Prezidentské voľby v USA v rokoch 1792
Štát	Spojené štáty
Druh	prezidentské voľby
Dátum	2. november – 5. december 1792
Účasť	6,3 % (- 5,3 % pb oproti minulým voľbám)
Poradie volieb
1788-1789 1792 1796
Výsledok
Pre bližšie informácie pozri kapitolu Výsledky 132 členov zboru voliteľov 67 voliteľov je potrebných na víťazstvo Kandidát George Washington Strana Nezávislý Domovský štát Virgínia Spolukandidát Nikto Hlasy voliteľov 132 Zvíťazil(a) v 15 Hlasy voličov 28 300 Per. hlasov voličov 100 %
Politický portál

Prezidentské voľby v USA v roku 1792 boli druhými prezidentskými voľbami. Konali sa od piatka 2. novembra do stredy 5. decembra 1792. Úradujúci prezident George Washington bol jednomyseľným hlasovaním v kolégiu voliteľov zvolený na druhé funkčné obdobie, zatiaľ čo John Adams bol opätovne zvolený za viceprezidenta. Washington v podstate nemal protikandidáta, ale Adams čelil súboju o znovuzvolenie s guvernérom štátu New York Georgeom Clintonom.

Vtedajšie volebné pravidlá vyžadovali, aby každý prezidentský volič odovzdal dva hlasy bez toho, aby sa rozlišovalo, ktorý hlas je pre prezidenta a ktorý pre viceprezidenta. Ten, kto získal najviac hlasov, sa stal prezidentom a druhý v poradí viceprezidentom. Demokraticko-republikánska strana, ktorá sa zorganizovala ako opozícia voči politike ministra financií Alexandra Hamiltona, podporila Clintona na post viceprezidenta. Adamsa medzitým v jeho kandidatúre na ďalšie funkčné obdobie podporovala Federalistická strana. Ani jedna zo strán nebola plne organizovaná a stranícke rozpory sa ešte nestihli upevniť.

Washington získal 132 hlasov voliteľov, po jednom od každého voliteľa. Adams získal 77 hlasov voliteľov, čo mu stačilo na znovuzvolenie. Clinton skončil na treťom mieste s 50 hlasmi voliteľov, pričom získal podporu od svojho domovského štátu New York, ako aj od troch južných štátov. Ďalší dvaja kandidáti získali zvyšných päť hlasov voliteľov. Tieto voľby boli prvými voľbami, v ktorých každý z pôvodných 13 štátov vymenoval svojich voliteľov, rovnako ako novopridané štáty Kentucky a Vermont.

V roku 1792 sa prezidentské voľby stále konali podľa pôvodného spôsobu ustanoveného Ústavou USA. Podľa tohto systému každý volič odovzdal dva hlasy: kandidát, ktorý získal najväčší počet hlasov (pokiaľ získal väčšinu), sa stal prezidentom, zatiaľ čo druhý v poradí sa stal viceprezidentom. Dvanásty dodatok nakoniec nahradil tento systém a vyžadoval, aby volitelia odovzdávali jeden hlas pre prezidenta a jeden hlas pre viceprezidenta, ale táto zmena nadobudla účinnosť až v roku 1804. Z tohto dôvodu je ťažké používať modernú terminológiu na opis vzťahu medzi kandidátmi v týchto voľbách.

Historici sa všeobecne domnievajú, že Washington kandidoval bez súpera. Úradujúci prezident sa totiž tešil podpore oboch strán a od každého voliča dostal jeden hlas. Voľba viceprezidenta bola rozdelenejšia. Federalistická strana podporila úradujúceho viceprezidenta Johna Adamsa zo štátu Massachusetts, zatiaľ čo Demokraticko-republikánska strana podporila kandidatúru guvernéra štátu New York Georgea Clintona. Keďže málokto pochyboval o tom, že Washington získa najväčší počet hlasov, Adams a Clinton v skutočnosti súťažili o post viceprezidenta; podľa litery zákona však boli technicky kandidátmi na prezidenta, ktorí súťažili s Washingtonom.

