Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Tento článok potrebuje doplniť odkazy na ostatné články. Prosím, upravte tento článok podľa návodu na Wikipédia:Príručka/Odkazy. Prosím, odstránte túto šablónu po pridaní odkazov.

Code civil (doslova "Občiansky kódex/zákonník"; skratka CC; povôdne: Code civil des Français – "Občiansky kódex/zákonník Francúzov"; 1807 – 1816 a istý čas medzi 1853 – 1871 Code Napoléon – "Napoleonov kódex/zákonník") je názov francúzskeho občianskeho zákonníka.

CC bol vytvorený s cieľom kodifikovať niektoré výdobytky Francúzskej revolúcie, ale zachováva aj niektoré časti dovtedajšieho francúzskeho zvykového práva a pridáva práva "obyčajným" občanom Francúzska počas obdobia Napoleonského absolutizmu. Prípravou CC poveril v roku 1800 Napoleon Bonaparte štvorčlennú komisiu (Tronchet, Bigot de Preameneu, Portalis a Maleville). Najprv vychádzal v podobe viacerých oddelených zákonov a ustanovení, ale 21. marca 1804 bol vydaný ako jeden zákonník. Do roku 1886 ostal takmer bezo zmeny, skoro polovica pôvodných článkov je vo francúzskom CC obsiahnutá dodnes. Bol neskôr zavedený vo viacerých krajinách (Španielsko, Taliansko, Belgicko a pod.) a významne dodnes ovplyvnil občianske právo Európy, Latinskej Ameriky a bývalých francúzskych a belgických kolónií (časti platia aj v niektorých štátoch USA). Veľká časť pôvodného CC je dodnes aj súčasťou napríklad rumunského Občianskeho zákonníka.

CC predovšetkým zaručuje rovnosť občanov, občianske slobody a nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Skladá sa z 3 kníh a tie z vyše 2 500 článkov.

Proces kodifikácie Code civil bol zložitý a zdĺhavý. Keď sa Napoleon dostal k moci, existovali štyri rôzne kodifikačné návrhy od predchádzajúcich zákonodarcov. V auguste 1800, teda ešte v čase konzulátu, vydal Napoleon ministerstvu spravodlivosti ďalší príkaz na vypracovanie občianskeho zákonníka. Návrh mal byť hotový do jedného roka. Na tento účel sa zriadila komisia tvorená piatimi elitnými právnikmi pod vedením prezidenta Kasačného súdu. Podľa pokynov Napoleona sa malo dôkladne preskúmať staré právo, hlavne rímske, poznatky francúzskej právnej vedy, obzvlášť Pothierove komentáre, ako aj prepracovaná zákonodarná technika starého režimu, aby sa z nich mohlo prevziať všetko dobré. Komisia návrh pripravila ešte pred uplynutím jednoročnej lehoty. Následne návrh preskúmala ďalšia komisia a Kasačný súd, potom bol predložený štátnej rade, ktorej pri rokovaní o návrhu predsedal prvý alebo druhý konzul. V diskusii o návrhu bol výrazne aktívny aj Napoleon, hoci nemal v právnom odbore žiadne vzdelanie. Po tom, ako štátna rada skončila svoju prácu, pripojila päťčlenná komisia k návrhu pamätný spis; „malo sa dosiahnuť harmonické spojenie starého, overeného, a nového, rovnako vyskúšaného práva, pričom sa vychádzalo z poznania, že zákony musia slúžiť ľuďom a nie ľudia zákonom“. Až po týchto diskusiách o návrhu ho Napoleon predložil na prijatie Národnému zhromaždeniu. Ale v tom čase v zákonodarnom zbore zasadalo ešte veľa Napoleonových odporcov, preto bol jeho návrh odmietnutý. V roku 1802 sa však obsadenie Národného zhromaždenia zmenilo, čo umožnilo, aby bol návrh predložený znova. Napoleon v parlamente vyzýval na schválenie návrhu: „Vláda čerpala zo starých nariadení väčšinu múdrych opatrení, ktoré odporučili učenci z oblasti práva. K tomu pripojila všetko dobré a užitočné, čo poskytovali nové zákony. Z tohto spojenia múdrosti minulej doby so šťastnými novotami vzíde celok zodpovedajúci duchu republikánskej ústavy, mravov a zvykov, rovnako aj zvláštneho charakteru nášho národa.“ zdroj! Zároveň Napoleon vyjadril zamýšľaný oveľa vyšší cieľ: „Zjednotiť pevnými a trvalými putami veľkú európsku rodinu, ktorej poslaním je určovať osud sveta.“ A pri tom sa francúzsky národ mal stať učiteľom Európy: „Chceme zdokonaliť svoje inštitúcie a svoje zákony a predovšetkým naučiť mladú generáciu, aby ich milovala. Tieto inštitúcie nech rastú a presadzujú občiansku rovnosť, verejnú slobodu a národný blahobyt… Buďme putom a vzorom národom, ktoré nás obklopujú“ Nakoniec po dlhých odborných diskusiách bol zákonník ako celok schválený a 21. marca 1804 slávnostne vyhlásený pod názvom Code civil des Francais, Občiansky zákonník Francúzov. V rokoch 1807 až 1816 a potom v rokoch 1852 až 1870 sa označoval ako Code Napoleon.

