Pravidlá slovenského pravopisu

Pravidlá slovenského pravopisu (skr. PSP) je jedna zo 4 záväzných kodifikačných príručiek slovenčiny[1]. Obsahuje informácie o správnom písaní slov a tvarov, pravidlá interpunkcie, niektoré gramatické pravidlá a pravopisný slovník.[2]

Vydania

Hoci presný názov „Pravidlá slovenského pravopisu“ kniha nesie až od roku 1991, predchádzajúce vydania s podobným názvom a obdobným obsahom sa tiež v praxi považujú za „staršie vydania“ Pravidiel slovenského pravopisu.

Vydania
  • Vážny, V.: Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom, Štátne nakladateľstvo/Státní nakladatelství, Praha, 1931, 1. vydanie
  • Banik A.A.: Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom, Matica slovenská, Turčiansky Svätý Martin, 1940, 1. („2“). vydanie:
  • Peciar, Š. a kol.: Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom 1. („3“) - 11. („13“) vydanie: Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1953, 1954, 1957, 1962, 1963, 1964, 1965, 1966, 1967 (2 vydania), 1970, 1971
  • Kačala, J. a kol.: Pravidlá slovenského pravopisu 1. („14“) – 4. („17“) vydanie, Veda, Bratislava, 1991, 1998, 2000, 2013

Obsah a vývoj

PSP z roku 1931 rámcovo vychádzali zo staršieho variantu Czamblovej kodifikácie, no príklon k češtine, respektíve k bohemizmom, ktoré v danom období prenikali do slovenčiny, je v nej väčší, systematickejší. Pri kodifikácii sa spravidla dávala prednosť javom spoločným češtine a slovenčine (vedeť, mleť, bereš), niekedy sa kodifikovalo české znenie (mučedlník, tlumiť, ohrožený) alebo sa pripúšťalo slovenské i české znenie (napríklad prášok : prášek, lakeť: lokeť, rakyta : rokyta, sloboda : svoboda a podobne). V lexike sa okrem domácej slovnej zásoby niekedy presadzovali len české slová (mluviť, nabídka, proťajší, zedník) alebo české a slovenské slová popri sebe (typ kozel: cap). V niektorých prípadoch sa žiadalo českými slovami nahrádzať hungarizmy a germanizmy (napríklad namiesto fľaša, faloš, kefa má byť láhva, klam, kartáč).

O Pravidlách, o ich kodifikácii a cieľoch sa rozprúdila diskusia. Námietky vznikli aj v časti českej inteligencie. Na Slovensku väčšia časť inteligencie vydanie Pravidiel chápala ako čin namierený proti svojbytnosti slovenského národa a dovolávala sa nápravy. Roku 1932 vznikol časopis Slovenská reč, ktorý sa stal orgánom Matice slovenskej. Program činnosti redakcie bol formulovaný ako starostlivosť o zachovanie osobitosti (svojskosti) spisovnej slovenčiny. Podľa neho v hláskosloví a tvarosloví sa treba držať matičného spisovného úzu, v syntaxi a frazeológii vzorom má byť ľudová reč a jazyk v dielach významných spisovateľov, slovník sa má budovať z domáceho fondu, slovám českého a germánskeho pôvodu sa podľa možností treba vyhýbať. Pre jazykovú prax to znamenalo dodržiavať pravopis podľa martinského spisovného úzu (prášok, lakeť, rakyta, vidieť, mlieť, koniec, beriem, berieš atď.). V lexike sa mali používať slová zaužívané v slovenčine a zavádzať slová z nárečí alebo z diel dobrých spisovateľov. Na Slovensku centrálne úrady používali bohemizované PSP, ale diela Matice slovenskej tzv. matičný úzus (Slovenská reč bola jeho extrémna podoba).

Ďalšie vydanie Pravidiel slov. pravopisu z roku 1931 pripravil H. Bartek podľa úzu Slovenskej reči (matičný úzus) ako jeho hlavný redaktor. V roku 1939 však Univerzitná komisia Bartkov návrh zamietla.[2]

V nových PSP z roku 1940 sa v zásade kodifikoval matičný spisovný úzus s menšou revíziou starších puristických zásahov do spisovnej lexiky. Upravil sa spôsob písania viacerých slov podľa spisovnej výslovnosti, ustálili sa pravidlá označovania kvantity v slovách cudzieho pôvodu a upravili sa niektoré gramatické poučky.[2]

PSP z roku 1953 boli významné tým, že vykonali aj – pomerne výraznú – reformu pravopisného systému. Z hlavných bodov spomeňme: zrušenie –ly minulého času (tak ako dnes), zjednodušenie písania predložiek s / z (tak ako dnes), zmena písania predpony s-/z- (pozri nižšie), kodifikovanie dvojtvarov –ie-/-e- v genitíve plurál (napr. súken/súkien), kodifikovanie dvojtvarov napäl/napol a podobne. Cieľom týchto pravidiel bolo odstrániť niektoré (údajne) puristické tendencie a okrem toho priblížiť pravopis súdobej výslovnosti a teda oslabiť historicko-etymologický princíp pravopisu.[2]

Tieto pravidlá vyšli v rokoch 1953–1971 vo viacerých veľkých vydaniach, lebo sa používali ako povinná školská pomôcka (v 70. a 80. rokoch ich nahradila Príručka slovenského pravopisu, v 90. rokoch sa do škôl opäť vrátili PSP). Tieto vydania neobsahovali väčšie zmeny, s výnimkou PSP z roku 1970, ktoré obsahovali zmenu písania predpôn s-/z- na dnešný stav (okrem slova smena- dnes zmena), prijatú v roku 1968.[2]

Po dlhej prestávke, počas ktorej verejnosť stále intenzívnejšie pociťovala absenciu oficiálnej pravopisnej príručky, vyšli v roku 1991 nové PSP. Neobsahovali veľké zmeny.[2]

  • zmenilo sa písanie veľkého písmena v názvoch ulíc, mostov a podobne (ulica Osloboditeľov – dnes: Ulica osloboditeľov)
  • zmenilo sa písanie mien osobností uhorských dejín
  • zaviedli sa dvojtvary písania výrazov typu dobiela/do biela, dovidenia/do videnia
  • zrušila sa výnimka z rytmického zákona v činnom príčastí (napr. píšúci - dnes píšuci), v podstatných menách na –ár, -áreň (prevádzkár dnes: prevádzkar) a slovách typu kamzičí, trpasličí (kamzíčí – dnes kamzičí)
  • zmenilo sa písanie slova smena (v zmysle pracovná jednotka) na zmena.

Referencie

  1. ↑ OPATRENIE Ministerstva kultúry Slovenskej republiky z 19. decembra 2013 č. MK – 3707/2013-110/23267 o vyhlásení kodifikovanej podoby štátneho jazyka podľa zákona NR SR č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov [online]. Bratislava: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, 19.12.2013, [cit. 2019-07-14]. Dostupné online. Archivované 2014-02-26 z originálu.
  2. ↑ a b c d e f Pravidlá slovenského pravopisu. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 336 – 337.

Externé odkazy

PSP na stránke Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra: