Veľká časť Dinárskych pohorí, presnejšie ich pobrežná časť (t.j. zhruba všetko územie (juho)západne od Záhrebu, Banje Luky, Sarajeva plus územie Čiernej Hory), je vápencové a skrasovatené, preto sa nazýva aj Dinársky kras.[1][2][3]
Dinárske pohoria dostali pomenovanie podľa pohoria Dinara na hranici Chorvátska a Bosny a Hercegoviny, ktoré je pomenované podľa vrchu Dinara (1 831 m n. m.), ktorý v ňom leží a je najvyšším vrchom Chorvátska.
Niekedy sa uvádzajú aj ako súčasť tzv. Dinársko-helénskej horskej sústavy[2], nazývanej aj dinaridy v širšom zmysle (presnejšie: v jednom zo širších významov slova dinaridy)[31] či dinársko-albánsko-helénska vetva európskych alpíd[32].
Niekedy, najmä v minulosti (do 1. polovice 20. storočia), sa Dinárske pohoria považujú za súčasť Álp; tak vzniklo aj označenie Dinárske Alpy (porov. kapitolu Názvy).[33][34][35]
Na severozápade sú ohraničené údolím riek Soča a Idrija na taliansko-slovinskej hranici, južným okrajom Ľublanskej kotliny (Ljubljansko barje) a potom tokom Temnice a Krky. Ojedinele sa (z tektonického hľadiska) do Dinárskych pohorí zahŕňajú aj Južné Alpy (resp. Južné Vápencové Alpy), v takom prípade sa ale skôr používa označenie dinaridy (v jednom zo širších významov tohto slova).
Na severe sú ohraničené približne tokom Sávy počnúc ústím Krky.
Na východe a juhovýchode je hranica sporná: Väčšinou sa uvádza, že hranicou je tok riek Kolubara a Ibar, potom buď línia Peć - Shkodër (t.j. najmä juhovýchodné úpätie Severoalbánskych Álp), alebo Kosovské pole (Kosovo polje; presnejšie: rieka Sitnica) plus tok rieky Drim (Drin) až po jej ústie do mora v severnom Albánsku. Pri tomto vymedzení Dinárskych pohorí je najvyšším vrchom Dinárskych pohorí vrch Maja Jezercë, ktorý sa nachádza v Severoalbánskych Alpách (=Prokletije v širšom zmysle) a je vysoký 2 694 m n. m.. Občas sa však do Dinárskych pohorí nezarátavajú Severoalbánske Alpy (čiže Dinárske pohoria sa končia v Čiernej Hore a nie v severnom Albánsku), potom je najvyšším vrchom Bobotov Kuk s výškou 2 522 m n. m., ktorý sa nachádza v Čiernej Hore. Alternatívne sa naopak do Dinárskych pohorí zaratúvajú aj skoro všetky pohoria Albánska a pohoria na západnom okraji Severného Macedónska; v takom prípade je najvyšším vrchom Korab s výškou 2 751 m n. m. na hranici Albánska a Severného Macedónska. Občas sa ako východná hranica Dinárskych pohorí umiestňuje trochu východnejšie, konkrétne na riekach Morava a Vardar (vrátane väčšiny Albánska); aj v tomto prípade je najvyšším vrchom Korab.
Dinárske pohoria (ak sú definované tak, že sa končia pri Shkodëri) majú dĺžku asi 700 km. Majú približne tvar trojuholníka, ktorý sa rozširuje smerom od Slovinska k Albánsku - šírka je od cca 35 km v severnej (resp. západnej) časti, po približne 250 km v južnej (resp. východnej) časti pri meste Dubrovník. Nadmorská výška dosahuje v severnej časti svoje maximá zväčša medzi 1200 až 1 800 m, smerom k juhovýchodu sa s rastúcou šírkou horstva zvyšuje až nad 2 500 m n. m.. Najvyššie masívy na juhovýchodnom okraji systému majú výrazne alpský charakter.
Geologická stavba Dinárskyh pohorí je pomerne komplikovaná; horstvo vzniklo počas alpsko-himalájskeho vrásnenia, no začiatkom neogénu bolo takmer zrovnané denudáciou. Nasledovalo postupné vyzdvihovanie jednotlivých častí, ktoré výrazne rozčlenila riečna erózia. Takto vznikli hlboké kaňony (Tara, Neretva, Diva Grabovica, Krka, Zrmanja, Piva, Morača), rokliny a údolia a tri úrovne výškovo podobne zarovnaného povrchu.