• George Washington, prezident Spojených štátov (1789 – 1797)
• John Adams, viceprezident Spojených štátov (1789 – 1797)

• 
  Viceprezident John Adams z Massachusetts
• 
  Prezident George Washington z Virgínie

• George Clinton, guvernér štátu New York (1777 – 1795, 1801 – 1804)
• George Washington, prezident Spojených štátov (1789 – 1797)

Demokraticko-republikánska strana, ktorá vznikla z antifederalistickej frakcie, ktorá sa v roku 1788 postavila proti ústave, bola hlavnou opozíciou voči programu ministra financií Alexandra Hamiltona. Nemali šancu zosadiť Washingtona, ale dúfali, že porazením úradujúceho prezidenta Adamsa získajú post viceprezidenta. Mnohí demokrati-republikáni by radšej nominovali Thomasa Jeffersona, svojho ideologického vodcu a Washingtonovho ministra zahraničných vecí. To by ich však stálo štát Virgínia, keďže voliči nesmeli hlasovať za dvoch kandidátov zo svojho domovského štátu a Washington bol tiež Virgíňan. Clinton, guvernér štátu New York a bývalý vodca antifederalistov, sa stal kandidátom strany po tom, ako získal podporu Jeffersona a Jamesa Madisona. Clinton pochádzal z volebne dôležitého štátu a presvedčil vedúcich predstaviteľov strany, že bude silnejším kandidátom ako ďalší Newyorčan, senátor Aaron Burr.^[1] Skupina demokraticko-republikánskych lídrov sa stretla v októbri 1792 v Philadelphii a vybrala Clintona za kandidáta na viceprezidenta strany.^[2]

• 
  Guvernér George Clinton z New Yorku
• 
  Prezident George Washington z Virgínie

Od roku 1792 sa vytvoril stranícky rozkol medzi federalistami na čele s ministrom financií Alexandrom Hamiltonom, ktorí si želali silnejšiu federálnu vládu s vedúcou úlohou v ekonomike, a demokratickými republikánmi na čele s ministrom zahraničných vecí Thomasom Jeffersonom a zástupcom Jamesom Madisonom z Virgínie, ktorí uprednostňovali práva štátov a boli proti Hamiltonovmu ekonomickému programu. Madison bol spočiatku federalistom, kým sa v roku 1791 nepostavil proti zriadeniu Hamiltonovej Prvej banky Spojených štátov. V roku 1792 založil spolu s antifederalistom Thomasom Jeffersonom Demokraticko-republikánsku stranu.

Voľby v roku 1792 boli prvými voľbami v Spojených štátoch, ktoré sa konali na podobnom straníckom základe. Vo väčšine štátov boli voľby do Kongresu v istom zmysle uznané ako "boj medzi ministerstvom financií a republikánskymi záujmami", aby sme použili slová Jeffersonovho stratéga Johna Beckleyho. V New Yorku sa v tomto duchu odohrával aj súboj o post guvernéra. Kandidátmi boli predseda Najvyššieho súdu John Jay, hamiltonista, a súčasný predseda George Clinton, kandidát strany na viceprezidenta.

Hoci Washington uvažoval o odchode do dôchodku, obe strany ho nabádali, aby zostal vo funkcii a preklenul frakčné rozdiely. Washingtona podporovali prakticky všetky strany počas celého jeho prezidentovania a väčšiu popularitu získal prijatím Listiny práv. Demokratickí republikáni a federalisti však súperili o post viceprezidenta, pričom nominantom federalistov bol úradujúci prezident John Adams a nominantom demokratov a republikánov George Clinton. Federalisti útočili na Clintona pre jeho minulé spojenie s antifederalistami.^[1] Adams si ľahko zabezpečil znovuzvolenie.