Presnosť, jasnosť, estetická úroveň jazyka, primerane všeobecná a elastická formulácia umožňujúca vývoj práva cestou súdneho výkladu, to sú charakteristické rysy, ktoré francúzsky občiansky zákonník radia na predné miesto medzi svetovými kodifikáciami občianskeho práva a robia z neho majstrovské dielo. Napoleonov Code civil možno teda charakterizovať ako jasný, presný a všeobecný zákon. Vďaka týmto vlastnostiam sa vyznačuje aj ďalšou kvalitou a to trvalosťou. Pri tvorbe tohto zákona sa použila výnimočná zákonodarná technika, pomocou ktorej sa zákonodarca mohol vyhnúť kauzistickým prístupom, abstraktným a zložitým konštrukciám. Zákonník zostával pri úprave občianskoprávnych vzťahov a inštitútov značne všeobecný, čím priznával sudcovi pomernú voľnosť pri výklade práva a možnosť vypĺňať medzery v práve, teda sudca neaplikoval právo mechanicky. V úvodnom titule bola dokonca stanovená povinnosť sudcu rozhodnúť tiež v prípade, ktorý právne normy výslovne neupravovali, inak by totiž išlo o odmietnutie spravodlivosti.

Code civil potvrdil zrušenie všetkých obmedzení charakteristických pre feudálne právo a definitívne zrušil nerovnosť osôb založenú na príslušnosti ku stavu. Zabezpečil a garantoval rovnosť pred zákonom, nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a právnu istotu. Takýmto spôsobom boli vytvorené právne základy pre rozvoj modernej spoločnosti. Zároveň Napoleonov občiansky zákonník čiastočne ustúpil od radikálnych tendencií zákonodarstva revolúcie tým, že právne postavenie jednotlivca poňal liberálne a individualisticky. Mnoho ustanovení zákona vychádzalo z predrevolučného práva.

Takmer dve desaťročia po prijatí sa Code civil aplikoval vo svojom pôvodnom znení. V dôsledku spoločenského vývoja a pokroku sa však postupne niektoré ustanovenia zákonníka začali považovať za prekonané, preto sa vykonali prvé novelizácie kódexu, ktoré však nemali veľký rozsah. Dotkli sa, napríklad, právneho postavenia žien a nemanželských detí, keďže prísne ponímanie autority otca už nezodpovedalo spoločenským podmienkam. Ďalší vývoj však priniesol aj také situácie, ktorých riešenie Code civil neupravoval vôbec a z toho dôvodu sa prijímali osobitné zákony ako pramene občianskeho práva mimo občianskeho kódexu. Po druhej svetovej vojne sa dokonca objavili myšlienky celkovej premeny Napoleonovho zákona, ale snahy o jeho revíziu padli pre nestabilitu vlády v štvrtej republike. Počas vlády prezidenta de Gaulla sa znova začalo uvažovať o rekodifikácii, no legislatívne práce sa v 70. rokoch 20. storočia znova zastavili, a tak občiansky zákonník z roku 1804 je vo Francúzsku aj napriek početným novelizáciám záväzný dodnes. Zároveň sa uplatňuje aj v iných štátoch, ktoré ho celkom alebo sčasti prebrali, prípadne sa ním inšpirovali pri kodifikačných prácach vo svojom právnom poriadku.

