Vysoká porta^[1] alebo Vysoká Porta^[2] (osman. tur. باب عالی, tur. Bâb-ı Âli, Babıali, franc. Sublime Porte) alebo len Porta je označenie úradu veľkovezíra Osmanskej ríše od polovice 17. storočia (1654), od 18. storočia používané najmä Európanmi ako metonymia vzťahujúca sa na centrálnu vládu Osmanskej ríše, príp. na samotnú Osmanskú ríšu ako štát.^[3] Úrad veľkovezíra bol faktickým mocenským centrom ústrednej vlády od 18. storočia do zániku ríše v roku 1922 (s výnimkou období posilnenia sultánskej moci, najmä počas vládnutia sultánov Mahmuda II. a Abdülhamida II.).^[4]

Americký historik Gustav Bayerle,^{[pozn 1]} ako aj Brockhaus Enzyklopädie (1989) a Malá československá encyklopedie (1987) uvádzajú, že pôvodne výraz označoval sultánovu rezidenciu (palác Topkapı Sarayı), v ktorom zasadal Diván (Divân-ı Hümâyûn) – najvyššia rada ríše a najvyšší justičný orgán.^[8][9][10] Maďarský historik Gábor Ágoston^{[pozn 2]} obdobne spomína, že termín označoval osmanskú ústrednú vládu ešte pred rokom 1654 a bol odvodený od toho, že zasadnutia Divánu, ktorému do roku 1475 osobne predsedal sultán, sa často konali pri bráne sultánskeho paláca.^[13]

Termín Vysoká porta je prekladom tureckého výrazu Bâb-ı Âli (doslovne: „vysoká“ resp. „vznešená brána“). Do európskych jazykov sa dostal prostredníctvom francúzštiny (Sublime Porte),^[15] ktorá bola v tom čase diplomatickým jazykom (lingua franca).

Všeobecne sa za pôvod tohto pomenovania považuje odvodenie z názvu jednej z brán sultánskeho paláca Topkapı Sarayı v Istanbule,^[16] cez ktorú boli prijímané zahraničné diplomatické misie. Podobne ako označenie kráľovský či cisársky „dvor“ v európskych monarchiách sa v Osmanskej ríši zaužívalo označenie „Vysoká porta“ pre najvyšší vládny orgán, resp. vo veľmi špecifickej podobe pre sídlo tohto orgánu (budovu alebo sústavu viacerých budov).^[15] Obdobným termínom je zastaraný titul japonského cisára (používaný aj na označenie cisárskeho dvora, príp. celého Japonska) mikádo (doslovne: „vznešená brána“).^[17]

Podľa tureckého historika İsmaila Hakkıho Uzunçarşılıho, odvolávajúceho sa na kroniku z druhej polovice 18. storočia od Ediba Efendiho, sa výraz Bâb-ı Âli objavil ako alternatíva k Bâb-ı Âsafî, Paşa Kapısı, Vezir[-i a'zam] Kapısı alebo Sadr-ı a'zam Kapısı počas vlády Abdülhamida I. (1774 – 1789).^[18] V archívnych dokumentoch sa podľa neho výraz Bâb-ı Âli používal v súvislosti s oficiálnym sídlom a rezidenciou (resp. domácnosťou) veľkovezíra Nevşehirliho Damata İbrahima Paşu (máj 1718 – september 1730) aj Köprülü Mehmeda Paşu (september 1655 – október 1661).^[19]

Pôvodne mal veľkovezír v kompetencii výkon rozhodnutí Divánu (Divân-ı Hümâyûn) a riešenie okrajových záležitostiach, na ktoré Divánu nezostával čas.^[20] Jednou z najdôležitejších výsad, ktoré veľkovezír získal na sklonku vlády sultána Mehmeda II., bola právomoc usporadúvať ikindi divânı (popoludňajší diván), ktorý sa – prinajmenšom od vlády Süleymana I.^{[pozn 3]} pravidelne schádzal vo veľkovezírovom sídle po popoludňajšej modlitbe (ikindi), teda po zasadnutí Divánu v sultánskom paláci.^[23] V piatok sa vo veľkovezírovom sídle schádzal cuma divanı (piatkový diván), ktorý mal justičné právomoci.^[24] Podľa Mehmedovho zákonníka bol veľkovezír „nadriadený všetkých vezírov a veliteľov. [...] vo všetkých záležitostiach sultánov absolútny zástupca.“^[25] Od roku 1475 veľkovezír predsedal zasadnutiam Divánu miesto sultána.^{[pozn 4][27]} Ale až do polovice 17. storočia veľkovezír nedisponoval samostatným úradom v rámci centrálnej vlády. Jeho administratívnu agendu zabezpečoval Âmedi Kalemi, jeden z úradov fungujúcich v rámci Divánu, v ktorom mal âmedi na starosti osobný byrokratický aparát veľkovezíra a reis ul-küttap (vrchný pisár) spravoval veľkovezírovu korešpondenciu a zmluvy s predstaviteľmi zahraničných štátov či so zahraničnými obchodníkmi.^[28]