Washington bol zvolený jednomyseľne, pričom od každý zo 132 zúčastnených voličov dostal jeden hlas. Adams dostal hlasy od 77 voliteľov a Clinton od 50; štyria volitelia z Kentucky hlasovali za Thomasa Jeffersona a jeden voliteľ z Južnej Karolíny hlasoval za Aarona Burra. Rozdelenie hlasov voličov medzi štyroch postupujúcich ukázalo vysokú mieru straníckej disciplíny, pričom len dvaja volitelia hlasovali v rozpore s väčšinou vo svojom štáte. Adams získal podporu od Nového Anglicka, Južnej Karolíny a stredoatlantických štátov (okrem New Yorku), zatiaľ čo Clinton získal podporu od New York a väčšinu južných štátov. Adams bol ako druhý v poradí zvolený za viceprezidenta a túto funkciu vykonával až do svojho zvolenia za prezidenta v roku 1797; každý z jeho troch súperov potom postupne vykonával funkciu viceprezidenta: Jefferson od roku 1797 do roku 1801 (keď podobne ako on nastúpil do prezidentského úradu), Burr od roku 1801 do roku 1805 a Clinton od roku 1805 až do svojej smrti v roku 1812.^[3]

Deväť z 15 štátov, ktoré mali právo vybrať zástupcov do kolégia voliteľov, tak urobilo hlasovaním štátneho zákonodarného zboru; zvyšných šesť štátov použilo určitú formu ľudového hlasovania. Z nich sa zachovali kompletné výsledky z Marylandu, Massachusetts, New Hampshire a Pensylvánie; zachované výsledky z Virgínie sú neúplné a záznamy o ľudovom hlasovaní z Kentucky nie sú známe. Zo štátov s úplnými výsledkami iba v Pensylvánii došlo k skutočnej straníckej súťaži; bola zvolená volebná listina federalistov, ktorí sa zaviazali Washingtonovi a Adamsovi, hoci jeden voliteľ hlasoval za Washingtona a Clintona. V tom čase boli stranícke organizácie ešte len v plienkach a stranícka vernosť kandidátov nebola vždy zrejmá: preto je ťažké povedať, či hlasovanie v Pensylvánii za Clintona bolo prípadom neverného voliča, alebo voliča, ktorý hlasoval podľa prísľubu.^[4]

^(a) Len 6 z 15 štátov volilo voličov nejakou formou ľudového hlasovania, pričom pravidlá volebného hlasovania pred dvanástym dodatkom zastierajú zámery voličov a tie štáty, ktoré volili voličov ľudovým hlasovaním, obmedzili hlasovanie prostredníctvom majetkových požiadaviek.

^(b) Dvaja voliči z Marylandu a jeden volič z Vermontu nehlasovali.

Zdroj (Ľudové hlasovanie): A New Nation Votes: American Election Returns 1787-1825^[5]

^(a) Len 6 z 15 štátov volilo voličov v akejkoľvek forme ľudového hlasovania.

^(b) Pravidlá volebného hlasovania pred dvanástou novelou zastierajú zámery voličov.

^(c) Štáty, ktoré volili voličov ľudovým hlasovaním, mali veľmi rozdielne obmedzenia volebného práva prostredníctvom majetkových požiadaviek.

Šesť z pätnástich štátov volilo voličov akoukoľvek formou ľudového hlasovania. Zdá sa, že súčet hlasov v Kentucky a Virgínii sa stratil. Existujú súčty hlasov pre 13 zo 76 okresov Virgínie.^[6]

Štáty vybrali 135 voličov, z ktorých 132 odovzdalo hlasovacie lístky. (Dvaja voliči z Marylandu a jeden z Vermontu boli neprítomní a nehlasovali.) Podľa podmienok nezmenenej ústavy mal každý voliteľ právo na dva hlasy pri voľbe prezidenta, pričom na zvolenie prezidenta bola potrebná väčšina "celého počtu určených voliteľov". Každý zo zúčastnených voliteľov odovzdal jeden hlas Washingtonovi, ktorý bol zvolený za prezidenta. Voliči sa rozdelili pri druhej voľbe: Adams získal 77 hlasov oproti 50 hlasom pre Clintona, čo stačilo na to, aby sa zaradil na druhé miesto za Washingtona a stal sa viceprezidentom.

Ústava v článku II oddiele 1 stanovila, že o spôsobe voľby voliteľov rozhodujú zákonodarné zbory jednotlivých štátov. Rôzne zákonodarné zbory jednotlivých štátov si zvolili rôzne spôsoby: