Anna Dalasséna[2] (starogr. Ἄννα Δαλασσηνή – Anna Dalasséné, iný prepis Anna Dalassene[3], lat. Anna Dalassena[4]; * okolo 1025/1030 – † 1. november 1100/1102[1]/medzi 1101 až 1105[4]/asi 1105[2]) bola byzantská aristokratka z rodu Dalassénovcov, matka byzantského cisára Alexia I. Komnéna. Podporovala svojho syna počas nástupu na trón i počas jeho vlády. V jeho neprítomnosti vládla de facto ako jeho regentka. Bola známa pre svoju zbožnosť, podporovala byzantské mníšstvo. Jej vnučkou a obdivovateľkou bola byzantská kronikárka Anna Komnéna.[1][5]
Životopis
O Anninom ranom živote sa nič nevie. Narodila sa zrejme niekedy okolo roku 1025. Jej otcom bol Alexios Charón, vysoký byzantský úradník v južnej Itálii. Po matke pochádzala z rodu Dalassénovcov, jej starý otec bol Adrianos Dalassénos. Vydala sa za Jána Komnéna, brata cisára Izáka Komnéna. Spolu mali osem detí, z toho päť chlapcov a tri dcéry. Ťažko niesla stratu cisárskej koruny z rúk Komnénovcov a snažila sa rodine zabezpečiť silné postavenie. Negatívne sa stavala proti Dukovcom, ktorí sa ujali moci (Konštantín X.) a živila nádeje na znovunastolenie komnénovskej dynastie. To sa prejavilo najmä po roku 1067, keď ovdovela a prevzala úlohu hlavy rodiny. Traja dospelí synovia odišli bojovať do vojska a jej dcéry sa vydali za významných byzantských aristokratov.[1][2]
Anna sa snažila dostať svoje deti do vysokých pozícií v štáte, čo sa jej počas vlády cisárovnej regentky Eudokie (vdovy po Konštantínovi X.) a Romana IV. Diogena aj darilo. Po bitke pri Mantzikerte bol cisár zbavený moci a Dalasséna, ktorá stála na jeho strane, bola spolu s deťmi vyhnaná na Princove ostrovy v Marmarskom mori. Situácia v krajine bola však vážna a po smrti Romana IV. bola rodina omilostená. Jej synovia odišli bojovať na front. Moci sa ujal Nikefor III. Botaneiates a Annin syn Alexios, ktorý potlačil niekoľko povstaní získal postupne veľkú moc. Dalasséna ho aktívne povzbudzovala k vzbure. Ťažko niesla Alexiov sobáš s Irenou z roku Dukovcov. Zmier znepriatelených rodov však výrazne posilnil Alexiovo postavenie. V roku 1081 Nikéfor za svojho dediča vymenoval svojho synovca Synadéna a Komnénovci sa dostali do nemilosti. Dalassénini synovia Alexios a Izák pred perzekúciami utiekli z Konštantínopola a Anna hľadala azyl v Chráme Hagia Sofia a následne v Monastieri Petrion. Alexios bol prehlásený cisárom a krátko na to vstúpil do Konštantínopola.[1][2]
Anna sa stala cisárovnou matkou a na cisárskom dvore získala veľkú moc. Keď Alexios v roku 1081 vytiahol do boja proti Normanom, zveril jej prostredníctvom zlatej buly absolútnu moc. Jej text sa zachoval v diele Anny Komnény. Vyhotovená bola aj Dalassénina pečať. V paláci zaviedla prísny poriadok obdobný s kláštorným režimom. Žila zbožným životom, no čoraz viac sa začala prejavovať jej panovačná a neústupná povaha, takže sa rýchlo stala neobľúbenou. V roku 1095 nechala oslepiť Nikéfora Diogena. Napokon sama pochopila, že jej postavenie sa zhoršuje a že i jej dovtedy milujúci syn, cisár Alexios, na ňu mení názor. Sama preto odišla do Monastiera Pentepoptes, kde krátko na to zomrela.[1][2][5]
Referencie
- ↑ a b c d e f g h DALASSENE, ANNA. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 578.
- ↑ a b c d e DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2009. ISBN 978-80-8061-373-0. Kapitola XII. ANNA DALASSÉNA, s. 229 – 246.
- ↑ Dalassenoi. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 122.
- ↑ a b SALAMON, Maciej. Dalassena Anna. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 133.
- ↑ a b DALASSENE, ANNA. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. New York : Oxford University Press, 2001. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 109.
Ďalšia literatúra
- RUNCIMAN, Steven. The End of Anna Dalassena. Annuaire de l'Institut de Philologie et d'Histoire Orientales et Slaves (Bruxelles: Université Libre de Bruxelles, Institut de Philologie et d'Histoire Orientales et Slaves), 1949, čís. 9, s. 517 – 524.
- Anna Dalassena. In: LAWLER, Jennifer. Encyclopedia of Women in the Middle Ages. Jefferson, London : McFarland & Company, 2001. ISBN 978-0-7864-3253-0.
