PROFILPELAJAR.COM

	Bertolt Brecht
	; nemecký spisovateľ
Osobné informácie
Narodenie	10. február 1898
	Augsburg, Nemecké cisárstvo
Úmrtie	14. august 1956 (58 rokov)
	Východný Berlín, NDR
Zamestnanie	dramatik, riaditeľ divadla, básnik
Manželka	Marianne Zoff (1922–1926); Helene Weigel (1930—1956)
Podpis
Odkazy
	Bertolt Brecht; (multimediálne súbory na commons)
	Literárny portál; Biografický portál

Bertolt Brecht (alebo Bert Brecht, rodným menom Eugen Berthold Friedrich Brecht) (* 10. február 1898, Augsburg – † 14. august 1956, Berlín) bol nemecký spisovateľ, divadelník, dramatik, režisér a teoretik drámy. Bol najvplyvnejší nemecký dramatik a lyrik 20. storočia. Je zakladateľom tzv. epického divadla.

Život

Do literatúry vstúpil na konci 1. svetovej vojny, keď uverejnil básne proti vojne. Po maturite začal nesystematicky študovať medicínu, prírodné vedy a literatúru, no už o rok musel štúdium prerušiť, pretože musel narukovať ako sanitárny vojak do augsburského lazaretu.

V tomto období spoznal aj Paulu Banholzerovú, ktorá s ním roku 1919 mala syna Franka, ktorý neskôr padol ako nemecký vojak v Rusku. V roku 1922 si vzal herečku a opernú speváčku Marianne Zoffovú, s ktorou mal o rok neskôr dcéru Hanne. Krátko nato spoznal svoju neskoršiu ženu Helene Weigelovú. Roku 1924 sa narodil jeho druhý syn Stefan.

Roku 1923 sa Brecht stal dramaturgom divadla v Mníchove a roku 1924 na pozvánku riaditeľa Nemeckého divadla v Berlíne (Deutsches Theater) Maxa Reinhardta dramaturgom tohto divadla. Už od roku 1920 ale často chodieval do Berlína, aby si vytvoril kontakty.

Roku 1926 začal študovať marxizmus, v rokoch 1928 – 1929 navštevoval marxistickú robotnícku školu, kde sa najmä venoval ekonomickým otázkam. V tomto období vytvoril aj niekoľko poučných marxistických hier.

Roku 1927 sa Brecht rozviedol s Marianne Zoffovou. Po svadbe s Helene Weigelovou v roku 1930 prišla na svet dcéra Barbara.

Roku 1933, potom ako fašisti zakázali jednu jeho hru a deň po podpálení Ríšskeho snemu, utiekol do Švajčiarska (cez Prahu a Viedeň) a odtiaľ do Dánska. V roku 1933 nacisti verejne spálili všetky jeho knihy. Po piatich rokoch pobytu v roku 1939 opustil Dánsko, potom bol rok vo Švédsku, krátko vo Fínsku a napokon v lete 1941 išiel cez Moskvu a transsibírsku magistrálu do Vladivostoku a odtiaľ loďou do USA.

V polovici 30. rokov začal uplatňovať princípy epického divadla (pozri dole).

V USA býval pri Hollywoode, ale jeho nádej, že zohrá úlohu vo filmovom biznise sa nesplnila. Aktívne vystupoval proti fašizmu a vojne, ale sám sa označil za „učiteľa bez žiakov“, lebo Američanov veľmi nezaujímal. V októbri roku 1947 ho vypočúval známy americký Výbor pre neamerickú činnosť pre podozrenie z „komunizmu“. O deň neskôr utiekol cez Paríž do Zürichu, kde strávil jeden rok, lebo Švajčiarsko bolo jedinou krajinou, kde mal povolený vstup (do Nemecka nesmel).

Začiatkom roku 1949 sa nakoniec s česko-slovenským pasom presťahoval cez Prahu do Východného Berlína (NDR). So svojou ženou Helenou Weiglovou tu v tom istom roku založil svetoznáme divadlo Berliner Ensemble (Berlínsky súbor). Tu dostal Brecht príležitosť prakticky si overiť a uskutočňovať svoje dramaturgicko-estetické názory, tak ako ich formuloval vo svojich teoretických štúdiách a v modele epického divadla.

Hoci žil v NDR, autorské práva na jeho diela mala švajčiarska spoločnosť a dostával odmeny v tvrdej mene. Okolo Východného Berlína jazdieval v predvojnovom aute DKW, čo bol zriedkavý luxus v chudobnom povojnovom Berlíne.

Roku 1950 získal aj rakúske občianstvo. Friedrich Torberg spolu s Hansom Weigelom v Rakúsku presadili bojkot uvádzania jeho diel v Rakúsku, ktorý trval až do roku 1962.

V roku 1949 dostal Národnú cenu NDR, roku 1954 Medzinárodnú Leninovu cenu „Za upevnenie mieru medzi národmi“.

Epické divadlo

Svoje „epické divadlo“ Bertolt chápal tak, že chcel vzbudiť v divákovi nie len emocionálne, ale najmä racionálne pocity, primäť ho k premýšľaniu. Preto, aby odpútal diváka od prežívania deja, využíval rôzne techniky (songy, film, zmena kulís pred očami diváka a pod.). Mení sa aj herecký výraz – herec už neprežíva postavu, ale ju predstavuje. „Epické“ znamená popretie „dramatického“, tak ako ho vyjadrovalo meštiacke iluzívne divadlo vo svojej záverečnej fáze. Brecht sa opieral najmä o čínske, indické a čiastočne aj alžbetínske divadlo, pretože tieto divadlá boli epické v Brechtovom zmysle. Cieľom epického divadla má byť zmena diváka a tým aj spoločnosti.

Dielo

Naše divadlá uviedli po vojne takmer všetky Brechtove hry. Najznámejšia je Žobrácka opera, ktorú uviedol v zaujímavej inscenácii E.F. Burian už v roku 1930. Najreprezentatívnejšia je hra Kaukazský kriedový kruh.

Okrem dole uvedených divadelných hier písal aj lyriku a prózu.

Divadelné hry (chronologicky)

Poznámka: Mnohé z Brechtových hier boli uvedené až niekoľko rokov po ich napísaní. Prvý dátum označuje rok napísania hry, rok za lomkou (/) označuje rok jej prvého javiskového uvedenia.

1918/1926: Baal (Baal), v úprave Kamila Peteraja/ Richarda Müllera a Andreja Šebana sa premiéra hry konala dňa 7. apríla 1989 v martinskom Divadle SNP.
1918-1920: Bubny v noci (Trommeln in der Nacht)
1921-1923: Im Dickicht der Städte
1924-1925: Chlap ako chlap (Mann ist Mann)
1928: Opera za tri groše, starší preklad Žobrácka opera, (Die Dreigroschenoper); s hudbou Kurta Weilla
1928-1929: Das Badener Lehrstück vom Einverständnis
1929: Der Lindberghflug
1929/1930: Vzostup a pád mesta Mahagonny (Die Aufstieg und Fall der Stadt Mahagonny); s hudbou Kurta Weilla
1929: Ten, čo vraví áno (Der Jasager)
1930: Die Maßnahme
1929/1959: Svätá Jana z jatiek (Die heilige Johanna der Schlachthöfe)
1930: Ten, čo vraví nie (Der Neinsager)
1930/1932: Matka (Die Mutter); dramatizácia rovnomenného Gorkého románu
1931/1936: Výnimka a pravidlo (Die Ausnahme und die Regel)
1933: Sedem smrteľných hriechov malomeštiaka (Die Sieben Todsüden der Kleinbürger)
1935-1938: Strach a bieda Tretej ríše (Furcht und Elend des Dritten Reiches)
1937: Pušky pani Carrar (Die Gewehre der Frau Carrar)
1938/1943: Život Galileiho (Leben des Galilei)
1939/1941: Matka Guráž a jej deti (Mutter Courage und ihre Kinder)
1940/1943: Dobrý človek zo Sečuanu (Der Gute Mensch von Sezuan)
1941: Das Verhör des Lukullus
1941: Pán Puntilla a jeho sluha Matti (Herr Puntila und sein Knecht Matti)
1941/1961: Zadržateľný vzostup Artura Uiho (Der aufhaltsame Aufstieg des Arturo Ui)
1941-1944: Príbeh Simony Machardovej (Die Gesichte der Simone Machard); spolu s L. Feuchtwangerom
1941-1944: Švejk v druhej svetovej vojne (Schweyk im Zweiten Weltkrieg)
1945: Kaukazský kriedový kruh (Der kaukasische Kreidekreis)
1948: Dni komúny (Die Tage der Commune)