Boje o Ostrô
Súčasť Slovenského národného povstania
Ostrô, 1066 m, Nízke Tatry
Dátum 6. september – 28. október 1944 Miesto výšina Ostrô, Biely Potok, Vlkolínec Výsledok Úspešná dlhodobá povstalecká obrana, pozície opustené až pri celkovom kolapse povstania
Protivníci
6. taktická skupina	6. septembra – 10. októbra: Skupina SS Schäfer Do 14. októbra: 1009. prápor Po 14. októbri: 2. brigáda SS Dirlewanger
Velitelia
pplk. Ján Černek	14. októbri 1944: Oskar Dirlewanger
Sila
51. , 52. , 54. prápor. Prápory boli utvorené zväčša z ustúpených alebo mobilizovaných síl. 53. prápor letcov Mokraď. Ženijná rota, telegrafná rota, vozatajská skupina, automobilová skupina, 1. a 2. delostrelecká batéria, protilietadlová batéria.
Historický portál

Boje o Ostrô alebo bitka o Ostrô bolo ozbrojené stretnutie medzi slovenskými povstaleckými vojskami (s podporou partizánov) a nemeckými silami počas SNP. Potom, ako nemecká skupina SS Schäfer postupujúca od Popradu v podstate bez odporu obsadila za tri dni (4. – 6. september) celý Liptov vrátane Ružomberka, povstalecká obrana sa úspešne zachytila pri Bielom Potoku. Tu príslušníci VI. taktickej skupiny pod velením pplk. Jána Černeka pevne držali strategickú výšinu Ostrô, kde odrazili v nasledujúcich týždňoch 14 nemeckých útokov a udržali pozície až do záverečnej októbrovej nemeckej ofenzívy proti povstalcom. V boji sa vyznamenali delostrelci (stot. Emil Mičušík a stot. Pavol Mitro) a letci z letiska Mokraď bojujúci ako pechota pod velením stot. Daniela Kunica.^[1]:122

Bližšie informácie v hlavnom článku: Slovenské národné povstanie v Ružomberku

Ružomberok bol obsadený partizánmi už 27. augusta 1944, dva dni pred samotným vypuknutím Slovenského národného povstania. Išlo o prvé prevzatie kontroly nad okresným mestom resp. sídlom župy partizánmi. Bolo sprevádzané oslobodením politických väzňov, ale aj násilnosťami a vraždami nemeckých vojakov a civilistov. Z nemeckých dokumentov sa dá usudzovať, že udalosti v Ružomberku boli jedným z posledných impulzov na nemecký vojenský zákrok na Slovensku.^[2]:159-165

Bližšie informácie v hlavnom článku: Slovenské národné povstanie na Spiši

Na Spiši vypuklo Slovenské národné povstanie 29. augusta 1944. K povstaniu sa 30. augusta pridali posádky v Poprade, Spišskej Novej Vsi, Levoči. V Kežmarku povstalecká akcia zlyhala a rovnako zlyhal aj pokus povstalcov dobyť Kežmarok 30. augusta náporom od Popradu a Levoče. Rozhodujúci bol príchod nemeckého úderného pluku 1. tankovej armády, ktorý 31. augusta zvrátil situáciu v Kežmarku a následne útokom obsadil 1. septembra Poprad.^[2]:331-336

Nemecká bojová skupina Schäfer vyčlenená v sile jedného práporu z 18. divízie SS Horst Wessel začala 3. septembra 1944 z Popradu postup na horný Liptov s úlohou obsadiť Ružomberok a spojiť sa s nemeckou vojenskou bojovou skupinou Ohlen. V tom čase bol Liptovský Mikuláš sídlom tzv. II. obrannej oblasti povstaleckej armády, no menovaný veliteľ, plk. Ladislav Bodický nemal prehľad o svojich jednotkách, nevenoval sa príprave obrany a po informácii o blížiacich sa Nemcoch vydal podriadeným rozkaz, aby sa „sa rozutekali, aby sa každý zachránil ako môže, lebo sa Nemci približujú“, za čo bol generálom Golianom priamo na bojisku zbavený funkcie a obvinený zo zbabelosti.^[1]:122 Liptovský Mikuláš bol bez boja obsadený 5. septembra a Ružomberok 6. septembra. Strata týchto miest bola veľmi zahanbujúca i preto, že Nemci postupovali týmto smerom od Popradu iba slabými silami, čo konštatovalo už povstalecké velenie, a povstalci ich napriek tomu nedokázali zastaviť. Keď Nemci 5. septembra zaútočili, veliteľ ružomberskej povstaleckej posádky mjr. Miloš Vesel utekal z bojiska prvý tak, že ho musel zastavovať sám pplk. Černek, na ktorého z diaľky kričal: „Pán podplukovník, všetko je stratené!“.^[3]:255 V Ružomberku bol najdôležitejším cieľom Nemcov Mautnerov závod, kde sa nachádzalo 928 delostreleckých lafiet.^{[pozn. 1]} Mjr. Miloš Vesel nezabezpečil ich zničenie a tak mohli byť neskôr po spriechodnení železnice odvážané do Nemecka.^[5]:20