Prevládajúcim stavebným prvkom vo veľkej časti Dinárskych pohorí je vápenec a dolomit, ktoré umožnili vznik rozsiahlych a početných krasových útvarov (jaskyne, závrty, ponorné rieky). Najrozmanitejšie krasové útvary sa vytvorili v oblasti Velebitu neďaleko Zadaru, kde sú napr. priepaste Jazben pri Gorici (518 m), Puhaljka (318 m) a Mamet (206 m), z jaskýň Postojnska jama, Manita, Jama vodarica a iné. Dinársky kras má rozlohu 55 600 km² a z typických krasových útvarov sú rozšírené najmä rozsiahle polja (Livanjsko polje 405 km², Nevesinjsko polje 189 km², Popovo polje 185 km²).
V centrálnej časti Čiernej Hory vznikli horotvorným procesom mnohé skupiny, pre ktoré sú charakteristické rozsiahle, vysoko položené vápencové náhorné plošiny (1500 – 1 700 m n. m.) s hlbokými údoliami a strmými stenami. Takáto stavba je príznačná pre Durmitor, Sinjajevinu alebo Moračské hory. V niektorých miestach doprevádzajú vápenec ílovito - slieňovité vrstvy, bridlice alebo pieskovec, čo možno pozorovať napríklad v masívoch Bjelašnica, Igman, Treskavica, Bjelasica a Prokletije. Vnútorné pásmo sústavy je často zložené z iných hornín a tiež dosahuje nižšiu nadmorskú výšku (Vlašič, Vranica, Bitovnja, Kozara).
Podnebie
Bjelašnica je jednou z najchladnejších lokalít horstva
Rozmanitosť podmieňujúcich faktorov spôsobuje výrazné rozdiely klímy jednotlivých oblastí, ktorá závisí na zemepisnej šírke, nadmorskej výške, expozícii svahov a ďalších okolnostiach. Najvyššie horské oblasti majú alpínske podnebie, charakterizované krátkym a sviežim letom a dlhými, na sneh bohatými zimami. Jeseň býva teplejšia než jar, atmosférickýchzrážok je vzhľadom na blízkosť stredomoria dostatok. Najvyššie horské partie bývajú dlho pod snehom a na jar i v lete sú časté hmly. Takéto podmienky má napríklad horská skupina Bjelašnica nad Sarajevom, kde záporná priemerná teplota býva po dobu šiestich mesiacov a priemerná ročná teplota dosahuje iba 0,7°C. Práve na Bjelašnici bola 17. februára1946 nameraná najnižšia teplota na území bývalej Juhoslávie, -41,8°C.
Subalpínske podnebie (v horstvách od 1000 m do 2 000 m n. m.) je teplejšie a menšie sú tu aj rozdiely maximálnych a minimálnych teplôt. Priemerná ročná teplota sa pohybuje okolo 5 - 7°C a typickou oblasťou je napr. Durmitor. Horské oblasti s miernym kontinentálnym podnebím, obvykle nie vyššie ako 1 000 m n. m., mávajú dlhé a teplé leto a krátke zimy, často len s malým množstvom snehu. Priemerná ročná teplota tu presahuje 7°C, pričom teplotný priemer v júli dosahuje 18°C, v januári -1°C. Podobné podmienky sú vo všetkých prímorských horských oblastiach, medzi nimi vo Velebite, Bioći, Lovćene či Biokove.
Vápencová časť horstva (Snježnik, Velika Kapela, Velebit, Biokovo, Prenj, Orjen) je takmer bez vody a sú pre ne typické ponorné rieky a potoky. Mnohé z nich končia ako podmorské vyvieračky. Najviac ponorných riek je v pohorí Velebit, no napríklad na morskom pobreží pri Dubrovníku vyviera riekaTrebišnjica, ktorej ponor je na Popovom polji v Hercegovine.
Rôznorodosť podmienok Dinárskych pohorí spôsobuje pestrosť prírody a vo všeobecnosti sa tu vyskytujú tri rastlinné pásma: prímorské, horské a kontinentálne. Prímorská alebo aj pobrežná vegetácia je veľmi chudobná, nakoľko rastie prevažne na skalách. Chudobnosť vegetácie na prímorských svahoch však nespôsobujú len klimatické podmienky (víchrice, odvievanie), prispelo k nej najmä dlhodobé pasenie kôz a oviec. V horskom pásme sa strieda lesná vegetácia s trávnatými porastmi a rastlinami skalných stien. Na jar svahy rozkvitnú ranými cibuľovitými rastlinami (šafran a i.). Neskôr vynikajú až meter vysoké kvetenstvá bieleho asfodelu alebo žlté vysoké horce, nápadné sú tiež cesnaky (žltý a červený). Bohato je zastúpená i kvetena alpínska (lomikameň, horec dinársky, zvonček a i.). Vnútrozemské svahy sú bohaté na bukové lesy, v nižších polohách tak prevažujú bukové a borovicové lesy. Vyskytujú sa i jedľové porasty, naopak, smrekových porastov je pomerne málo. Tieto porasty sú charakteristické pre oblasť Veľkej Kapely, Velebitu, Prenje, Durmitoru a ďalších horstiev.
