Rudolf Brazda

Rudolf Brazda
Brazda v roku 2009
Brazda v roku 2009
Narodenie26. jún 1913
Brossen, Nemecká ríša
Úmrtie3. august 2011 (98 rokov)
Les Molènes, Bantzenheim, Francúzsko
PartnerEdouard Mayer

Rudolf Brazda (* 26. jún 1913, Brossen, Nemecká ríša – † 3. august 2011, Les Molènes, Bantzenheim, Francúzsko) bol posledným známym preživším koncentračného tábora, ktorý bol nacistickým Nemeckom deportovaný na základe obvinení z homosexuality.[1][2] Brazda strávil takmer tri roky v koncentračnom tábore Buchenwald. Na svojej väzenskej uniforme musel nosiť výrazný ružový trojuholník, ktorý nacisti používali na označenie ľudí internovaných ako homosexuálov. Po oslobodení Buchenwaldu sa Brazda v máji 1945 usadil v Alsasku na severovýchode Francúzska a prežil tam zvyšok svojho života.

Hoci iní gayovia, ktorí prežili holokaust ešte žijú, nacisti ich neevidovali ako homosexuálov a neboli deportovaní s označením pre gayov. Existujú najmenej dve svedectvá homosexuálov, ktorí boli internovaní a označení ako Židia.[3][4][5]

Život

1913 – 1937: Medzivojnový prevrat

Brazda sa narodil v Brossene (dnes súčasť Meuselwitz, Durínsko, Nemecko), ako posledný z ôsmych detí českých emigranotv, ktorí emigrovali do Saska za prácou (jeho otec pracoval v miestnych uhoľných baniach). Po prvej svetovej vojne sa vzhľadom na pôvod svojich rodičov stal česko-slovenským občanom. Jeho otec, ktorý bol demobilizovaný až v roku 1919, zomrel o rok neskôr na následky pracovného úrazu.

Brazda vyrastal v Brossene a neskôr v neďalekom Meuselwitzi, kde sa začal učiť za pokrývača a pokus získať aj výučný list predavača v pánskej konfekcii skončil neúspechom. Začiatkom tridsiatych rokov, pred nástupom nacistov k moci, mohol vďaka relatívne tolerantnej klíme posledných dní Weimarskej republiky žiť slobodne bez nutnosti skrývať svoju sexualitu. V lete 1933 stretol svojho prvého partnera Wernera. Spoločne žili v podnájme v dome gazdinej, ktorá patrila k svedkom jehovovým a ktorá si bola plne vedomá a tolerantná puto medzi nimiplne rešpekovala ich vzájomný zväzok. Ešte aj v nasledujúcich dvoch rokoch po nástupe nacistov k moci a po prijatí paragrafu 175 (krimializácia zväzkov medzi dvoma mužmi), viedli naďalej šťastný život, priatelili sa s inými homosexuálmi a často podnikali výlety do blízkeho aj ďalekého okolia, či na známe miesta stretnutí homosexuálov, ako napr. kaviareň "New York" v Lipsku.

V roku 1936 Werner narukoval na vojenskú službu a Brazda nastúpil na miesto poslíčka v hoteli v Lipsku. Od roku 1935 nacisti prijímali ďalšie zákonné ustanovenia, ktoré kriminalizovali homosexualitu a tým dramaticky stúpol nárast žalôb proti homosexuálom. V roku 1937 vyšetrovala polícia jeho homosexuálnych priateľov, na základe čoho bol obvinený a vzatý do vyšetrovacej väzby aj Brazda. Súd v Altenburgu ho odsúdil na šesť mesiacov väzenia za porušenie paragrafu 175. Rovnako aj Werner bol súdený a odsúdený na inom mieste čo viedlo k ich odlúčeniu. Hovorí sa, že Werner napokon zomrel v roku 1940 počas vojenskej služby na francúzskom fronte v bitkách proti Británii.

1938 – 1941: Exil v Sudetoch

V októbri 1937 mal byť Brazda po svojom prepustení z väzenia vyhostený z Nemecka. Z právneho hľadiska bol považovaný za československého občana so záznamom v registri trestov a ako taký bol v nacistickom Nemecku považovaný za personu non grata a musel opustiť krajinu. Keďže ho rodičia nenaučili po česky, odišiel do svojej novej vlasti, no usadil sa v Karlových Varoch, v nemecky hovoriacej pohraničnej oblasti Sudety.