Dňa 5. septembra sa presúval cez Liptovskú Osadu prápor letcov pod velením stot. Daniela Kunica, ktorý evakuoval letecký materiál, vrátane leteckého benzínu, munície či palubných zbraní z letiska Mokraď na letisko Tri duby (pôvodný plán presunu po železnici cez Vrútky už nebol možný pre boje vo Vrútkach). V noci prišla z Banskej Bystrice motorizovaná spojka s rozkazom, aby dve čaty vojakov zaujali obranu pred Bielym Potokom v smere od Ružomberka.

Ešte 6. septembra dopoludnia po obsadení Ružomberka vyrazila nemecká skupina SS Schäfer do Banskej Bystrice, kde očakávali voľný prechod. Prápor letcov ale zahájil predčasnú paľbu na Nemcov. Tí ustúpili a nemecká delostrelecká batéria spustila paľbu na obrancov. Letci sa dali na útek až na dvojicu vojakov ukrytých v skalách, ktorí útek povstalcov nespozorovali. Pavol Dobrík so spolubojovníkom pokračovali v ostreľovaní cesty z guľometov a vytrvali aj pri pokračujúcej delostreleckej paľbe. Nemci sa nakoniec v ten deň rozhodli nepostupovať ďalej. Večer sa vojaci vrátili k svojej jednotke. Za svoj čin boli na návrh mjr. Vesela okamžite povýšení.^[6]

8. septembra sa povstalci pokúsili protiútokom znovuobsadiť Ružomberok, boli však odrazení.

Po 9. septembri sa pozornosť skupiny SS Schäfer sústredila na ľubochniansky smer s cieľom spriechodniť košicko – bohumínsku železnicu. 13. septembra prerazila nedostatočnú povstaleckú obranu Ružomberok – Hubová a dobyla Kraľovany, 15. septembra sa spojila so 178. divíziou Tatra a 16. septembra sa zmocnili severnej časti Sučian. Povstalci v Bielom Potoku mali čas na vybudovanie obranných postavení, betónových bunkrov pre ťažké guľomety, delostreleckých pozorovateľní na kopci nad Bohunkou a na kóte Ostrô.^[6] V rámci reorganizácie 1. čs. armády na Slovensku 10. septembra 1944 sa úsek stal súčasťou obranného perimetra 6. taktickej skupiny „Zobor“. Sídlo jej veliteľstva bolo v Liptovskej Osade, veliteľom bol menovaný podplukovník J. Černek. Úlohou skupiny bolo brániť úsek obrany v smere Biely Potok – Liptovská Lúžna – Liptovské Revúce – Veľký Šturec.

Koncom septembra došlo k obnoveniu útokov. V noci z 29. na 30. septembra zahájili Nemci silnú paľbu z peších zbraní na predsunuté obranné postavenie v Bielom Potoku. Prestrelka prerástla do paľby ako povstaleckých, tak nemeckých delostreleckých batérií. 30. septembra započal nemecký útok za podpory 5 tankov a 1 pancierového vozidla. Podarilo sa im preniknúť až pred protitankové prekážky, čo znemožňovalo priame ostreľovanie. Po jedenapolhodinovom boji bol útok odrazený delostreleckou a guľometnou paľbou, Nemci nezničili ani protitankové prekážky a ustúpili. Neúspešný bol aj nemecký pokus o obsadenie kóty Ostrô, kde došlo i k boju zblízka. Silnou delostreleckou paľbou a húževnatým odporom pechoty bol nemecký útok z Ostrého odrazený.^[8]:374

