Ašot I. (arménsky kráľ)

Ašot I. Bagratuni
prvý kráľ stredovekého Arménskeho kráľovstva
Fiktívne zobrazenie arménskeho kráľa Ašota I.
Fiktívne zobrazenie arménskeho kráľa Ašota I.
Ašot I., erb (z wikidata)
Panovanie
DynastiaBagratovci
Panovanie855 – 884/885
884/885 – 890 (ako kráľ)
Korunovácia884/885
PredchodcaSmbat VIII. Vyznávač („predsedajúce knieža“ Arménov)
NástupcaSmbat I. (kráľ)
Biografické údaje
Pôvodné menoarmén. Աշոտ Ա Մեծ – Ašot I. Mec
Narodenie9. storočie
Úmrtie890
Gugark, Arménske kráľovstvo
Vierovyznaniearménske kresťanstvo
Rodina
Manželka
Katranide
Potomstvo
OtecSmbat VIII. Vyznávač
MatkaHripsime
Odkazy
Spolupracuj na CommonsAšot I.
(multimediálne súbory na commons)

Ašot I. Bagratuni (armén. Աշոտ Ա Մեծ – Ašot I. Mec[1]; pred korunováciou ako „predsedajúce knieža“[p 1] Ašot V.; niekedy Ašut[2]; * 9. storočie  – † 890, Gugark) bol arménsky kráľ v rokoch 884/885 – 890, zakladateľ nezávislého arménskeho štátu a dynastie Bagratovcov.[3][4]

Ašotovo kráľovstvo zaberalo veľkú časť území v oblasti historického Veľkého Arménska a aj časť dnešného juhovýchodného Gruzínska.[1]

V zahraničnej historiografii býva niekedy nazývaný aj ako „Veľký“ (arm. Mec).[5][1][6] Tento prívlastok býva niekedy priznávaný aj jeho menovcovi Ašotovi I., ktorý vládol ako byzantský vazal, kuropalat v Gruzínsku.[1]

Život

Ašot bol druhým synom arménskeho kniežaťa Smbata VIII. Vyznávača. V roku 855 nahradil svojho otca na čele arménskych vojsk ako veliteľ (sparapet). Spolu so svojím bratom Abasom stabilizoval situáciu v Arménsku, ktoré bolo po potlačení vzbury Arménov v polovici 9. storočia výrazne oslabené. Obnovil moc Bagratovcov a prostredníctvom dynastických svadieb a vojen rozšíril svoje panstvo na úkor ostatných arménskych šľachticov (nachararov) a arabských emírov v Arménsku (napr. Kajsovcov).[5][1]

Mapa arménskych historických krajín po roku 884/885

Vďaka proarabskej politike získal Ašot v roku 858 titul knieža kniežat (batrík al-batárika)[5][1] a po víťazstve nad arabským emirom Džahháfom ibn Sawádom, sa stal aj suzerénom nad arabskými panstvami v Arménsku. Stal sa tak po abbásovskom kalifovi druhou najvplyvnejšou osobou na Kaukaze a túto pozíciu potvrdil v roku 879, keď porazil arabov zjednotených pod vedením arabského guvernéra v Arménsku, Muhammada ibn Chálida.[1]

Ašotovo kráľovstvo aj napriek jeho úspechom nebolo centralizovaným štátom, ale skôr voľne organizovanou úniou, „feudálnou konfederáciou“, kde správa vecí by bola založená na spolupráci funkčne paralelných úradov v každom regióne. Miestni šľachtici si preto zachovávali výraznú autonómiu a výsady.[7] Nina Garsoïanová preto upozorňuje, že čestné tituly, ktoré boli Ašotovi udelené kráľovstvu v skutočnosti príliš moci nedodali a boli v podstate prekladom staršieho titulu arménskych kniežat išchán išchánas.[1]

Ašot naďalej uznával nadvládu abbásovských kalifov, no zároveň si uvedomoval aj stále rastúcu silu Byzantskej ríše v oblasti. Tvrdo trestal arménske kniežatá, ktoré sa prikláňali na stranu Byzancie, no zároveň s Konštantínopolom viedol diplomatické rokovania.[5][1] V náboženskej sfére viedla Arménska cirkev dialóg s Konštantínopolom, kde sa stal v tomto období patriarchom Fótios. Koncil v Širakawane v roku 862 sa však skončil z hľadiska cirkevnej únie s pochalcedónskymi kresťanmi neúspechom.[5][1][6]