O rok nato však Sudety obsadilo nacistické Nemecko. Napriek tomu si Brazda našiel prácu pokrývača usadil sa u nového partnera Antona. Nanešťastie sa jeho meno opäť objavilo v policajných zoznamoch homosexuálov. V apríli 1941 bol tak znovu uväznený pre podozrenie z homosexuálnych aktivít a neskôr obžalovaný súdom v meste Eger (dnes Cheb). V júni 1942 bol po odpykaní trestu namiesto prepustenia vzatý do „Schutzhaftu“ alebo ochrannej väzby, čo bolo prvý krok, ktorý, ktorý napokon viedol k jeho deportácii do koncentračného tábora.

1942 – 1945: Buchenwald

Brazda bol koncentračného tábora Buchenwald deportovaný 8. augusta 1942 a zostal v ňom až do oslobodenia, 11. apríla 1945. Bol väzňom číslo 7952. Najprv bol nútený pracovať v kameňolome, neskôr dostal ľahšiu prácu na ošetrovni. Po niekoľkých mesiacoch sa dostal k pokrývačom, ako súčasť kommanda „Bauhof“, ktoré zodpovedalo za údržbu budov v tábore (ubytovne, kasárne, administratívne budovy, zbrojovky atď.). Brazda bol niekoľko krát svedkom nacistickej krutosti voči homosexuálom, aj voči iným väzňom a bol si vedomý osudu, ktorý na mnohých z nich v tábore čakal: chorí alebo zdravotne postihnutí väzni boli na ošetrovni často popravovaní smrtiacou injekciou.

S pomocou kápa, ktorý ho začiatkom apríla 1945, krátko pred evakuáciou tábora ukryl, sa Brazda dokázal vyhnúť deportácii z tábora. Tieto nútené evakuácie sa zmenili na pochody smrti. Takmer polovicu z evakuovaných väzňov, ktorí boli príliš slabí a nedokázali udržať tempo pochodu, zastrelili na mieste.[6]

V rámci kommanda pokrývačov sa Brazda spriatelil s ďalšími väzňami, väčšinou komunistami, a najmä s Fernandom, Francúzom z Mulhouse z Alsaska. Po oslobodení tábora sa Brazda nevrátil k svojej rodine do Nemecka, ale rozhodol sa ísť za Fernandom do Francúzska. Fernand bol deportovaný z politických dôvodov, keďže v španielskej občianskej vojne v rokoch 1936 až 1938 bojoval v rámci medzinárodných brigád. V máji 1945 obaja nakoniec dorazili do Mulhouse, krátko po Vylodení v Normandii. Brazda sa čoskoro znovu zamestnal ako pokrývač.

Po roku 1945: Život vo Francúzsku

Brazda sa rozhodol usadiť v južnom Alsasku, kde navštevoval známe miesta stretnutí gayov, najmä verejnú záhradu Steinbach, kde francúzska polícia krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny identifikovala aj Pierra Seela, ďalšieho známeho deportovaného homosexuála.

Začiatkom 50. rokov sa Brazda na maškarnom plese zoznámil s Edouardom „Edi“ Mayerom, ktorý sa stal jeho životným partnerom. Začiatkom 60. rokov sa presťahovali do domu, ktorý si postavili na predmestí Mulhouse, kde Brazda býval až takmer do svojej smrti v roku 2011. Tam sa viac ako tridsať rokov staral o Ediho, ktorý ostal po ťažkom pracovnom úraze až do svojej smrti v roku 2003 ťažko postihnutý.[7]

Od roku 2008: Verejné uznanie jeho životného príbehu

Ešte aj vo vysokom veku pozorne sledoval správy. Keď sa v roku 2008 z nemeckej televízie dozvedel o blížiacom sa odhalení pamätníka homosexuálnym obetiam nacizmu v Berlíne, rozhodol sa dať o sebe vedieť. Hoci na inaugurácii pamätníka 27. mája 2008 ešte nebol prítomný, bol pozvaný na berlínsky gay pride o mesiac neskôr. Brazda bol následne pozvaný na niekoľko ďalších gay podujatí, vrátane Europride Zurich v roku 2009 a niektorých menších podujatí vo Francúzsku, Švajčiarsku a Nemecku.