Code civil tvoril úvodný titul a tri knihy, každá kniha sa ďalej členila na jednotlivé tituly, hlavy, oddiely a články, v pôvodnom znení celkovo 2281 článkov. Takouto systematikou sa formálne nadviazalo na rímske právo, konkrétne na Justiniánovu kodifikáciu Corpus iuris civilis. Rozdelenie do troch kníh malo symbolizovať tri slobody – osobnú slobodu, slobodu vlastníctva a zmluvnú slobodu. Úvodný titul Code civil mal šesť článkov. Venoval sa spôsobu vyhlasovania zákonov a vecnej, osobnej, časovej a miestnej pôsobnosti: „Zákony sú vykonateľné na celom francúzskom území, ak sú vyhlásené kráľom“. Taktiež vyslovil neprípustnosť jeho spätného pôsobenia, retroaktivity: „Zákon pôsobí len do budúcna, vôbec neúčinkuje naspäť.“ V úvodnom titule Code civil zakázal odopretie rozhodnutia sudcom, čo bol už starý rímsky princíp denegatio iustitiae. Súčasne stanovil kogentný charakter tých právnych noriem, ktoré sú významné z hľadiska verejného poriadku a dobrých mravov, z čoho vyplynula neplatnosť dohôd uzavretých v rozpore s týmito ustanoveniami zákonníka.

Prvá kniha sa nazývala „O osobách“ a tvorili ju články 7 až 515. Ako naznačuje názov, v tejto časti Code civil sa nachádzali predpisy týkajúce sa osobného stavu – nadobúdania a straty občianskych práv, manželského práva, ustanovenia o otcovskej starostlivosti, o adopcii, pestúnstve a poručníctve.

V zmysle týchto článkov sa právna subjektivita priznávala výlučne fyzickým osobám. Právnické osoby sa nepovažovali za subjekt práva, teda sa im nepriznali práva a povinnosti z obavy, že by vo forme právnických osôb mohli obnoviť svoju existenciu feudálne, hlavne cirkevné inštitúcie.

Oblasť rodinnoprávnych vzťahov, aj keď kódex priamo nepoužíval pojem rodinné právo, sa zakladala na dvoch základných zásadách, ktoré v podstate odporovali princípu rovnosti, a to na zásade nadvlády muža nad ženou a zásade otcovskej moci nad deťmi. Možno teda konštatovať, že práve v oblasti rodinného práva, konkrétnejšie v postavení manželov, sa najviac odzrkadlila kontinuita starého – predrevolučného – a nového právneho poriadku.

Nadradenosť muža nad ženou sa prejavila v úprave tak majetkových ako aj osobných vzťahov medzi manželmi. Po uzavretí manželstva spravoval majetok manželky spravidla jej manžel. Zákon však pripúšťal, aby snúbenci pred uzavretím manželstva uzavreli zmluvu, v ktorej by sa výslovne dohodli inak, čiže Code civil poznal inštitút obdobný predmanželskej zmluve. Nadradenosť manžela sa prejavila aj v inej oblasti – manželka nemohla bez jeho súhlasu samostatne vystupovať pred súdom a to ani v prípade, že bola zaregistrovanou obchodníčkou, čím sa úplne vylúčila procesná spôsobilosť manželky. Na druhej strane zákon nariadil manželovi zákonnú povinnosť podľa článku 212 ochraňovať svoju manželku, ktorá bola voči manželovi zaviazaná poslušnosťou, napríklad, bola povinná žiť spoločne s mužom a nasledovať ho v prípade, že zmenil miesto pobytu. Teda ani v osobných vzťahoch neboli manželia rovnoprávni.

Pri uzatváraní manželstva sa zákonom v článku 165 ustanovil obligatórny občiansky sobáš, ktorý bol verejný a konal sa pred príslušným civilným úradníkom. Zároveň Code civil pripustil rozvod, ak existovali príčiny stanovené v článkoch 229 až 233. Aj pri dôvodoch, pre ktoré bol rozvod možný, sa prejavilo nerovnoprávne postavenie manželky. Zatiaľ čo manžel mohol požiadať o rozvod manželstva vo všetkých prípadoch porušenia manželskej vernosti zo strany manželky, manželka tak mohla urobiť len vtedy, ak manžel ubytoval svoju milenku v jednom dome s manželkou. Code civil presne stanovil aj podmienky, za splnenia ktorých prichádzala do úvahy rozluka manželov, a to z dôvodu, aby nedochádzalo k náhlym vzájomným rozlukám podobne ako na začiatku revolúcie. Napríklad, rozluka sa v znení článku 275 „nepripúšťa, ak je manžel mladší ako 25 rokov alebo žena mladšia ako 25 rokov“, ani „po 20. roku manželstva a ani vtedy ak žena má 45 a viac rokov“. Vyžadoval sa aj vzájomný súhlas o rozluke schválený príslušnými príbuznými. Napokon Code civil striktne v článku 295 ustanovil: „Manželia rozlúčení z akéhokoľvek dôvodu, nemôžu medzi sebou opäť vstúpiť do manželstva“.