Nemecké velenie si čoraz viac uvedomovalo výhody, ktoré povstalcom prinášalo ovládanie kóty Ostrô. Obzvlášť ich znepokojovala delostrelecká pozorovateľňa. I keď Nemci disponovali mobilným delostrelectvom a v rýchlosti streľby a dostatku munície prevyšovali povstalecké batérie, nepomáhalo im ani časté premiestňovanie batérií. Maskované batérie povstalcov vychádzali z delostreleckých súbojov víťazne a dokázali ničiť nemecké batérie. Bojové majstrovstvo delostrelcov VI. taktickej skupiny sa prejavovalo zásluhou navádzania a pohotových opráv z pozorovateľne na Ostrôm. Preto sa nemecká pozornosť v nasledujúcich dňoch upriamila na ňu.^[8]:375

Podvečer 1. októbra 1944 pri Bielom Potoku dal mjr. Miloš Vesel zastreliť 4 vojakov, ktorí zbehli. Boli to: Ján Huba (* 11.03.1908, Liptovská Osada), Ján Kolárik (* 16.07.1922, Dúbrava), Šimon Kubči (* 31.07.1916, Veľká Lehota) a ďalší neznámy vojak.^[9]:506 Zbehnutia z povstaleckej armády boli rozšírené. Velitelia povstaleckých obranných úsekov občas takto postupovali, aby zabránili ďalším útekom vojakov, ale v prípade mjr. Vesela išlo o kontroverzný čin vzhľadom na jeho ústup resp. útek z Ružomberka.

4. októbra podnikli Nemci útok na Biely Potok no boli odrazení.

5. októbra 1944 Nemci opäť zaútočili na Ostrô v počte 150 mužov. Povstalecké jednotky na Ostrom spolu so záložnou čatou útok odrazili, takisto aj ďalší nemecký útok v sile 2 čiat 7. októbra. Podľa informácií veliteľstva VI. taktickej skupiny mali Nemci počas útokov 4. a 5. októbra 116 mŕtvych a veľké množstvo ranených.^[8]:375

9. októbra 1944 podnikli Nemci na úsvite veľký útok na Ostrô v sile jednej roty, posilnenej čatou ťažkých guľometov, s cieľom vrchol výšiny dobyť. Povstalecká rota a obsluha delostreleckej pozorovateľne museli ustúpiť asi 300 m južnejšie od vrcholu. Boje trvali po celé dopoludnie. Už v ich priebehu sa však začala pripravovať protiakcia na znovudobytie Ostrého. Protiútok podnikla záložná čata zo zastávky Biely Potok a posilové jednotky zo zálohy veliteľstva VI. taktickej skupiny z Liptovskej Osady. Spoločným úsilím posíl ako aj jednotiek, ktoré sa pri ústupe zachytili na južných svahoch výšiny, sa popoludní podarilo povstalcom Ostrô znovu dobyť. V takmer celodennom boji položilo život 34 vojakov, čo boli dovtedajšie najvyššie straty jednotiek VI. taktickej skupiny v jednej akcii. Nemecké straty sa odhadovali na 50 mŕtvych. Boj o Ostrô 9. októbra 1944 bol dovtedy najväčším bojovým stretnutím na danom úseku. Povstalecké jednotky potvrdili, že sa dokážu nielen brániť, ale v prípade potreby aj podniknúť protiútok. Boj zároveň poukázala na viaceré chyby a nedostatky, ktoré spôsobili veľké straty pri útoku nepriateľa i pri protiútoku. Veliteľ VI. taktickej skupiny kritizoval aj nerozhodnosť a pomalosť pri zasadzovaní záložných jednotiek do obrany.^[8]:375

Spriechodnenie košicko – bohumínskej železnice, striedanie a preskupovanie nemeckých jednotiek v priestore Ružomberka a dovtedajšie nemecké neúspechy k útlmu nemeckej útočnej aktivity. Úsek v Ružomberku po skupine SS Schäffer prevzala bojová skupina, pozostávajúca z 1. práporu divízie Tatra, 1. práporu frekventantov školy leteckých pozorovateľov, 2. a 1. batérie 18. SS divízie pancierových granátnikov, aby aj tieto jednotky boli doplnené a čiastočne vystriedané brigádou SS Dirlewanger.

Bojová činnosť oboch strán sa v tomto období niesla v znamení delostreleckých a mínometných súbojov a silnej prieskumnej činnosti. Dňa 10. októbra zaznamenali povstaleckí delostrelci ďalší významný úspech, keď paľbou umlčali nemeckú delostreleckú batériu pri Novej kolónii v Ružomberku.^[8]:375 Zároveň v tomto období Nemci vykonávali evakuáciu delostreleckých lafiet z Mautnerovho závodu v Ružomberku.

Dosiaľ najmohutnejší útok podnikli Nemci 17. októbra 1944 na povstaleckú čatu na vrchole Ostrô, ktorá ho guľometnou paľbou a ručnými granátmi bez vlastných strát odrazila. Popoludní toho istého dňa nemecké delostrelectvo a mínomety prudkou paľbou prepadli vrchol. Tento delostrelecký prepad bol predzvesťou nových útokov a začiatku nemeckej generálnej ofenzívy i proti úseku VI. taktickej skupiny.^[8]:376

Generálna nemecká ofenzíva proti povstaniu bola zahájená nemeckými náletmi na Banskú Bystricu, letisko Tri Duby, Liptovskú Osadu a ďalšie miesta. Následne o pol ôsmej ráno zahájila brigáda SS Dirlewanger za podpory letectva najmohutnejší útok na kótu Ostrô z viacerých smerov. Údolím riečky Revúca postupovala jedna rota, ktorá však bola odrazená a musela ustúpiť. Zároveň Nemci v sile jedného práporu sústredene útočili zo severu a západu na Ostrô. Pod ochranou hmly sa jednej rote podarilo preniknúť medzerou medzi ohniskami povstaleckej obrany, vytvorenou predchádzajúcim delostreleckým a mínometným prepadom, a tak preniknúť do hĺbky obranného systému na Ostrom. Asi o 10.00 hod. Nemci obsadili vrchol výšiny, odkiaľ sa im podarilo vytlačiť strednú čatu povstaleckej roty. Obe krajné čaty sa však udržali na mieste. Do boja opäť účinne zasiahlo povstalecké delostrelectvo, ktoré paľbou na nemeckú delostreleckú pozorovateľňu na Sidorove znemožnilo Nemcom účinné riadenie paľby vlastných ťažkých zbraní a obmedzilo podporu prebiehajúcemu útoku. Proti povstaleckému delostrelectvu malo zasiahnuť nemecké letectvo. Asi o 10.00 hod. sa nad Revúckou dolinou objavilo 8 lietadiel Ju-87 Stuka a bombardovalo priestor Sekaniny (severne od Liptovskej Osady), kde boli budované protitankové prekážky. Povstalecké batérie, zamaskované v senníkoch, sa im však nepodarilo objaviť a zasiahnuť. Medzitým povstalci pripravovali na protiútok, ktorý sa začal o 13.00 hod. Nemci zachytení na Ostrom prvý protiútok odrazili. V snahe predísť stratám povstalci opäť zahájili delostrelecký úder. O 14.20 hod. po delostreleckej príprave začal nový protiútok na Ostrô, tentoraz úspešný. O 15.00 hod. sa podarilo Ostrô bez vlastných strát opäť dobyť. Boj o Ostrô 18. októbra 1944 možno z vojenského hľadiska považovať za najcennejšie víťazstvo jednotiek VI. taktickej skupiny. VI. taktická skupina v ňom zúročila aj skúsenosti zo s ťažkými stratami vybojovaného víťazstva 9. októbra 1944. Efektívna súčinnosť útočiacich jednotiek a delostrelectva sa bez väčších vlastných strát presadila i proti protivníkovi, ktorý disponoval oveľa väčšou silou ako v predošlých bojoch. Vážny neúspech nemeckého útoku 18. októbra zvýraznil potrebu dodatočnej koncentrácie síl na útok na celej obrannej čiare, s obsadením výšiny Ostrô a paralyzovaním činnosti povstaleckého delostrelectva.^[8]:381

Brigáda SS Dirlewanger zahájila 21. októbra 1944 do útoku na Revúcku dolinu z dvoch smerov. 1. pluk útočil z Ružomberka dolinou na juh. 2. pluk sa prebíjal z Turčianskej Blatnice veľkofatranskými dolinami cez hrebeň Veľkej Fatry na východ na Revúcu.

Jednotky VI. taktickej skupiny boli v tom čase značne fyzicky i psychicky vyčerpané. Sústavné požiadavky veliteľstva 1. čs. armády na uvoľňovanie mužstva pre zálohu veliteľstva armády odčerpávali slabé rezervy skupiny. Zálohami VI. taktickej skupiny boli iba 2 čaty VI/54 práporu, jedna čata na Bielom Potoku, 2 čaty v Ľupčianskej doline a neúplná rota v Liptovskej Osade, spolu v sile oslabeného práporu. Počas sústreďovania svojich jednotiek Nemci využívali taktiku sústavného znepokojovania povstaleckej obrany a náhlych prepadov hliadkami, čím vyčerpávali povstaleckú obranu a kryli prípravy na útok.^[8]:382

Sústredený nemecký nápor na obranné postavenie VI. taktickej skupiny sa začal v poludňajších hodinách 22. októbra. Nemci zaútočili dvoma prápormi po celej dĺžke obrannej čiary. Silou asi jednej roty zaútočili na Ľubochniansku dolinu, asi 2 čatami na Málino brdo, jednou rotou od Vlkolínca na predné stráže južne od Vlkolínca, jedným práporom údolím Revúcej od Bieleho Potoka, jednou rotou na Ostrô od Zemianskej Ludrovej. Výsledok bojových akcií 22. októbra 1944 nebol pre Nemcov úspešný. V Revúckej doline jednotky VI. taktickej skupiny odrazili všetky nemecké výpady. Najvážnejšiu akciu podnikli Nemci v sile asi 200 mužov z Vlkolínca na postavenie jednej čaty južne od Trlenskej doliny. Aj tu však povstalci útok odrazili a akciou mínometnej jednotky rozbili nemeckú rotu vo Vlkolínci. Neúspešný bol aj pokus o obsadenie Ostrého, na ktoré útočilo asi 70 Nemcov.^[8]:382

Čiastočný úspech dosiahli Nemci iba v Ľubochnianskej doline, kde sa vo večerných hodinách zmocnili sa prvej protitankovej prekážky v priestore Huty. V nasledujúci deň však Nemcov dve čaty 1. roty VI/54 práporu prekvapili protiútokom a prechodne obsadili východný okraj doliny v priestore Vysokého vrchu, kde s úspechom odolávali menším nemeckým útokom. 1. rota VI/54 práporu ustúpila definitívne z Ľubochnianskej doliny, z Blatnej cez Skalnú Alpu (kóta 1463), na Smrekovicu (kóta 1483), až 26. októbra 1944.

Na základe zhodnotenia celkovej situácie na povstaleckom fronte 22. októbra 1944, predpokladajúc, že sa nepodarí udržať súvislú obranu, formulovala povstalecká Rada na obranu Slovenska aj nové úlohy pre 1. čs. armádu. V snahe zabrániť zničeniu povstaleckej armády a zároveň sa udržať dostatočný operačný priestor pre prípadný prechod povstaleckých ozbrojených síl na partizánsky spôsob boja, dostala za úlohu 1. čs. armáda s 1. čs. partizánskou brigádou J. V. Stalina zadržiavať nemecký postup. Zároveň mala armáda ustupovať na obranné postavenia na svahoch Nízkych Tatier, Veľkej Fatry, Poľany, Vepra a Slovenského rudohoria. Úlohy jednotlivých taktických skupín boli určené na porade ich veliteľov so štábom 1. čs. armády 23. októbra 1944 večer. Podľa tejto rámcovej koncepcie dostala VI. taktická skupina spoločne so IV. taktickou skupinou za úlohu zaujať obranu na svahoch Nízkych Tatier a Veľkej Fatry. Vyčerpané jednotky 1. čs. armády však už nemali sily na jeho uskutočnenie.^[8]:382