V roku 2010 sa Rudolf Brazda zúčastnil v Mulhouse na odhalení pamätnej tabule Pierra Seela a ďalších deportovaných homosexuálov a bol čestným hosťom pietnej spomienky v Buchenwalde.[8]

V sobotu 25. septembra 2010 bol Brazda symbolicky prítomný na mieste bývalého koncentračného tábora Natzweiler-Struthof pri príležitosti slávnostného odhalenia pamätnej tabule. Na pamätnej tabuli je napísané: „Na pamiatku obetí nacistického barbarstva, deportovaných pre svoju homosexualitu“.

V roku 2010 Brazda získal zlaté medaily miest Toulouse a Nancy ako vďaku za svoje odhodlanie svedčiť o svojom živote. Brazda bol odhodlaný, že bude naďalej hovoriť o svojej minulosti v nádeji, že mladšie generácie budú ostražité voči súčasnému správaniu sa a myšlienkam, ktoré viedli k prenasledovaniu homosexuálov počas nacizmu.

Ako uznanie za svoje rozhovory v médiách, príspevky do diskusií a výskumné články na národnej a medzinárodnej úrovni a v neposlednom rade za svoju účasť v občianskej skupine propagujúcej povedomie o homosexuálnych deportáciách vo Francúzsku, bol Brazda vymenovaný za Rytiera rádu čestnej légie.[9] Rytierske insígnie si prevzal o štyri dni neskôr z rúk Marie-José Chombart de Lauwe, prezidentky Francúzskej nadácie na pamiatku deportácie, v Puteaux (pri tejto príležitosti získal aj zlatú medailu mesta), okrem iného za prítomnosti Raymonda Aubraca, známeho predstaviteľa francúzskeho odboja.

Brazda podporil výskumnú prácu francúzskej občianskej skupiny Les « Oublié(e)s » de la Mémoire, ktorá ho 3. októbra 2008 vymenovala za svojho čestného člena.

Jeho biografia, Itinéraire d'un Triangle rose (Životná cesta ružového trojuholníka; momentálne dostupná vo francúzštine, portugalčine, španielčine a češtine), je jedinou knihou, ktorú osobne overil a autorizoval. Je to svedectvo pravdepodobne posledného preživšieho, ktorí boli označení ružovým trojuholníkom a ukazuje, ako nacistické potláčanie práv homosexuálov malo priamy vplyv na jeho život. Táto kniha po prvýkrát odhaľuje podrobnosti o policajných vyšetrovaniach, ktoré viedli k jeho odsúdeniu a k odsúdeniu ďalších homosexuálov. Zaoberá sa aj otázkami, ako je ľudská sexualita v koncentračných táboroch.

Smrť

Brazda zomrel 3. augusta 2011 vo veku 98 rokov v Les Molènes v meste Bantzenheim na severovýchode Francúzska. Jeho smrť ako prvá oznámila francúzska gay, lesbická, bisexuálna a transrodová spravodajská a online komunitná stránka Yagg.com, citujúc jeho francúzskeho životopisca a vykonávateľa poslednej vôle.[10] Brazdov pohreb sa konal 8. augusta 2011 v Mulhouse vo Francúzsku. Po pietnej spomienke, na ktorej sa zúčastnilo približne 40 ľudí, bolo jeho telo spopolnené a jeho popol bol pochovaný spolu s popolom jeho zosnulého partnera Edouarda Mayera na cintoríne v Mulhouse.

Nekrológy Rudolfa Brazdu priniesli v publikácie a weby po celom svete. Nekrológy v anglickom jazyku založené na pôvodných správach a analýze zverejnila Associated Press (Spojené štáty); Česká pozícia (Praha); Los Angeles Times; The New York Times; RFI (Francúzsko); The Telegraph; The Independent (Londýn); UPI (Spojené štáty); a mnohé ďalšie médiá.