Ustanovenia Code civil v oblasti manželského práva odrážali potreby vtedajšej francúzskej a zároveň európskej spoločnosti. Na jednej strane sa uzákonila sloboda a voľnosť, čo znamená aj disponovanie s manželstvom, na druhej strane sa však táto voľnosť obmedzila s cieľom chrániť základné spoločenské inštitúty, ktorými nepochybne boli manželstvo aj rodina. Zdôrazňovala sa súdržnosť legitímnej rodiny. Code civile teda v tomto prípade presne spĺňa podmienku vyváženosti medzi slobodou a jej obmedzením na zabezpečenie zdravého a rozumného fungovania vtedajšej francúzskej spoločnosti.

V rámci úpravy rodičovských práv a vzťahu rodičov a detí kódex nepoužíval pojem rodičovská moc, ale hovoril iba o otcovskej moci. Jedine otec bol oprávnený spravovať majetok detí. Čiže koncepcia rodinného práva sa zakladala na prevahe otcovskej autority. Zákon vychádzal z tézy, že nie je možné zachovávať verejný systém a poriadok, pokiaľ by nebol dodržiavaný poriadok v rodine. Každý by sa mal učiť disciplíne už od kolísky.

Kódex nepriniesol ani úplnú rovnosť medzi manželskými a nemanželskými deťmi, keď v článku 340 ustanovil: „Zakazuje sa vyhľadávať otcovstvo“. Z toho vyplýva, že otec sa mohol priznať k nemanželskému dieťaťu, ale nemohol byť k tomu donútený. Toto ustanovenie je jedným z názorných príkladov neľudskosti revolučného práva. Tento stav trval až do roku 1912.

Druhá kniha niesla názov „O majetku a rôznych druhoch vlastníctva“ a tvorili ju články 516 až 710. V týchto ustanoveniach sa rozoberali pojmy vlastníctvo, vecné práva a vecné práva k cudzej veci. Táto časť občianskeho zákonníka sa opierala o zásadu slobody vlastníctva.

Úprava vlastníckeho práva patrí medzi najvýznamnejšie časti každého civilného kódexu, výnimkou nebol ani Code Civil, ktorý sa tomuto inštitútu venoval pomerne podrobne. Pri koncipovaní vlastníckeho práva zvíťazili revolučné idey slobody vlastníctva, trvalosti nadobudnutých vlastníckych práv a ich nedotknuteľnosť. Pojem vlastnícke právo sa definoval v článku 544: „Vlastníctvo je právo užívať veci a nakladať s nimi spôsobom čo najzvrchovanejším, pokiaľ nejde o spôsob zakázaný zákonmi alebo nariadeniami“. Táto právna definícia vyhovovala podmienkam prechodu hospodárskeho života z feudalizmu na kapitalizmus. Vlastnícke právo v zmysle tejto definície zahŕňalo v sebe subjektívne oprávnenie užívať statky a oprávnenie nakladať s nimi. Zároveň však bolo vyslovené obmedzenie týchto dvoch oprávnení, pretože sa vlastnícke právo mohlo vykonávať iba v medziach právnych predpisov. V prvých rokoch nástupu kapitalizmu sa vlastnícke právo považovalo za panstvo nad vecou, ktoré je neobmedzené, čo celkom zodpovedalo podmienkam doby, kedy sa roľníci oslobodzovali od bremien feudalizmu. Z ustanovení Code civil však vyplynuli dve obmedzenia vlastníckeho práva. Prvé súviselo s existenciou susedského práva, konkrétne išlo o vecné bremená, a spočívalo v obmedzení vlastníckeho práva jedného v prospech vlastníckeho práva iného vlastníka. Týkalo sa vlastníctva nehnuteľností. Druhé obmedzenie vlastníckeho práva predstavovalo vyvlastnenie. Podľa článku 545 „nikto nemôže byť nútený, aby postúpil svoje vlastníctvo, ak to nie je z dôvodu verejného prospechu a za spravodlivú a predbežnú náhradu“. „Inštitúcia vyvlastnenia slúžila v prospech veľkých podnikov, ktoré mohli takto použiť štátnu moc na to, aby získali na úkor drobných vlastníkov, čo potrebovali pri stále vzrastajúcich výrobných silách.“ Tretia kniha niesla názov „O rôznych spôsoboch nadobúdania vlastníctva“ a tvorili ju články 711 až 2281, ktoré obsahovali najmä úpravu dedičského a záväzkového práva, ale aj ďalšie ustanovenia, napríklad pracovnoprávneho charakteru.

