Teória štrukturácie

{{Studenti píší Wikipedii | termín = 15. 2. 2015 | projekt = [[Kurz:Univerzita Karlova/Úvod do sociologie (2014-2015)]] }}

Teória štrukturácie je sociálna teória pojednávajúca o vzniku a reprodukcii sociálnych systémov. Je založená na vyrovnanej analýze sociálnej štruktúry a sociálnych činiteľov, pričom nekladie jednoznačný dôraz ani na mikro-, ani na makrosociologické hľadisko. Teóriu štrukturácie predstavil americký sociológ Anthony Giddens vo svojej knihe The constitution of society: Outline of the theory of structuration.[1]. Napriek početnej kritike[2][3] bola teória štrukturácie mnohými odborníkmi prijatá a patrí medzi popredné moderné sociálne teórie.

Štrukturácia

Za vznikom teórie štrukturácie stojí Giddensova snaha o vytvorenie sociálnej teórie, ktorá by ako základný objekt sociologického bádania neprezentovala ani skúsenosti jedinca, ani existenciu určitého typu spoločenského zriadenia, ale spoločenskú prax, fungujúcu naprieč „časopriestorom”[1]. Kombinácia objektivistických a subjektivistických sociálnych teórií, kritika[1] sociálnych teoretikov devätnásteho a dvadsiateho storočia, medzi ktorých patria Karl Marx, Émile Durkheim či Auguste Comte, spolu s otvorenou snahou o spoluprácu sociológie s príbuznými odbormi ho doviedli k záveru, že východiskom teórie štrukturácie je „snaha o objasnenie logických problémov”[4] Teória štrukturácie sa pri skúmaní sociálnych systémov zameriava na štruktúru, modalitu (pod tou rozumieme prostriedky, pomocou ktorých sa štruktúry menia na sociálne jednanie) a interakciu. Interakcia je aktivita činiteľa v rámci sociálneho systému a časopriestoru a môže byť ovplyvnená „rámcami” – pravidlami, ktoré tieto aktivity regulujú a poskytujú činiteľom pocit akejsi istoty a zmysluplnosti ich činov.[1] Teória štrukturácie sa od ostatných sociálnych teórií, aj napriek ich občasnému kombinovaniu, líši – reprodukciu sociálnych systémov vníma ako aktívny proces dosahovaný a spočívajúci v konaní subjektov[4] (na rozdiel od štrukturalizmu, ktorý ju vníma skôr ako „výsledok konania”), štruktúry a systémy vníma ako dva samostatné koncepty (na rozdiel od funkcionalizmu , ktorý ich oba zahŕňa pod pojem organizácia”), čas, priestor a premenu vníma ako významné, ale nie jediné východiská (na rozdiel od postštrukturalizmu, ktorý kladie dôraz na časopriestor), odmieta spoliehanie na univerzálneho „hybateľa dejín” (napríklad triedny boj pri marxistoch) a nesnaží sa poskytovať „morálne záruky”.

Štruktúrna dualita

Giddens tvrdí, že pojem „štruktúra” je všeobecne chápaný ako súhrn štruktúrnych vlastností, ktoré v sociálnom systéme umožňujú „viazanie” času a priestoru. Tieto vlastnosti teda umožňujú, aby niektoré sociálne zvyklosti „vytrvali” naprieč časom a priestorom a získali systémovú podobu.[1] Činitele se potom pri sociálnom jednaní týmito štruktúrami riadia a naopak, svojím jednaním štruktúry vytvárajú. Tým vzniká „štruktúrna dualita”, ktorú Giddens spolu s pojmami „štruktúra” a „systém” považuje za základ teórie štrukturácie.[1] Na rozdiel od pozitivizmu (sociálne štruktúry sú ľuďmi veľmi zložito ovplyvniteľné) a interpretativizmu(sociálne štruktúry sú ľuďmi vytvárané) teda teória štrukturácie tvrdí, že na otázku, ako je vystavaný sociálny poriadok, neexistuje jednoznačná odpoveď.

