Zlatá bula Karola IV., plný názov Zlatá bula Karola IV. z roku 1356, bol ríšsky ústavný dokument rímskonemeckého cisára a českého kráľa Karola IV. Luxemburského schválený 10. januára 1356 na ríšskom sneme v Norimbergu a 25. decembra 1356 v Métach.

Hlavným zmyslom dokumentu, pozostávajúceho z tridsaťjeden kapitol, bolo upraviť postavenie českého kráľa k rímskonemeckej ríši a k českému štátu a nastoliť poriadok v otázke voľby rímskeho panovníka. Zlatá bula stanovila, že na voľbe rímskeho kráľa sa podieľa sedem ríšskych kurfirstov, traja duchovní (trevírsky, kolínsky a mohučský arcibiskup), z ktorých najdôležitejší je hlas mohučského arcibiskupa, a štyria svetskí (český kráľ, rýnsky falcgróf, saský vojvoda a brandenburský markgróf), medzi ktorými prvé miesto patrí českému kráľovi.

Už v úvode Zlatej buly bolo zdôraznené výnimočné postavenie českého kráľa, ktorý mal na starosti predchádzať nezhodám medzi jednotlivými kurfirstami. Na ríšskych snemoch a iných slávnostných zhromaždeniach konaných v ríši mal mať prednosť pred ktorýmkoľvek z prítomných kráľov. Českému panovníkovi patril tiež úrad ríšskeho arcičašníka.

Zlatá bula uzákonila ešte ďalšie výsady pre českého kráľa a český štát: potvrdzovala slobodnú vôľu českého kráľa českým snemom v prípade vymretia panovníckeho rodu a dedičnosť českého trónu po meči i po praslici. Cisár nemohol udeľovať český štát ako léno a nemohol českého kráľa ani menovať. Zvoleného českého kráľa mohol iba uznať a potvrdiť; ako léno mu udeľoval úrad ríšskeho arcičašníka a kurfirsta. Nikto z poddaných českého kráľa nemal právo odvolávať sa k cudziemu súdu alebo k cisárovi, ani nemohol byť k mimočeskému súdu predvolaný. Českému kráľovi bolo tiež potvrdené právo raziť zlaté a strieborné mince.

Z ďalších ustanovení bolo tiež dôležité to, ktoré českému panovníkovi umožňovalo kupovať od kohokoľvek v ríši hrady a majetky, získavať ich darom alebo do zálohu. Ríšski kurfirsti v prípade zastupovania cisára, nemohli zasahovať z tohto titulu v českom štáte. Všetky tieto a z nich vyplývajúce ustanovenia dávali českému kráľovstvu zvláštne, samostatné a privilegované postavenie v rámci rímskej ríše.

V Zlatej bule bola úplne ignorovaná pápežova požiadavka na schválenie voľby rímskeho panovníka ríšskymi kurfirstami, teda i jeho túžbu na zvrchovanosť voči rímskym cisárom vôbec. Pápežovo schválenie voľby sa tak stalo čisto formálnou záležitosťou pozostávajúcou z klauzuly, že pápež berie voľbu rímskeho kráľa na vedomie. Bula zamietla i pápežovu požiadavku na ríšske vikárstvo, t. j. zastupovanie cisára pri uprázdnení trónu.

Zlatá bula z roku 1356 mala jednoznačne širší význam, ktorý sa nedotýkal iba rímskej ríše a jej nemeckej časti, ale i jej nového centra, českého štátu a jeho panovníka. Zvlášť silno zdôrazňované výnimočné postavenie českého kráľa a jeho kráľovstva v rámci rímskej ríše bolo zamerané nielen k posilneniu trvalého vplyvu českého kráľa v ríšskych záležitostiach, ale i k zvýšeniu jeho kráľovského majestátu a moci v českom kráľovstve ako takom.

Zlatá bula bola jedným z najvýznamnejších dokumentov Rímskonemeckej ríše a o jej významne svedčí fakt, že jednotlivé ustanovenia buly ostali v platnosti až do zániku ríše v roku 1806.