Zlatá cesta – sústava stredovekých obchodných ciest medzi Pasovom a juhom Čiech
Zlatá cesta (nem.Goldener Steig) bola historická obchodná cesta, po ktorej sa dopravovala soľ z rakúskych soľných baní na sever do českých krajín. Cesta viedla v mnohých vetvách úzkymi cestičkami i širokými cestami.
Vo všetkých troch hlavných líniách historickej cesty vedú dnes rovnomenné turistické značené trasy.
Vznik
Trasa Zlatej cesty sa pravdepodobne využívala už v praveku, ale prvé správy o nej pochádzajú z 11. storočia. Rímsky kráľ Henrich II. daroval listinou z roku 1010pasovskému ženskému kláštoru Niedernburg mýtne poplatky na ceste do Čiech a niekedy na konci 11. storočia prenechal český kráľ Vratislav II. obdobné poplatky na ceste z Prachatíc do Pasova pražskej vyšehradskej kapitule. Obe obdarované cirkevné inštitúcie spravovali cestu v prvých storočiach jej existencie. Funkciu Niedernburgu už od 12. storočia postupne preberalo pasovské biskupstvo a na českej strane vystriedala po husitských vojnách vyšehradskú kapitulu svetská moc, najmä najvýznamnejší juhočeský rod Rožmberkovcov.
Názov
Na začiatku sa nazývala „pasovská“, „prachatická“, „česká“ či „soľná“. Názov „Zlatá“ má od začiatku 16. storočia ako výraz mimoriadnej výnosnosti obchodu, ktorý na nej prebiehal.
Trasa
Zlatá cesta pôvodne viedla z Pasova do dnešných Starých Prachatíc, ale jej systém sa stále rozširoval a od 14. storočia ju tvorili tri hlavné línie:
Na jej ochranu boli postavené hrady a hrádky Stožec, Kunžvart, Hus, Vimperk, Osule pri Vitějoviciach a Kašperk na českej a Kalkenstein a Wolfstein na pasovskej strane. Z rady osád a miest, vzniknutých na všetkých vetvách ciest, si čoskoro vybudovali rozhodujúci význam na českej strane Staré Prachatice, vystriedané na začiatku 14. storočia novo založeným mestom v širokej kotline pod Libínom, a na nemeckej strane staré biskupské mesto Pasov. Zvlášť Prachatice boli so Zlatou cestou spojené doslova bytostne a vďaka nej sa postupne domohli postavenia jedného z najvýznamnejších českých miest. Vďačia jej tiež za dodnes dochovanú veľkolepú renesančnú výstavbu, ktorá je produktom vrcholnej doby existencie tejto obchodnej komunikácie.
Jedna odnož kašperskohorskej vetvy Zlatej cesty smerovala už od 14. storočia z Horskej Kvildy okolo Luzného na Grafenau, Tittling a ďalej do Pasova. Nazývala sa Goldene Straße a Karol IV. ju zamýšľal ako časť diaľkovej obchodnej cesty z Čiech cez Salzburg do Benátok. Jej význam podtrhol pred rokom 1376 plánovitým založením mesta Grafenau s jeho veľkoryso pojatým námestím. Od konca 16. storočia využívali Goldene Straße bavorskí vojvodovia na prepravu svojej soli do Čiech a konkurovali tak Pasovu a Zlatej ceste. Toto súperenie ukončila v roku 1608 zmluva, podľa ktorej Bavorsko ďalej predávalo svoju soľ Pasovu a ten ho dopravoval po Zlatej ceste do Čiech. Význam Goldene Straße tým silno poklesol a v 18. storočí úplne spustla.
Hlavným obchodným artiklom bola nepochybne soľ. České zeme jej mali nedostatok, a pretože v stredoveku potrebovali veľké množstvo (bol to jediný konzervačný prostriedok na potraviny), bolo nutné ju dovážať. Zo soľných ložísk vo východoalpskej oblasti v Reichenhalle, Halleine alebo Hallstatte sa soľ prepravovala po riekach do Pasova a odtiaľ na chrbátoch koní po Zlatej ceste cez Šumavu do Čiech. Okrem soli sa po nej do Čiech vozili vzácne látky, južné plody, korenie a víno. Opačným smerom putovalo hlavne obilie, chmeľ, med, vlna, koža, pivo a ďalšie potravinárske produkty.
Pohoniči
Skutočnými nositeľmi obchodu na Zlatej ceste boli pohoniči (nem.Säumer), väčšinou sedliaci, ktorí za odmenu prepravovali tovar na chrbtoch koní buď vo vlastnej réžii alebo v službách veľkoobchodníkov. Z bezpečnostných dôvodov sa združovali do karaván, no občas používali aj ozbrojený sprievod. Karavany chodili po celý rok, ale najviac po žatve a jesenných prácach, kedy bol dostatok obilia, hlavného spätného nákladu. Po dennom pochode asi 25 – 30 kilometrov museli pohoniči nocovať a práve v týchto vzdialenostiach vznikli na trase od Pasova po Prachatice najväčšie obce Waldkirchen a Volary.
Vrchol a úpadok obchodu
Zlatá cesta je príkladom komunikácie, ktorá prinášala život celým rozsiahlym oblastiam susediacich stredovekých štátov – Pasovskému biskupstvu a Českému kráľovstvu. Prúdil po nej nielen tovar, ale aj myšlienky, kultúra a kolonisti, ktorí osídlili nehostinnú pohraničnú oblasť. Vznikol na nej rad dedín a miest, z ktorých najmä Prachatice, Volary, Waldkirchen alebo Pasov sú príkladom toho, ako významná cesta môže ovplyvniť osud ľudského sídliska.
Vo vrcholnej dobe stredovekých obchodných ciest, v 14. až 16. storočí, patrila Zlatá cesta k najvýznamnejším stredovekým spojniciam v krajine. Husitské vojny prevádzku na ceste na čas prerušili, ale v 16. storočí, keď českú časť spravovali Rožmberkovci, nastal jej nový rozkvet. Prachaticami vtedy prechádzalo až 1 200 koní týždenne, ktoré priviezli viac než 3 milióny litrov soli ročne. Prevádzka na ceste bola taká čulá, že sa museli vydávať zvláštne pohoničské stanovy, ktoré ju mali regulovať a riadiť.
Až tridsaťročná vojna a rastúca konkurencia bavorskej a rakúskej soli spôsobili obchodu s pasovskou soľou na Zlatej ceste také škody, že sa z nich u nespamätala. Habsburgovci potom presadili monopol svojej soli, dovážanej z Linza do Českých Budějovíc a ďalej do Prahy. Po stagnácii obchod na Zlatej ceste do začiatku 18. storočia úplne zanikol a trasy jednotlivých vetví Zlatej cesty neskôr Habsburgovci využili pri budovaní cestnej siete. Po vimperskej vetve je dnes takmer totožná dôležitá cesta do Nemecka cez hraničný prechod v Strážnom.
Archeologický výskum
O Zlatú cestu sa už od začiatku 19. storočia zajímajú vedci, spisovatelia i široká verejnosť a v súčasnosti je vykonávaný rozsiahly historicko-archeologický výskum, ktorý má rekonštruovať priebeh tejto stredovekej komunikácie v teréne. Rad vedeckých konferencií, výstav, článkov i spomienkových a turistických akcií svedčí o tom, že sa Zlatá cesta v poslednej dobe prebúdza k novému životu a že by mohla opäť plniť svoju dávnu úlohu spojnice medzi krajinami a národmi na oboch stranách Šumavy.
Múzea
Minimuzeum Zlaté stezky ve Vimperku, náměstí Svobody