Spoločnosť, jej činitelia a štruktúra

Giddens vo svojej teórii odlišuje činitele (agents) – každý človek je činiteľom (human agent), pričom nie všetky činitele sú ľuďmi – a pôsobenie (agency), ktoré je kľúčové pre sociálnu reprodukciu a transformáciu.[1]

Významným znakom pôsobenia je možnosť reflexie, resp. reflexívneho monitorovania sociálneho prostredia, ktoré okrem iného podmieňuje kontinuitu sociálnej činnosti. Okrem schopnosti reflexívneho monitorovania musí mať činiteľ schopnosť racionalizácie (základňa činnosti) a motivácie (zámer činnosti). Pôsobenie je limitované možnosťami činiteľov, čo sa premieta do odlíšenia praktického vedomia od vedomia diskurzívneho. Bariéra medzi nimi nie je pevne daná, jediné rozdiely sú medzi tým, o čom sa hovorí(diskurzívne vedomie) a tým, čo sa jednoducho robí a pre tento vysoký stupeň spoločenskej integrácie sa ťažšie rozpoznáva (praktické vedomie). Toto rozdelenie do istej miery nasleduje rozdelenie osobnosti Sigmunda Freuda. Pôsobením činiteľov je teda produkovaná štruktúra, chápaná ako systém inštitucionalizovaných pravidiel a prostriedkov (rules and resources) umožňujúcich sociálnu reprodukciu a transformáciu.

Teória štrukturácie a výskum

Teória štrukturácie umožňuje výskumníkom sústrediť sa na štruktúry a koncepty individuálne aj kombinovane. Napriek tomu, že je pre výskum významná, jej použitie je problematické mimo iného aj preto, že nepredpisuje konkrétnu metodológiu. Giddensovým zámerom bolo vytvoriť abstraktnú teóriu a poskytnúť vnútornú logickú súdržnosť teoretických konceptov, preto kritizuje mnohých výskumníkov využívajúcich teóriu štrukturácie na empirický výskum.

Kritika a rozpracovania

Od svojho vzniku sa koncept teórie štrukturácie okrem kritiky dočkal aj ďalších rozpracovaní. Mnohé z nich sa venujú metodológii a aplikovateľnosti teórie. Medzi najvýznamnejšie mená autorov týchto rozpracovaní patria anglickí sociológovia Rob Stones, Margaret Archerová, Nico Mouzelis či John Thompson.

Tzv. silná štrukturácia Roba Stonesa sa zameriava najmä na zdokonalenie použitia konceptov teórie štrukturácie vo výskume. Okrem toho sa venuje elementom štruktúrnej duality (externá štruktúra, t.j. podmienky činnosti, interná štruktúra, aktívne pôsobenie a výsledok) a konceptualizácií tzv. nezávislých a neprekonateľných kauzálnych síl.

Archerovej kritika je zameraná na neoddeliteľnosť štruktúry od pôsobenia.[3] Z nej sa odvíja jej dôraz na poňatie času v sociálnej analýze a na pojem dualizmu namiesto štruktúrnej duality.

Ako hlavný argument pri kritike teórie štrukturácie Thompsonovi slúžil nízky stupeň špecifickosti a konzistencie Giddensových konceptov, hlavne pravidiel (rules), ktoré sú podľa neho aplikované rozdielne na základe tzv. štrukturálnej diferenciácie. Okrem toho používa pojmy sociálnej identity či inštitucionálnej variácie.

Referencie

  1. ↑ a b c d e f g Anthony Giddens, The constitution of society: Outline of the theory of structuration. Cambridge: Polity Press, 1984.
  2. ↑ John Brookshire Thompson, Studies in the theory of ideology. Cambridge: Polity Press, 1984.
  3. ↑ a b Margaret Archer, Realist social theory: The morphogenetic approach. Cambridge: Cambridge University Press, 1995.
  4. ↑ a b A. Giddens, New rules of sociological method: A positive critique of interpretative sociologies, Stanford: Stanford University Press, 1993.

Pozri aj