Vyvieračka

Vyvieračka Punkvy

Vyvieračka môže byť[1][2][3][4][5][6][7]:

  • krasový (menej často aj nekrasový) prameň v podobe miesta, kde podzemný tok (v užšom zmysle len plným prierezom) vyteká na povrch z podzemných priestorov (spravidla jaskýň, a to najmä vápencových)
  • akýkoľvek (vyvierajúci) krasový prameň

Vyvieračka v krase (podľa prvej definície)

Vyvieračka sa vyskytuje na rozhraní nepriepustného podkladu s vápencami alebo tam, kde pretína topografický povrch hladinu podzemných krasových vôd. Niektoré vyvieračky vyvierajú ako dosť veľké, výdatné toky (celé rieky). Na Slovensku sa vyvieračky vyskytujú vo všetkých krasových územiach.[2][8]

Špecifické formy vyvieračky sú napr. vauclusský prameň a estavella.[8]

Podľa vzniku sa rozlišujú autochtónne vyvieračky (vznikajú zo zrážok presakujúcich do vápencov, kde sa spájajú do jednotného podzemného toku) a alochtónne vyvieračky (vznikajú z ponorných tokov pritekajúcich z nekrasového územia).[2]

Referencie

  1. ↑ prameň. In: ČINČURA, Juraj, ed. Encyklopédia Zeme. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1983. 717 s. S. 484. ; vyvieračka. In: ČINČURA, Juraj, ed. Encyklopédia Zeme. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1983. 717 s. S. 686.
  2. ↑ a b c vyvieračka. In: Encyklopédia Slovenska VI T-Ž. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1982. 853 s. S. 457.
  3. ↑ vyvěračka. In: SVOBODA, Josef, ed. et al. Encyklopedický slovník geologických věd 2 N – Ž. Vyd. 1. Praha: Academia, 1983. s. 729.
  4. ↑ vyvěračka. In: Malá československá encyklopedie 6 Š – Ž. Praha: Academia, 198x. s. 670.
  5. ↑ vyvieračka. In: PECIAR, Štefan, ed. Slovník slovenského jazyka IV v-ž. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965. 848 s. Dostupné online. S. 327.
  6. ↑ vyvěračka. In: HAVRÁNEK, Bohuslav, ed. a kol. Slovník spisovného jazyka českého. Praha: Academia, 1989. dostupné online
  7. ↑ kras - Geologická encyklopedie [online]. geology.cz, [cit. 2017-06-30]. Dostupné online.
  8. ↑ a b vyvieračka. In: ČINČURA, Juraj, ed. Encyklopédia Zeme. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1983. 717 s. S. 686.

Pozri aj