Pôvodne sa v historiografii pokladal za vznik Vysokej porty rok 1718 – začiatok veľkovezirátu Nevşehirliho Damata İbrahima Paşu (máj 1718 – september 1730), ktorý mal zavŕšiť integráciu jednotlivých oddelení Divánu do úradu veľkovezíra, čím sa pôvodne skôr súkromná rezidencia veľkovezíra s nestálym sídlom etablovala ako inštitúcia v rámci centrálnej vlády ríše.^[29] V súčasnosti sa počiatky Porty spájajú s rokom 1654,^{[pozn 5]} kedy bol veľkovezírom Derviş Mehmed Paşa (marec 1653 – november 1654), ktorý sa podľa osmanského dejepisca Na'īmā Muṣtafa Efendiho 1. júla 1654 presťahoval zo svojho paláca, pôvodne náležiaceho veľkovezírovi Bayramovi Paşovi (február 1637 – august 1638), do zrekonštruovaného paláca, ktorý predtým patril veľkovezírovi Halilovi Paşovi (november 1616 – január 1619 a december 1626 – apríl 1628).^{[pozn 6]} İ. H. Uzunçarşılı poznamenáva, že veľkovezír Köprülü Mehmed Paşa (september 1655 – október 1661) sa do tohto paláca presťahoval po tom, čo získal do držby sultánsku pečať. T. Artan kontruje tomuto tvrdeniu tým, že prameň z 18. storočia, o ktorý sa İ. H. Uzunçarşılı opiera, spomína len presťahovanie do „bývalého veľkovezírskeho paláca“ a teda nemožno spoľahlivo určiť, že išlo práve o palác D. M. Paşu, ale iba doložiť, že v čase vzniku prameňa existovala trvalá rezidencia vyhradená veľkovezírovi.^[19] Zároveň dodáva, že otázka kedy presne došlo k odčleneniu veľkovezírovej rezidencie od sultánskeho paláca a kde sa takto vzniknutý veľkovezírsky palác nachádzal, nie je v historiografii spoľahlivo zodpovedaná.^[35]

V druhej polovici 17. storočia, najmä počas veľkovezirátu Köprülü Mehmeda Paşu (september 1655 – október 1661), došlo k presunu významných úradov zo sultánskeho paláca do veľkovezírovho paláca, čím sa začala utvárať Vysoká porta (Bâb-ı Âli).^{[pozn 7]} Význam Divánu, ktorý sa stretával v sultánskom paláci, postupne klesol a napokon v 18. storočí jeho funkciu mocenského centra nahradil diván zasadajúci vo veľkovezírovom sídle.^[36][26][37] Podľa S. J. Shawa tento proces etablovania Vysokej porty ako mocenského centra centrálnej vlády vyvrcholil v roku 1794, integrovaním úradov Beylik, ktorý vydával dekréty a ďalšie dokumentov (mimo tých, ktoré náležali rezortu financií) a Âmedi.^{[pozn 8]} Reis ul-küttap bol poverený riadením aktivít na Porte. Za týmto účelom založil úrad veľkovezírovho pisára (mektubî-i sadaret odasi), ktorý mal na starosti taktiež korešpondenciu veľkovezíra s ostatnými vládnymi inštitúciami.^[20]

