Arturo Umberto Illia s manželkou Silviou Martorellovou.
Narodil sa v meste Pergamino v provincii Buenos Aires do rodiny talianskych prisťahovalcov, ktorí do Argentíny prišli zo severného Talianska. Strednú školu navštevoval vo federálnom hlavnom meste Buenos Aires, kde následne v roku 1918 začal študovať medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity v Buenos Aires. V tomto roku vstúpil do Radikálnej občianskej únie, čo bolo výsledkom silného politického ovplyvnenia zo strany otca a brata Itala. Už v roku 1923 začal pracovať ako praktikant v nemocnici, štúdium úspešne ukončil v roku 1927.[1] V nasledujúcom roku sa stretol prvý a súčasne aj naposledy s prezidentom Hipólitom Yrigoyenom, ktorému ponúkol svoje služby ako lekára. Yrigoyen mu navrhol, aby išiel pracovať do odľahlých oblastí, Illia tak odišiel pracovať do mesta Cruz del Eje v provincii Córdoba. Tu vykonával svoju lekársku prax až do roku 1963, túto prerušil iba počas vykonávania politických funkcii. Na tomto mieste sa z neho stal veľmi populárny človek, ktorý liečil ľudí bez peňazí, chodil aj do najodľahlejších oblastí na koni alebo peši, aby tam priniesol lieky, ktoré sám zakúpil.[2] Súčasne začal vykonávať intenzívnu politickú činnosť. V roku 1936 bol zvolený do senátu provincie Córdoba za volebný obvod Cruz del Eje, následne v marci 1940 bol zvolený za viceguvernéra provincie Córdoba. V tejto funkcii zotrval tri roky, v roku 1948 bol zvolený do federálneho parlamentu, kde pôsobil 4 roky. V roku 1955 podporil vojenský prevrat voči prezidentovi Juanovi Perónovi, ktorý odišiel do exilu. Vládu prevzala armáda, zakázala Peronizmus, čo vyvolalo politicky nestabilné prostredie.[3]
Táto nestabilná situácia viedla k rozdeleniu Radikálnej občianskej únie. Strana sa rozdelila na podporovateľov Artura Frondiziho, ktorí si vytvorili novú stranu Nekompromisnú radikálnu občiansku úniu a Ricarda Balbína, ktorí si zas vytvorili Ľudovú radikálnu občiansku úniu. Frondizi presadzoval zmierenie s bývalým prezidentom vyhnaným do exilu Juanom Perónom, naopak Balbín presadzoval pokračovanie boja proti Perónovi po boku armády.[4] Illia sa pridal k Balbínovi a jeho Ľudovej radikálnej občianskej únií. Frondizi sa stal v roku 1958 prezidentom vďaka podpore Peróna, čo spôsobilo permanentnú nedôveru zo strany armády. Táto nedôvera vyvrcholila v marci 1962, kedy armáda prezidenta zosadila kvôli tomu, že vyhlásil voľby, v ktorých boli úspešní Perónisti. Na Frondiziho miesto nastúpil po komplikovaných rokovaniach dočasný predseda senátu José María Guido. Nový prezident na nátlak armády zrušil posledné voľby, v ktorých boli Perónisti pomerne úspešní, znova zakázal Peronizmus, rozpustil obe komory parlamentu a po súhlase armády vyhlásil nové voľby na rok 1963. Illia bol v zrušených voľbách zvolený za guvernéra provincie Córdoba, keďže však nový prezident voľby anuloval, tejto funkcie sa neujal. Voľby v roku 1963 neboli priame a všeobecné, ako pred tým, ale nepriame, vykonané zborom voliteľov. Ľudová radikálna občianska únia nominovala do volieb práve Artura Umberta Illiu. Ten sa stal kandidátom iba preto, lebo nikto neočakával, že by kandidát Radikálnej občianskej únie mohol vyhrať a tak o kandidatúru nebol v strane žiadny záujem. Illia voľby prekvapivo vyhral, keď získal väčšinu hlasov voliteľov.[1]
Úrad prezidenta
Na fotografii je Arturo Umberto Illia po svojom zvrhnutí z funkcie prezidenta pri odchode z prezidentského paláca.
