Pochádzal z maloroľníckej rodiny z dolnorakúskej oblasti Mostviertel. Ako nábožensky založený mladík študoval najprv v kňazskom seminári, potom na právnickej fakulte Viedenskej univerzity a nakoniec národné hospodárstvo na univerzite v Berlíne.
Počas prvej svetovej vojny ho najprv neprijali do armády kvôli veľmi malej výške, ale neskôr bol prijatý a poslaný na taliansky front do Álp, kde sa na konci vojny dostal do zajatia. Po vojne získal ešte doktorát práv.[1]:427
Kariéra
Po vojne pracoval ako sekretár roľníckej asociácie na ministerstve poľnohospodárstva. V roku 1927 sa stal riaditeľom poľnohospodárskej obchodnej komory pre Dolné Rakúsko a v roku 1930 bol ako člen konzervatívnej Kresťanskej sociálnej strany menovaný prezidentom rakúskych federálnych železníc. O rok sa stal ministrom poľnohospodárstva a lesov.[1]:427
Rakúskym kancelárom sa stal 20. mája1932 ako predstaviteľ pravicovej koaličnej vlády. Zároveň sa stal aj ministrom zahraničných vecí. Jeho protiinflačné opatrenia boli v medzivojnovom Rakúsku veľmi nepopulárne a Dollfuss čoskoro rozpustil parlament a vládol pomocou dekrétov. Tento postup ospravedlňoval ako nutné opatrenie proti vzrastajúcemu vplyvu nacistov v Rakúsku, ktorého sa obával. Tiež vyradil z činnosti ústavný súd a udržoval si dohľad nad tlačou. Ďalej nasledoval zákaz verejných zhromaždení a komunistickej strany i sociálnodemokratického Schutzbundu.
V auguste 1933 vytvoril monopolnú vládnu stranu na podporu svojho režimu nazvanú Vaterländische Front (Vlastenecký front) a zlúčil Kresťanskú sociálnu stranu s polovojenským a nacionalistickým Heimwehrom.
Bolo zrejmé, že v budúcich voľbách by nacisti získali väčšinu a Rakúsko by prestalo existovať ako štát a pripojilo sa k Nemecku (čo sa neskôr aj stalo). Aby tomu zabránil, zakázal Dollfuß v júni 1934 rakúsku NSDAP.[1]:428
Smrť
25. júla 1934 vnikla skupina ôsmich rakúskych nacistov do budovy kancelárstva a po dlhšej naháňačke kancelára dostihli a dvomi ranami z revolveru ho postrelil vyškovský rodák Otto Planetta.
Zraneného Dollfußa doniesli do jednej kancelárie a položili na pohovku. Ležal na nej skoro štyri hodiny a smrteľne krvácal, ale nikto mu nepomohol. Do miestnosti prišiel minister vnútra Emil Fey, aby ho presvedčil k súhlasu s nástupníctvom bývalého hajtmana Štajerska a veľvyslanca v Taliansku Antona Rintelena do funkcie kancelára. Dollfuß potom stratil vedomie a zomrel.
Miller, James William: Engelbert Dollfuss als Agrarfachmann: eine Analyse bäuerlicher Führungsbegriffe und österreichischer Agrarpolitik 1918–1934. Wien, Köln: Böhlau, 1989. ISBN 3-205-05141-6.
Moth, G., Neu Österreich und seine Baumeister (Wien: Steyrermühl-Verlag, 1935)
Österreichischer Bundespressedienst, Der Führer Bundeskanzler Dr. Dollfuß zum Feste des Wiederaufbaues 1. Mai 1934 (Österreichischer Bundespressedienst, 1934)
Sugar, Peter (ed.) Native Fascism in the Successor States (Seattle 1971)