Fauna
Medveď hnedý
Rovnako fauna je rozdielna na prímorských svahoch a vo vnútrozemských oblastiach. Nájdeme tu veľké množstvo endemitov a glaciálnych reliktov, zvlášť motýľov a chrobákov. V mnohých horských oblastiach žijú medvede, vlky či líšky (Prenj, Bjelašnica, Igman, Trebevic, Durmitor, Bjelasica, Vraca). Takmer všade možno stretnúť vysokú a diviačiu zver a vo vyšších pohoriach často vidieť kamzíky. Hojné sú hady a jašterice.
Na časti Balkánskeho polostrova, kde sa rozkladá toto pásmo, bola v minulosti mnohonárodnostná Juhoslávia. Aj táto skutočnosť prispela k tomu, že pre celú oblasť je aj v súčasnosti príznačná prítomnosť etnicky rôznorodého obyvateľstva. Severozápadné oblasti obývajú Slovinci, západný a južný okraj strednej časti Chorváti, strednú Bosniaci (čiastočne Chorváti a Srbi) a v južnej časti Čiernohorci, Srbi a Albánci. Na jednotlivých územiach žije viacero etnických skupín, ktoré vzišli z pôvodných obyvateľov. Napr. v okolí Makarskej v oblasti Biokova sú to Dalmatínci, ktorí sa živili prevažne poľnohospodárstvom a rybolovom. Oblasť Durmitora obývajú pôvodní obyvatelia Čiernej Hory - Pivljani a Drobnjaci, oblasť Komy zasa čiernohorské národnostné skupiny Vasojevičov a Kučov.
Celým regiónom viedol už v staroveku rad dôležitých obchodných ciest a jednotlivé oblasti sa stávali predmetom rozmanitých mocenských záujmov. Takmer na každom kroku tu narazíme na pamiatky z jednotlivých epoch ľudskej činnosti už od dôb antiky, pričom najmä v Dalmácii sa dodnes zachovali výrazné stopy s ucelenými pamiatkami. V nedávnej dobe (po roku 1991) došlo k rozpadu Juhoslávie, štátu umelo vytvoreného po 1. svetovej vojne. Etnická nevraživosť viedla k sporom pri rozdeľovaní územia, čo vyústilo do občianskej vojny. Napriek ukončeniu konfliktov na niektorých úsekoch nie sú hranice presne vymedzené, rovnako nejasná je aj príslušnosť jednotlivých horských oblastí ku konkrétnym novo vzniknutým štátom.
Referencie
↑ abKRÁL, Václav; RUBÍN, Josef. Fyzická geografie Evropy. 1. vyd. Praha : Academia, 1999. 348 s. ISBN 80-200-0684-2. S. 236-237.
↑ abcdZYCH, M. ed. et al. URZĘDOWY WYKAZ POLSKICH NAZW GEOGRAFICZNYCH ŚWIATA - Wydanie II zaktualizowane. 2019. S. 100
↑Српско географско друштво. Bulletin. [s.l.] : Географско Друство., 1981. 644 s. Dostupné online. S. 47.
↑BOGNAR, A. Geomorfološka regionalizacija Hrvatske. In: Acta Geografica Croatica. zv. 34. 2004 [2]
↑Jugoslavenska akademija znanosti i umjetnosti. Rad Jugoslavenske akademije znanosti i umjetnosti. [s.l.] : Jugoslavenska akademija zanosti i umjetnosti., 1986. 422 s. Dostupné online. S. 13.
↑LOADES, Celine Motzfeldt. Walls and Gateways (Contested Heritage in Dubrovnik). [s.l.] : Berghahn Books, 2022. 368 s. ISBN 978-1-80073-355-8. S. 91.
↑POLJAK, Željko. Hrvatske planine (planinarsko-turistički vodić sa 665 fotografija u boji i 50 zemljovida). [s.l.] : Golden marketing, 2001. 614 s. ISBN 978-953-212-074-5. S. 496. (Citát: Pod imenom Dinara treba razlikovati tri orografska pojma : Dinarsko gorje , Dinaru planinu i Dinaru vrh.)
↑STEVANOVIC, Z. Characterization of transboundary aquifers in Dinaric karst - a base study for sustainable water management at regional and local scale. (?)2012 [4]
_10.JPG)
![[6]](https://www.freeworldmaps.net/de/mazedonien/mazedonien-geographie-hd.jpg){kind=link}