V priebehu 18. storočia sa s narastajúcim významom Porty prehlbovala aj jej vnútorná štruktúra. Koncom 18. storočia Vysokú portu tvorila veľkovezírova rezidencia (t. j. jeho domácnosť), diván a komplex úradov, na ktorých čele stáli traja vysokopostavení úradníci – reis ul-küttap (vrchný pisár), çavuş başı (vrchný súdny úradník) a kâhkya bey (majordóm). Veľkovezírov diván bol pokračovateľom ikindi divanı a schádzal sa pravidelne, pričom slúžil ako najvyšší justičný orgán. V súvislosti s krízou, v ktorej sa ríša v uvedenom storočí ocitla, k nemu pribudli ďalšie špecializované poradné orgány (müşavere, meşveret), ktorým spravidla tiež predsedal veľkovezír.^[38] Cavuş başı pôvodne slúžil na sultánskom dvore, kde zodpovedal predovšetkým za výkon rozsudkov Divánu. V Porte získala jeho funkcia inú podobu – zabezpečoval administratívnu činnosť týkajúcu sa výberu a prípravy prípadov, ktoré mal prerokovať veľkovezírov diván.^[39] Kâhkya bey, ktorý bol pôvodne majordómom veľkovezírovej domácnosti, sa stal faktickým zástupcom veľkovezíra pre vnútropolitické a vojenské záležitosti, hoci je nutné zdôrazniť, že počas veľkovezírovej neprítomnosti v Istanbule (kvôli účasti na vojenských ťaženiach) ho zastupoval úradník zvaný kaymakam. Opis náplne činnosti kâhkya bey sa v jednotlivých prameňoch z 18. storočia značne líšia, je však známe, že v 19. storočí sa vyprofiloval na ministra vnútra.^[40]

V súvislosti s posilňovaním pozície veľkovezíra sa už v prvej polovici 18. storočia objavili snahy sultánov zreformovať a posilniť vojenské inštitúcie, čo sa dostalo do popredia koncom 18. storočia, po porážke v dvoch rusko-tureckých vojnách (v rokoch 1768 – 1774 a 1787 – 1792). Reformné snahy Selíma III. (Nový poriadok), ktorých hlavnou časťou bola práve modernizácia vojska, zastavilo povstanie janičiarov v roku 1807. Príležitosť sa opäť objavila po rozpustení janičiarskych oddielov v roku 1826, ale už po smrti Mahmuda II. (1839) sa sultáni vo svojich reformačných a modernizačných snahách sústredili na iné oblasti ako vojenstvo. Hoci sultáni neskôr občasne obsadzovali pozície v administratíve a diplomatických službách aj vojenskými hodnostármi, nové ozbrojené sily nikdy plne nezískali administratívny charakter akým pôvodne disponovali zaniknuté vojenské inštitúcie. Zastaranosť armády ani vnútorný konflikt medzi absolventmi vojenských škôl (mektepli) a dedičnými vojenskými hodnostármi (alaylı) v dôstojníckom zbore neumožňoval, aby sa z ozbrojených síl stala relevantná mocenská sila – k tomu došlo až začiatkom 20. storočia, vzostupom mladotureckého hnutia,^[41] ktoré ktvorili práve mektepli.^[42] Jedinou mocenskou protiváhou Porty preto bol sultánsky dvor.^{[pozn 9]}

Ešte na začiatku 19. storočia Vysokú portu tvorila aj domácnosť veľkovezíra, následne pozostávala len z administratívnych budov a veľkovezír obýval samostatný palác.^[44][45][46]