Dňa 28. septembra 2011 organizoval Les « Oublié(e)s » de la Mémoire[11] pod patronátom Marca Laffineura, štátneho tajomníka pre obranu a veteránov národnú spomienku na Rudolfa. Konalo sa to v kostole Saint-Roch v Paríži, kde sa nachádza pamätná kaplnka obetiam deportácií. Prítomní boli úradníci, predstavitelia diplomacie, ale aj militanti a predstavitelia mnohých spolkov. Bola to ďalšia príležitosť pripomenúť si, že v posledných troch rokoch svojho života sa Rudolf stal jedinečným svedkom a toho, že pripomínanie si deportácii homosexuálov je aj dnes nevyhnutné v boji proti formám diskriminácii.[12]

Literatúra

  • SCHWAB, JEAN-LUC & RUDOLF BRAZDA. Itinéraire d'un Triangle rose. 1st. vyd. [s.l.] : Éditions Florent Massot, 2010. ISBN 978-2-916546-48-3.
  • ZINN, Alexander. "Das Glück kam immer zu mir": Rudolf Brazda—Das Überleben eines Homosexuellen im Dritten Reich. 1st. vyd. [s.l.] : Campus Verlag, 2011. ISBN 978-3-593-39435-0.
  • SCHWAB, JEAN-LUC & RUDOLF BRAZDA. Triângulo rosa - Um homossexual no campo de concentração nazista. 1st. vyd. [s.l.] : Mescla Editorial, 2011. ISBN 978-85-88641-13-6.
  • SCHWAB, Jean-Luc. Rudolf Brazda. Itinerario de un triángulo rosa. 1st. vyd. [s.l.] : Alianza Editorial, 2011. ISBN 978-84-206-6433-0.
  • SCHWAB, Jean-Luc. Rudolf Brazda. Itinerario de un triángulo rosa. 1st. vyd. [s.l.] : Alianza Editorial, 2011. ISBN 978-84-206-6433-0.

Referencie

  1. ↑ Hevsei, Dennis (6 August 2011). "Rudolf Brazda, 98, Dies; Survived Pink Triangle," New York Times. Retrieved 6 August 2011.
  2. ↑ Langer, Emily (7 August 2011). "Rudolf Brazda dies; gay man who survived Nazi concentration camp was 98," Washington Post. Retrieved 7 August 2011.
  3. ↑ ROTHAUS, Steve. Another living gay Holocaust survivor identified. The Miami Herald, 9 August 2011. Dostupné online [cit. 2011-08-10].
  4. ↑ ROTHAUS, Steve. Museum curator: Unlikely, but not impossible, that pink-triangle survivors remain from World War II. The Miami Herald, 10 August 2011. Dostupné online [cit. 2011-08-10].
  5. ↑ Levy, Dan (30 March 1996). "Page One: Emerging From Holocaust's Shadow," San Francisco Chronicle. Retrieved 19 February 2018.
  6. ↑ (fr) Florence Perret: LE "TRIANGLE ROSE" SURGI DE L'OUBLI Archivované 2015-09-24 na Wayback Machine, "A 'pink triangle' emerges from oblivion", L'Hebdo magazine number 23, 4 June 2009
  7. ↑ (de) Brigitte Hürlimann Rudolf Brazda – mit dem rosa Winkel im KZ "Rudolf Brazda - wearing a pink triangle at the concentration camp", Neue Zürcher Zeitung, 5 June 2009
  8. ↑ (de) Christiane Weber, Gedenkfeier für Rosa-Winkel-Häftlinge - Der letzte Zeuge Archivované 2010-07-29 na Wayback Machine, Commemoration of pink-triangle prisoners - The last witness, TLZ - Thüringische Landeszeitung, 26 July 2010
  9. ↑ [Cit. 2024-01-26]. Dostupné online.
  10. ↑ Disparition de Rudolf Brazda, dernier survivant connu de la déportation homosexuelle [online]. 2011-08-03, [cit. 2024-01-26]. Dostupné online. (po francúzsky)
  11. ↑ Les « Oublié(e)s » de la Mémoire
  12. ↑ Mike Woods, Rudolf Brazda - the end of an era - 'On-the-spot', Radio France Internationale, 30 September 2011

Externé odkazy