006). Napriek výbornému obsadeniu filmu Dablér bol pre Vebera tento film trochu sklamaním. Po dvoch rokoch sa rozhodol režírovať remake filmu Dotieravý chlap s názvom Osina v zadku (2008), v ktorom sa stretávajú interpreti javiskovej verzie Patrick Timsit a Richard Berry. Film bol veľmi zle prijatý a utrpel verejné zlyhanie, prvé pre Vebera.
Francis Veber napísal pre divadlo hry L'Enlèvement (1968), Le Contrat (1971), Le Dîner de cons (1993) a Cher Trésor (2012).