1. ↑ Gustav Bayerle je americký historik a emeritný univerzitný profesor maďarského pôvodu. Pred svojím odchodom z Maďarska v roku 1956 študoval maďarské dejiny a literatúru. V roku 1966 získal doktorát v odbore turecké štúdiá na Columbia University a následne nastúpil na Indiana University Bloomington.^[5] Vo svojom výskume sa venuje osmanským dejinám (so zameraním na 16. – 17. storočie^[6]), ako aj osmanskej filológii, stredoeurázijským štúdiám a maďarským dejinám.^[7]
2. ↑ Gábor Ágoston je maďarský historik, odborný asistent na Katedre histórie Georgetown University. Magisterské štúdium v odbore história a turecké štúdiá absolvoval na Eötvös Loránd Tudományegyetem (ELTE; 1984), kde následne získal „malý“ doktorát (doctor universitatis) v odbore stredoveké maďarské dejiny (1986). V roku 1994 získal doktorát z osmanskej histórie na Maďarskej akadémii vied (Magyar Tudományos Akadémia). V rokoch 1985 – 1998 sa venoval výučbe maďarských, osmanských a balkánskych dejín na ELTE a Pécsi Tudományegyetem. Od roku 1998 pôsobí na Georgetown University.^[11] Vo svojom výskume sa zameriava na osmanské vojenské, hospodárske a sociálne dejiny v období rokov 1450 – 1800, osmanskú nadvládu v juhovýchodnej Európe, osmanské vojenské hranice, osmansko-európske diplomatické vzťahy, moslimsko-kresťanskú akulturáciu a komparatívny výskum Osmanskej a Habsburskej ríše v ranom novoveku.^[12]
3. ↑ Ako uvádza turecká historička Tülay Artan (citujúc Turan, Ebru (2007), The Sultan's Favorite: İbrahim Pasha and the Making of the Ottoman Universal Sovereignty in the Reign of Sultan Süleyman (1516-1526), Ph.D. dissertation, Chicago: University of Chicago, str. 152, http://www.academia.edu/1823612/The_Sultans_Favorite_%C4%B0brahim_Pasha_and_the_Making_of_the_Ottoman_Universal_Sovereignty_in_the_Reign_of_Sultan_S%C3%BCleyman_1516-1526_ ): „In fact, Süleyman I had granted his favorite İbrahim Paşa (in office, 1523 – 1536) the privilege of holding the council meetings in his own residence, “a novelty that stupefied everybody” at the time.”^[21] Nemecký orientalista a historik Franz Babinger naproti tomu datuje vznik veľkovezírovej výsady usporadúvať ikindi divânı vo svojom paláci ešte ku koncu vlády Mehmeda II.^[22]
4. ↑ Sultán ale počúval rokovanie cez okno do miestnosti, v ktorom Diván zasadal, pričom členovia Divánu si nemohli byť istí, či ich práve sultán počúva alebo nie.^[26]
5. ↑ K tomuto medzníku sa prikláňa napr. aj americký historik S. J. Shaw,^[30] škótsky historik a orientalista Hamilton Alexander Rosskeen Gibb^[31] a i.
6. ↑ Podľa İ. H. Uzunçarşılıho ho D. M. Paşa zrekonštruoval z vlastných prostriedkov zrekonštruoval, čomu oponuje turecký historik Mustafa Tayyib Gökbilgin i T. Artan, ktorá odvolávajúc sa na dielo N. M. Efendiho^[32] tvrdí, že tento palác bol darom sultána Mehmeda IV., pričom v tom čase už niekoľko mesiacov prebiehala jeho rekonštrukcia.^[33] D. M. Paşa ustanovil svoje nové sídlo za trvalú veľkovezírovu rezidenciu spojenú s kanceláriami svojho úradu.^[31][34]
7. ↑ T. Gökbilgina zároveň uvádza, citujúci svoju korešpondenciu s İ. H. Uzunçarşılım, že podľa Uzunçarşılıho sa v archívnych dokumentoch sa výraz Bâb-ı Âli používa v súvislosti s oficiálnym sídlom a rezidenciou už počas veľkovezirátu K. M. Paşu.^[19] S. J. Shaw zároveň uvádza ako dobový názov veľkovezírovho úradu taktiež Paşakapısı (Brána pašu).^[28]
8. ↑ Z pohľadu zahraničia bol vnímaný ako ekvivalent ministerstva zahraničných vecí, keďže do jeho kompetencie patrila aj korešpondencia veľkovezíra so zahraničím (ministerstvo zahraničných vecí vzniklo až v 19. storočí).^[20]
9. ↑ Napr. sultán Mahmud II. zrušil funkciu veľkovezíra a v snahe posilniť sultánsku moc ju nahradil funkciou premiéra (baş vekillik), čo však trvalo len do jeho smrti (1839).^[43]

Publikované dokumenty

• Martens, Geo. Fréd de; Saalfeld, Frédéric, edi. (1831), „Traité de paix entre la Russie et la Porte Ottomane signé à Adrinople le 2/14 Septembre 1829“, Nouveau Recueil de Traités d'Alliance, de Paix, de Trève, de Neutralité, de Commerce, de Limites, d'Echange etc. et de plusieurs autres actes servant à la connaissance des relations étrangères des Puissances et états de l'Europe tant dans leur rapport mutuel que dans celui envers les Puissances et etats dans d'autres parties du globe depuis 1808 jusqu'à présent, Tome VIII., Gottingue: Dieterich, str. 143 – 151, OCLC 576200758, https://archive.org/details/nouveaurecueilde08martuoft 