Jedným z prvých opatrení, ktoré prezident prijal bolo paradoxne zrušenie častí reštrikcii, ktoré sa viazali na Peronizmus, naďalej však platil osobný zákaz pre Juana Peróna. To umožnilo účasť Justicialistickej strany v parlamentných voľbách v roku 1965. Illia však napriek tomu nariadil viaceré násilné potlačenia zhromaždení Perónistov, dokonca prekazil Perónovi návrat do Argentíny. K hlavným predvolebných sľubom Illiu patrilo zrušenie zmlúv so zahraničnými ropnými spoločnosťami, ktoré označoval za ilegálne. Súčasne však nový prezident uisťoval zahraničné spoločnosti, že im chce ich straty kompenzovať.[5] Napriek tomu tieto opatrenia zhoršili vzťahy s USA a súčasne spôsobili nutnosť opätovne dovážať ropu, keďže objem ťažby klesol o polovicu. Spojené štáty tlačili na argentínsku vládu, aby dohodnuté zmluvy dodržala, čo však Illia nechcel garantovať. Nakoniec však Illia zmiernil svoje vyhlásenia a zaviazal sa zrušiť iba zmluvy, ktoré podľa neho porušili zákony a súčasne vyplatiť kompenzácie. Vláda nakoniec skutočne zrušila časť zmlúv medzi štátnou ropnou spoločnosťou a zahraničnými spoločnosťami. Veľké zahraničné ropné spoločnosti ale odmietli zrušenie zmlúv a neboli ochotné rokovať ani o kompenzáciách. Opatrenia mali aj globálny charakter, keď zahraničné investície do Argentíny radikálne klesli.[6] Väčšina spoločností kompenzácie prijala a tak musela vláda zahraničným spoločnostiam vyplatiť obrovské peniaze. Aby Illia zachránil situáciu, rozhodol sa zmraziť ceny a zvýšiť mzdy. To však automaticky zvýšilo deficit štátneho rozpočtu. Nasledovala veľká devalvácia meny.[3]
V roku 1965 sa vláda rozhodla usporiadať nové parlamentné voľby, aby umožnila Perónistom účasť, pretože Illia časom nebol spokojný s tým, že vyhral v neslobodných voľbách. Voľby však vyhrali Perónisti, čo spôsobilo v armáde veľkú nespokojnosť. K armáde sa v nespokojnosti pridali statkári a priemyselníci, ktorí neboli spokojní s deficitom štátneho rozpočtu, vládnou kontrolou cien, uprednostňovaním štátnych spoločností a zmrazením daní. Proti vláde sa postavili aj najväčšie noviny v krajine, ktoré začali proti prezidentovi systematickú antikampaň. K nespokojným sa pridali aj Spojené štáty, ktoré začali podporovať časť armády presadzujúcu vojenský prevrat. Zvrhnutie prezidenta začala po čase podporovať väčšina armády a aj veľká časť politického spektra. V ozbrojených silách začal prevahu získavať generál Juan Carlos Onganía z tzv. frakcie modrých, ktorá presadzovala civilnú vládu, no súčasne boj proti komunizmu.[5] Vláda následne pristúpila k úsporným opatreniam, ktoré vyvolali veľké demonštrácie a nespokojnosť. 28. júna1966 sa rozhodla armáda riešiť situáciu novým pučom. Prevrat prebehol prakticky bez násilia, keďže občania boli k prezidentovi a vláde už úplne ľahostajní. Prezident Illia bol vyzvaný na rezignáciu, čo odmietol, keď vyhlásil, že on je najvyšším veliteľom ozbrojených síl. Vojsko následne obkľúčilo prezidentský palác a prítomný veliteľ prezidentovi odkázal, že už nie je schopný garantovať bezpečnosť ľudí v okruhu prezidenta. Za tejto situácie tak Illia odstúpil, z prezidentského paláca odišiel taxíkom do domu svojho brata. Na druhý deň sa vlády ujal generál Juan Carlos Onganía, pričom armáda nazvala prevrat Argentínskou revolúciou.[7]
Posledné obdobie
Illia následne odišiel do dôchodku a stiahol sa z politického života. Naďalej však mával politické prejavy, vrátil sa však do Cruz del Eje, kde pokračoval vo svojej lekárskej praxi. Zomrel v ústraní v januári 1983 v meste Córdoba, teda krátko pred pádom poslednej vojenskej diktatúry a návratom demokracie do Argentíny.[8] Nikdy nemal veľký majetok, mal iba jeden dom, ktorý dostal ako dar, ľuďmi bol považovaný za čestného a skromného človeka. Kritici však Illiovi vyčítajú porušovanie ľudských práv vo vzťahu k politickým oponentom a odborom. Illia chcel byť pochovaný v Cruz del Eje, kde väčšinu života žil a pôsobil, nakoniec však bol pochovaný v Buenos Aires spolu s ďalšími významnými predstaviteľmi Radikálnej občianskej únie.[1]