Nápor na hlavné obranné postavenie VI. taktickej skupiny obnovili Nemci ráno 23. októbra 1944. Za leteckej podpory 10-12 Ju-87 zaútočili v sile 2 práporov na obranné postavenie v Revúckej doline a na Ostrô, pričom sa snažil leteckými útokmi zlikvidovať povstalecké delostrelectvo. Nemecký čelný útok upútal povstalecké sily, takže nemohli zabrániť prieniku nemeckých horských jednotiek v sile asi 1 práporu zalesnenými svahmi Brankova do tyla obrany Ostrého, ktoré tým obkľúčili. Rota na Ostrom stratila aj minometnú čatu. Ani zapojenie posilovej čaty v sile 45 mužov do bojov v poludňajších hodinách neprinieslo zvrat. Boje trvali až do neskorých večerných hodín. Približne o 22.00 hod. Nemci útokom v sile asi 2 práporov vedeným zo všetkých strán definitivne obsadili dominantu Ostrô. Asi 70 povstalcov pod velením veliteľa roty sa však dokázalo prebiť z obkľúčenia a zostúpiť do Revúckej doliny. Po ovládnutí Ostrého Nemcami sa väčšina jednotiek VI. taktickej skupiny ešte večer 23. októbra 1944 stiahla do druhého pásma obrany v priestore Liptovskej Osady.^[8]:383

Postavenie VI. taktickej skupiny podstatne zhoršili nemecké prieniky z Turca cez Necpalskú a Beliansku dolinu na vrchol Ploskej. Po prekonaní húževnatej obrany roty npor. Jurkoviča začali Nemci ohrozovať ľavý bok VI. taktickej skupiny. Vzhľadom na nedostatok záloh nemohli povstalci posilňovať obranu bočných prístupov do Revúckej doliny a veliteľstvo zvolilo namiesto pokusu o znovuovládnutie Ostrého radšej ústup do druhého pásma obrany. Rozšírenie bojových akcií brigády Dirlewanger na Ľubochniansku dolinu, Šiprúň a Smrekovicu, v priebehu ktorých sa podarilo odrezať ústupovú cestu povstalcov Smrekovica – Podsuchá, donútilo veliteľstvo VI. taktickej skupiny vydať rozkaz na stiahnutie sa práporu VI/54 do Nižnej Revúcej. Nemecké obsadenie Nižnej Revúcej po páde Ploskej nielenže preťalo ústup tohto práporu, ale znamenalo i nebezpečný prienik Nemcov do tyla VI. taktickej skupiny. V tejto situácii už iba jednotky VI/53 práporu vzdorovali na čiare Červená Magura – Železné.

Rozhodujúci nemecký útok na Liptovskú Osadu začal 27. októbra ráno za delostreleckej a leteckej podpory. Zameral sa hlavne na ľavé krídlo povstalcov severne od Liptovskej Osady. Nemcom sa podarilo v sile asi 1 práporu preniknúť do obce a vytlačiť odtiaľ zvyšky VI/52 práporu na výšiny južne od Liptovskej Osady. Veliteľstvo VI. taktickej skupiny ustúpilo do Korytnice. Jednotky VI. taktickej skupiny však až do rána 28. októbra s vypätím všetkých síl bránili prístup k Donovalom, kde sa pred ústupom do hôr koncentrovali zvyšky 1. ČSA. V raňajších hodinách 28. októbra 1944 sa skončil organizovaný takmer osemtýždňový odpor na úseku VI. taktickej skupiny. Časť jej príslušníkov začala postupne prechádzať do hôr na partizánsky spôsob boja.^[8]:382

1. ↑ Gottlob Berger, hlavný nemecký veliteľ na Slovensku v čase zahájenia Povstania, do zápisnice pre Národný súd v Bratislave uviedol: „Rozhodujúci bol Ružomberok. Celé Slovensko nebolo dôležité, len Ružomberok. Prečo? Pretože do Ružomberku bola premiestnená celá výroba lafiet z ríše a v Ružomberku bolo uskladnených 962 hotových lafiet. ... Práve preto bola nasadená divízia Tatra hore na severe a detachment Schäfer, aby sa čo možno najrýchlejšie zmocnili Ružomberka a železničnej trate na Kostoľany a aby zároveň odviezli zo slovenska 60 000 detí.^[4]:1035