Monografie

• Babinger, Franz (1992), Mehmed the Conqueror and His Time, Princeton, NJ: Princeton University Press, ISBN 0691010781, https://books.google.sk/books?id=PPxC6rO7vvsC 
• Erickson, Edward J. (2003), Defeat in Detail : The Ottoman Army in the Balkans, 1912–1913, Westport, CT; London: Praeger, ISBN 0275978885, https://books.google.sk/books?id=0kIU3-xnmBkC 
• Findley, Carter V. (1980), Bureaucratic Reform in the Ottoman Empire : The Sublime Porte, 1789–1922, Princeton, NJ: Princeton University Press, ISBN 0691052883, https://www.google.sk/books?hl=sk&lr=&id=G7xpf7QYWucC 
• Gibb, Hamilton; Bowen, Harold (1957), Islamic Society and the West, London; New York, NY: Oxford University Press, OCLC 10521453 
• Murphey, Rhoads (2008), Exploring Ottoman Sovereignty : Tradition, Image and Practice in the Ottoman Imperial Household, 1400-1800, London; New York, NY: Continuum, ISBN 9781847252203, https://books.google.sk/books?id=hZCQlHyjGygC&pg 
• Palmer, Alan (1992), The Decline : Fall of the Ottoman Empire, New York, NY: Barnes & Noble Books, ISBN 156619847X 
• Shaw, Standford J. (1976), History of the Ottoman Empire and Modern Turkey, Volume I. Empire of the Gazis : The Rise and Decline of the Ottoman Empire, 1280–1808, Cambridge: University Cambridge Press, ISBN 0521291631 
• Shaw, Standford J.; Shaw, Ezel Kural (1977), History of the Ottoman Empire and Modern Turkey, Volume II. Reform, Revolution and Republic : The Rise of Modern Turkey, 1808–1975, Cambridge: University Cambridge Press, ISBN 0521214491 

Príspevky v monografiách a zborníkoch

• Akyılmaz, Gül (2007), „The Kadi in the Ottoman Empire“, in Scholler, Heinrich; Tellenbach, Silvia, Position und Aufgaben des Richters nach westlichem und nach islamischem Recht, Tübingen: Mohr Siebeck, str. 87 – 118, ISBN 9783161494703 

Články v časopisoch

• Artan, Tülay (2011), „The Making of the Sublime Porte near the Alay Köşkü and a Tour of a Grand Vizierial Palace at Süleymaniye“, Turcica : Revue d'études turques 43: 145 – 206, ISSN 0082-6847, http://poj.peeters-leuven.be/content.php?url=article&id=2174067 

Heslá v encyklopédiách a slovníkoch

• „Hohe Pforte“, Brockhaus Enzyklopädie, Bd. 10. Herr – Is, Mannheim: Brockhaus, 1989, str. 170, ISBN 3765311103 
• „Vysoká porta“, Malá československá encyklopedie, VI. Š – Ž, Praha: Academia, 1987, str. 659, OCLC 63817152 
• Ágoston, Gábor (2009a), „administration, central“, in Ágoston, Gábor; Masters, Bruce, Encyclopedia of The Ottoman Empire, New York, NY: Facts On File, str. 10 – 11, ISBN 0816062595 
• Ágoston, Gábor (2009b), „grand vizier“, in Ágoston, Gábor; Masters, Bruce, Encyclopedia of The Ottoman Empire, New York, NY: Facts On File, str. 235 – 236, ISBN 0816062595 
• Balážová, Ľubica; Bosák, Ján, edi. (2005), „porta“, Slovník cudzích slov (akademický) (2. vyd.), Bratislava: Mladé letá, ISBN 8010003816 
• Bayerle, Gustav (1997), „Bâb-ı 'Âli“, Pashas, Begs, and Effendis : A Historical Dictionary of Titles and Terms in the Ottoman Empire, Istanbul: Isis Press, str. 13, ISBN 9754281076 
• Ertuğ, Zeynep Tarım (2009), „palaces“, in Ágoston, Gábor; Masters, Bruce, Encyclopedia of The Ottoman Empire, New York, NY: Facts On File, str. 451 – 452, ISBN 0816062595 
• Peciar, Štefan, ed. (1963), „porta“, Slovník slovenského jazyka, III. P – R, Bratislava: Vydavateľstvo SAV, OCLC 64708523 
• Pečenka, Marek et al. (1999), „Vysoká Porta“, Encyklopedie moderní historie (3. vyd.), Praha: Libri, str. 564, ISBN 9788085983951 
• Somel, Selçuk Akşin (2003a), „Sublime Porte“, Historical Dictionary of the Ottoman Empire, Lanham, MD: Scarecrow Press, str. 275 – 276, ISBN 0810843323 
• Somel, Selçuk Akşin (2003b), „Government“, Historical Dictionary of the Ottoman Empire, Lanham, MD: Scarecrow Press, str. 100 – 101, ISBN 0810843323 
• Somel, Selçuk Akşin (2003c), „Grand vizier“, Historical Dictionary of the Ottoman Empire, Lanham, MD: Scarecrow Press, str. 101, ISBN 0810843323 
• Somel, Selçuk Akşin (2003d), „Imperial Council“, Historical Dictionary of the Ottoman Empire, Lanham, MD: Scarecrow Press, str. 130 – 131, ISBN 0810843323