Pri úprave záväzkového práva sa vychádzalo predovšetkým z rímskeho práva, ktoré rozpracovalo obligácie na vysokej úrovni. Code civil rozoznával štyri tituly vzniku záväzkov – zmluvu (contrat), akoby zmluvu (quasi contrat), protiprávne konanie (délit) a akoby protiprávne konanie (quasi délit). Spomedzi nich bola najdôležitejšia zmluva upravujúca vzájomné vzťahy medzi rôznymi subjektmi, medzi obchodníkmi, priemyselníkmi, medzi výrobcom a spotrebiteľom a vznikajúca súhlasom oboch zmluvných strán. Code civil už zakotvoval aj zmluvnú slobodu, čím uznal autonómnu vôľu jednotlivca. V článku 1134 stanovoval: „Podľa zákona uzatvorené zmluvy zaujímajú miesto zákona voči tým, ktorí ich uzavreli. Bez vzájomného súhlasu týchto osôb alebo bez dôvodov pripustených zákonom, nemôžu byť zmluvy odvolané.“ Rovnako ako vznik tak aj zrušenie zmluvy sa podmieňovalo súhlasom zmluvných partnerov a jednostranné porušenie zmluvy zakladalo zodpovednosť za vzniknuté škody, straty a podobne.

Code civil pri úprave dedičského práva vychádzal zo skoršieho písaného, predovšetkým rímskeho práva, pritom sa nepoužili legislatívne normy prijaté revolučnými zákonodarcami. Ustanovenia dedičského práva poznali dva dedičské tituly a to dedenie zo závetu a dedenie zo zákona. Keďže sa zaručovala sloboda vlastníctva, vlastník bol slobodný aj pri disponovaní so svojím majetkom pre prípad smrti, to znamená, že sa zdôraznilo rešpektovanie vôle poručiteľa. Bolo právom poručiteľa, ako rozdelil svoj majetok. Testamentárna sloboda sa však obmedzila v prospech najbližších príbuzných, pretože potom mohol poručiteľ voľne disponovať len obmedzenou časťou svojej pozostalosti, tzv. dispozičným podielom, a zvyšok majetku sa musel rozdeliť medzi potomkov rovným dielom. Konkrétne Code civil stanovil, že „ak má závetca jedno dieťa, môže zanechať závetom polovicu majetku, ak má dve deti, štvrtinu majetku. Ak nemá deti, ale má príbuzných v jednej vzostupnej línii, možno voľne nakladať s tromi štvrtinami majetku, ak má príbuzných v oboch vzostupných líniách, polovicou majetku.“ Dedenie zo zákona prichádzalo do úvahy v prípade, ak neexistoval platný závet alebo ak bol závet neúčinný. Pri tom platilo, že bližší stupeň príbuzenstva vylučuje ten vzdialenejší. Ak poručiteľ nemal žiadnych príbuzných, ktorí disponovali dedičskými právami, prešiel celý majetok na pozostalého manžela. Ak mal poručiteľ – muž nemanželské deti, ktoré uznal, tieto mali voči nemu dedičské právo, ale len v obmedzenom rozsahu.

V rámci úpravy pracovnoprávnych vzťahov Code civil, napríklad, stanovoval, že „sú tri hlavné druhy pracovného a priemyselného nájmu“ (článok 1779) a že „verí sa pánovým tvrdeniam: o výške platu, o zaplatení odmeny za bežný rok, o platbách zaplatených za bežný rok“ (článok 1781), čiže aj v rovine pracovnoprávnej sa prejavila nerovnosť subjektov vo vzťahu pána a podriadeného.

• Úplné znenie pôvodného CC vo francúzštine