V roku 884 (885[3]) Ašot prijal kráľovský titul a nechal sa katolikom Jurajom II. korunovať korunou, ktorú mu poslali Arabi. Byzantínci Ašotovu mocenskú pozíciu uznali udelením titulu archón ton archóntos. Naďalej však platil tribút Arabom.[1][5]

Arménskym kráľom sa po Ašotovej smrti stal Smbat I.

Poznámky

  1. ↑ Staroveké Arménske kráľovstvo zaniklo v roku 428, keď bol posledný kráľ Artašes III. Peržanmi zbavený vlády. Arméni odvtedy nemali kráľa, no uznávali vo svojom prostredí niektoré vplyvné kniežatá (či princov), ako prvých medzi sebou. Tieto osoby bývajú v zahraničnej historiografii nazývané ako „predsedajúce kniežatá“ (v slovenčine menej vhodne: „predsedajúci princovia“).

Referencie

  1. ↑ a b c d e f g h i j k MAKSOUDIAN, Krikor H. AŠOT I MEC (THE GREAT). In: Dictionary of the Middle Ages. Ed. Joseph R. Strayer. Vol. 1. Aachen – Augustinism. New York : Charles Scribner's Sons, 1982. ISBN 0-684-16760-3. S. 587 – 588. (po anglicky)
  2. ↑ Dějiny Sovětského svazu a československo-sovětských vztahů v dokumentech. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1963. S. 549. (po česky)
  3. ↑ a b Ašot I. Bagratuni. In: Encyclopaedia Beliana. Zväzok 1. A – Belk. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied. ISBN 80-224-0554-X. S. 426.
  4. ↑ Ašot I. Bagratuni. In: Malá československá encyklopedie. Vyd. 1. Sv. 1. A – Č. Praha : Academia, 1984. S. 263.
  5. ↑ a b c d e f GARSOÏAN, Nina G. AŠOT I THE GREAT. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 210. (po anglicky)
  6. ↑ a b ASOT/ASHOT. In: Encyclopaedic Prosopographical Lexicon of Byzantine History and Civilization. Ed. Alexis G. Savvides; Benjamin Hendrickx et al. Vol. 1. Aaron – Azarethes. Turnhout : Brepols, 2007. ISBN 978-2-503-52303-3. S. 419 – 420.
  7. ↑ PAYASLIAN, Simon. History of Armenia. New York : Palgrave Macmillan, 2007. ISBN 978-1-4039-7467-9. S. 55.

Ďalšia literatúra

  • ASHOT I (884–890). In: ADALIAN, Rouben Paul. Historical Dictionary of Armenia. 2nd Ed. Lanham, Toronto, Plymouth : The Scarecrow Press, 2010. (Historical Dictionaries of Europe; zv. 77.) ISBN 978-0-8108-7450-3, 978-0-8108-6096-4. S. 196 – 197.
  • ASOT/ASHOT. In: Encyclopaedic Prosopographical Lexicon of Byzantine History and Civilization. Ed. Alexis G. Savvides; Benjamin Hendrickx et al. Vol. 1. Aaron – Azarethes. Turnhout : Brepols, 2007. ISBN 978-2-503-52303-3. S. 419 – 420. (početná bibliografia)
  • AŠOT I. In: Hajkakan sovetakan hanragitaran. Hator 1. A – Argina. Jerevan : Hajkakan SSH GA, 1974. S. 486 – 487.
  • HURBANIČ, Martin. Byzantská politická ideológia v misijnej praxi 9. storočia (Encyklika Ad archiepiscopales thronos per orientem obtinentes patriarchu Fotia). In: KOŽIAK, Rastislav; NEMEŠ, Jaroslav. Pohanstvo a kresťanstvo. Zborník z konferencie usporiadanej 5.-6. II. 2003 v Banskej Bystrici. Bratislava : Chronos, 2004. ISBN 80-89027-12-1. S. 125 – 138.

Pozri aj