Eduardo Lonardi
24. prezident Argentínskej republiky (de facto)
V úrade 23. september 1955 – 13. november 1955
Viceprezident	Isaac Rojas (de facto)
José Domingo Molina Gómez (de facto) Pedro Eugenio Aramburu (de facto)
Biografické údaje
Narodenie	15. september 1896 Buenos Aires, Argentína
Úmrtie	22. marec 1956 (59 rokov) Buenos Aires, Argentína
Alma mater	Národná vojenská akadémia
Profesia	vojak
Národnosť	argentínska
Vierovyznanie	rímskokatolícke
Rodina
Manželka	Mercedes Villadaová Achávalová
Odkazy
	Eduardo Lonardi (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Eduardo Lonardi (* 15. september 1896, Buenos Aires – † 22. marec 1956, Buenos Aires) bol argentínsky vojak a politik. V roku 1955 viedol vojenský prevrat armádou nazvaný Oslobodenecká revolúcia, ktorý zvrhol prezidenta Juana Peróna. 23. septembra 1955 sa stal (de facto) 24. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 29. prezidenta krajiny. Pôsobil v argentínskej armáde, dosiahol hodnosť generálporučíka.

Narodil sa v Buenos Aires do rodiny talianskych prisťahovalcov. Už čoskoro po vstupne do armády začal pôsobiť v meste Córdoba, kde postupne získal pomerne vplyvné regionálne konexie. Jeho ambíciám pomohol aj sobáš, keď si za manželku vzal dcéru riaditeľa miestnej delostreleckej školy. V roku 1942 sa stal vojenským atašé v Čile, kde bol zapojený do špionážnej aféry, kvôli ktorej tam bol zatknutý. O rok neskôr sa zúčastnil vojenskému prevratu, ktorý zvrhol vládu prezidenta Ramóna Castilla.^[1] Následne sa stal vojenským atašé v USA, kde zostal niekoľko rokov, potom sa vrátil do Argentíny. Postupne sa z neho stal odporca stále vplyvnejšieho politika a vojaka Juana Peróna, ktorý sa v roku 1946 stal prezidentom krajiny. Lonardi bol hlboko veriaci katolík a preto nesúhlasil s proticirkevnými opatreniami Perónovej vlády ako zrušenie povinného vyučovania náboženstva na školách, či uzákonenie rozvodu.^[2] Konflikt s katolíckou cirkvou vyvrcholil vyhostením dvoch vysokých cirkevných predstaviteľov z Argentíny a odvetnou exkomunikáciou Juana Peróna a celej jeho vlády pápežom Piom XII.^[3]

Zlom nastal 16. júna 1955, kedy sa celá opozícia dohodla s námorníctvom, následne začali námorné lietadlá bombardovať prezidentský palác s cieľom zavraždiť samotného Juana Peróna. Toho však krátko pred tým varoval americký veľvyslanec, takže prezident sa stihol ukryť. Prezidentský palác bol veľmi poškodený a v jeho okolí bolo minimálne 364 mŕtvych a ďalšie stovky zranených. Na stranu prezidenta sa postavila armáda. Po skončení bombardovania sa k prezidentskému palácu začali presúvať vojaci, no ani tí nenašli prezidenta, navyše armáda lojálna prezidentovi ich vytlačila. Pokus o prevrat tak bol neúspešný a útočníci požiadali o azyl v Uruguaji.^[4] Perón následne vystúpil v rozhlase, vyzval na pokoj, no napriek tomu jeho priaznivci podpálili niekoľko kostolov, polícia nekonala a hasičom dav zabránil prísť na miesto. 16. septembra 1955 začala armáda nové povstanie voči prezidentovi, najprv iba v provincii Córdoba, pričom toto viedol práve generál Eduardo Lonardi, keďže druhý generál Pedro Eugenio Aramburu, ktorý prevrat podporoval, nechcel na seba prevziať zodpovednosť za prípadný neúspech povstania.^[5] V neprehľadnej situácii napísal 19. septembra Perón list adresovaný veleniu armády, ktorý sa zdal byť jeho rezignáciou. Na základe toho armáda vytvorila vojenskú chuntu, ktorá mala prevziať vládu, na jej čele bol generál José Domingo Molina Gómez ako veliteľ armády. Ešte v ten istý deň však Perón oznámil, že sa nejednalo o skutočnú rezignáciu, no súčasne ušiel na paraguajské veľvyslanectvo, kde požiadal o azyl, následne 21. septembra odišiel do Paraguaja. Vládu tak oficiálne prevzala armáda s tým, že za budúceho prezidenta bol od dňa 23. septembera vybraný generál Lonardi, ktorý prevrat viedol. Od odchodu Peróna do nástupu Lonardiho krajine ako úradujúci prezident vládol veľmi krátko generál Molina Gómez. Tým de facto skončilo prvé obdobie Perónovej vlády v Argentíne.^[6]

Generáli nazvali prevrat Oslobodeneckou revolúciou (Revolución Libertadora), čím chceli dať najavo, že krajinu oslobodili od zlej politiky Juana Peróna. Generál Eduardo Lonardi sa stal de facto prezidentom, čím nadviazal na de facto prezidentov z predchádzajúcich vojenských vlád. Spočiatku armáda nechala Perónovú ústavu bez zmien v snahe o národné zmierenie.^[7] Aj pri tomto prevrate sa však armáda delila na dve krídla, na nacionalistické a umiernené, Lonardi viedol nacionalistické krídlo, ktoré však bolo menej početné a tak vydržal vo funkcii iba do novembra 1955. Lonardi a jeho podporovatelia však nechceli Peronizmus úplne odstrániť, iba ho modifikovať. Lonardiho vláda bola charakterizovaná ako ultrakatolícka, no boli v nej aj sympatizanti nacizmu a fašizmu. Nová vojenská vláda povolila devalváciu meny (čo pomohlo exportérom, hlavne veľkostatkárom), no uškodilo robotníkom. Aby nevyhrotil vzťah s robotníkmi úplne, na čelo ministerstva práce vymenoval člena odborov. Došlo tiež k rozpusteniu parlamentu, kde mali v oboch komorách absolútnu väčšinu prívrženci Peróna. Následne boli zatknutí niektorí predstavitelia starého režimu a obsadené vysoké školy. Armáda dokonca nechala preniesť pozostatky Evy Perónovej na neznáme miesto.^[8] Napriek tomu, že Lonardi patril k nacionalistickému krídlu, bol pre väčšinu armády málo radikálny ohľadne vysporiadania sa s Perónistami. 13. novembra 1955 ho tak nahradil generál Pedro Eugenio Aramburu, druhý z vodcov posledného prevratu. Po odchode z funkcie pôsobil Lonardi opäť na krátko ako vojenský atašé v USA, no kvôli chorobe sa musel čoskoro vrátiť domov. V marci 1956 zomrel v Buenos Aires na rakovinu, v hlavnom meste je aj pochovaný.^[9]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eduardo Lonardi