Prvé zmienky o astronómii v starovekej Čìne pochádzajú už zo 4. tisícročia pred Kr.. Pestovala sa výhradne na dvore cisára. Čínski astronómovia boli tiež astrológmi. Mali povinnosť ohlasovať cisárovi každú nezvyčajnú udalosť (objav kométy, zatmenie Slnka alebo Mesiaca). V čínskej astronómii prevažovala viac algebra než geometria. U Číňanov hrali veľkú úlohu hviezdy okolo severného nebeského pólu obzvlášť Polárka. Pól bol totiž považovaný za sídlo samotného Nebeského cisára. Vo funkcii Polárky sa za 5000 rokov vďaka precesnému pohybu zemskej osi vystriedali viaceré hviezdy.

Číňania rozdelili oblohu na 28 nerovnakých častí (siou). Ich hranice vychádzali radiálne z pólu a kolmo pretínali nebeský rovník. Časti boli pomenované podľa súhvezdí, ktoré sa v nich nachádzajú. Takmer 290 čínskych súhvezdí, ich mien a vyobrazení má však málo spoločného so svojimi náprotivkami zo západnej civilizácie. Na oblohe sa nevyskytujú ani všetky súhvezdia čínskeho zvieratníka. Bežní Číňania naďalej udržujú staré čínske názvy súhvezdí. Súradnicový systém bol ekvatoreálny. Jedna súradnica bola meraná ako uhlová vzdialenosť od pólu a druhá ako uhlová vzdialenosť od hranice siou, všetko v čínskych stupňoch.

Používali lunisolárny kalendár a dni sa počítali v šesťdesiatdenných cykloch. K vypracovaniu kalendára bolo treba poznať spoločné násobky periód daných pohybmi Zeme a Mesiaca. 19 tropických rokov sa rovná skoro presne 235 lunáciam. Táto perióda bola v Číne známa pod označením čang. V Číne bol známy takisto 76-ročný cyklus, keď sa súčet štyroch takých periód rovná presne 27 759 dňom (pu). Zistili aj, že 27 čang sa rovná 47 periódam mesačných zatmení a boli známe aj spoločné násobky tejto periódy so šesťdesiatročnými cyklami.

Najstaršie záznamy o zatmení Slnka pochádzajú z 2. tisícročia pred Kr. Najstarší záznam o výbuchu supernovy je na kosti zo 14. storočia pred Kr. Záznam o supernove zo 4. júla 1054 nájdeme iba v čínskych a japonských kronikách. Číňania ju dokonca veľmi presne do svojich hviezdnych máp aj zakreslili. Pozorovali aj kométy a zaznamenali 149 meteorických dažďov. Najstaršie katalógy a mapy pochádzajú z 3. storočia. Precesiu objavili čínski astronómovia v 4. storočí a dávno pred Európanmi poznali aj slnečné škvrny. I Siň (683-727) uskutočnil rozsiahle pozorovania polôh hviezd pomocou bronzovej armilárnej sféry a na ich základe vyslovil názor o vlastnom pohybe hviezd. Začiatkom 14. storočia zostavil čínsky astronóm a matematik Kuo Šou-Ting (1231-1316) kalendár s dĺžkou roka 365,242 5 dňa (Šouši Li), zavedený v Číne roku 1281, kvalitatívne na úrovni Gregoriánskeho kalendára. Taktiež zorganizoval rozsiahlu sieť astronomických observatórií.

Číňanov ovplyvňovali spomedzi viacerých najmä tri kozmologické teórie. Pokrokovou bola teória Süan Jie, podľa ktorej nebeské telesá zotrvávajú v pokoji, alebo sa voľne pohybujú, nadnášané dychom čchi, v priestore, ktorý je prázdny a nekonečný.

• DRÖSSLER, R. Když hvězdy byli ještě bohy, Panorama Praha, 1980
• DRUGA, L. Úvod do dejín astronómie, SÚH Hurbanovo, 1995, ISBN 80-85221-18-7

Astronomický portál

• Čínská astronomie a čínská souhvězdí - článok z časopisu Astropis vo formáte pdf (v češtine)