Piata križiacka výprava bola vyhlásená v roku 1213 pápežom Inocentom III. a trvala od roku 1217 do roku 1221. Jej cieľom bolo zaútočiť na mocenské centrum dynastie Ajjúbovcov Egypt a oslobodiť nimi obsadenú Svätú zem a Jeruzalem.

Na jar v roku 1213 vydal pápež Inocent III. bulu Quia maior, ktorá zvolávala všetko kresťanstvo na novú križiacku výpravu.^[1] Európski panovníci však boli plne zamestnaní bojom medzi sebou a Inocent III. ich pomoc nežiadal, pretože druhá križiacka výprava, ktorú viedli králi skončila fiaskom. Rozhodol sa preto pre svoju vec získal prostý ľud, nižšiu šľachtu a rytierov a nariadil náboženské sprievody, kázania a modlitby.

Správu o novej križiackej výprave vo Francúzsku kázal Róbert z Courçonu, ale na rozdiel od ostatných križiackych výprav nemala táto výprava vo Francúzsku veľký ohlas a k výprave sa veľa francúzskych rytierov, ktorí mali aj tak plné ruky práce s výpravou proti heretickým katarom nepripojilo. V roku 1215 pápež zvolal 4. lateránsky koncil, kde spolu s jeruzalemským patriarchom Raoulom de Mérencourtom medzi ostatnými cirkevnými záležitosťami preberali aj znovuobnovenie kresťanského panstva v Svätej zemi. Inocent III. chcel, aby nová výprava bola pod plným dohľadom pápeža, rovnako ako prvá križiacka výprava, a aby sa nevymkla kontrole ako štvrtá križiacka výprava, ktorú zneužili Benátčania k dobytiu Konštantinopola. Pápež pre križiakov v roku 1216 naplánoval stretnutie v Brindisi a zakázal obchod s muslimami na zaistenie ochrany križiackych lodí a zbraní. Každý križiak mohol prijať odpustok, ten ale mohol prijať aj človek, ktorý križiakom finančne alebo inak vypomohol, hoci sám sa výpravy nezúčastnil.

Správu o novochystanej križiackej výprave priniesol do nemeckých oblastí Oliver z Kolína. Cisár Fridrich II. Hohenstaufský sa k výprave pokúsil v roku 1215 pripojiť, Štaufovci však boli najposlednejšími monarchami, s ktorým by sa chcel pápež spojiť, ako sa Inocent III. sám vyjadril. V roku 1216 Inocent III. zomrel a jeho nástupca Honorius III. Fridricha II. z účasti vyškrtol a miesto neho začal vyjednávať s rakúskym vojvodom Leopoldom VI. a uhorským kráľom Ondrejom II.

V roku 1217 opustila európska armáda hlavné mesto Jeruzalemského kráľovstva Akko a spojila sa s vojskami cyperského kráľa Huga I., jeruzalemského kráľa Jána z Brienne a antiochijského kniežaťa Bohemunda IV., aby zahájili útok na Ajjúbovcov v Sýrii.

V Jeruzaleme obrancovia preventívne rozobrali múry a opevnenie mesta, aby križiaci po jeho obsadení neboli schopní mesto ubrániť. Muslimovia potom z mesta zo strachu z opakovania masakra, ktorý sa tu odohral po dobytí mesta križiakmi pri prvej križiackej výprave v roku 1099 utiekli. Ajjúbovci sa o boj nezaujímali, a keď žiadna ofenzíva neprichádzala, Ondrej II.,^[2][3] Bohemund IV. a Hugo I. sa v roku 1218 vrátili domov.^[3]

Neskôr v roku 1218 dorazili do Svätej zeme Oliver z Cologne s nemeckou armádou a gróf Viliam I. s holandskými, flámskymi a frízskymi posilami. Spolu s Leopoldom VI. a Jánom z Brienne naplánovali útok na egyptskú Damiettu. Aby mal plán väčšiu nádej na úspech, tak sa križiaci spojili s ikonijským sultánom Kaj Kávusom I., ktorý zaútočil na Ajjúbovcov v Sýrii, a uvoľnil tak križiakom cestu k útoku na Damiettu.^[4][5][6][7]

V júni 1218 začali križiaci s obliehaním Damietty a napriek odporu nepripraveného sultána al-Ádila I. veža, ktorá stála vonku za mestom 25. augusta padla. Dobyť samotné mesto už bolo zložitejšie, pretože choroby spôsobili križiakom citeľné straty, medzi mŕtvymi bol i Robert z Courçonu. al-Ádil I. medzitým tiež zomrel a jeho miesto zaujal al-Kámil a pápež Honorius III. zase ako nového vodcu výpravy v roku 1219 vyslal Pelagia Galvaniho. Al-Kámil sa pokúšal s križiakmi vyjednávať o mieri. Navrhol, že im prenechá Jeruzalem ak upustia od obliehania Damietty, ale Pelagio jeho ponuku neprijal. Po tejto ponuke gróf Viliam I. so svojimi bojovníkmi križiacky tábor opustil a odplával domov. V auguste alebo septembri prišiel do križiackeho tábora František z Assisi a prešiel kázať k Al-Kámilovi. V novembri križiaci oslabili sultánove sily a mohli tak konečne obsadiť prístav.

Okamžite po dobytí mesta začali o kontrolu nad ním medzi sebou bojovať pápežské a svetské záujmové skupiny. Novým pánom mesta sa v roku 1220 prehlásil Ján z Brienne. Pelagio Galvani to neprijal a Ján sa po roku vrátil do Akkonu. Pelagio dúfal, že rímsky cisár Fridrich II. Hohenstaufský pritiahne s čerstvými posilami, čo sa však nestalo. Namiesto toho, sa po roku nečinnosti a nezáujmu o situáciu v Oriente Ján z Brienne vrátil do Damietty, a križiaci v júli 1221 vytiahli smerom na Káhiru.^[8]

V tejto dobe bol už Al-Kámil schopný spojiť sa so sýrskymi Ajjúbovcami, na ktorých neustále útočil sultán Kaj Kávus I. Križiacky pochod na Káhiru bol katastrofálny; rieka Níl sa vyliala z brehov a zastavila tak ich postup a suchý kanál, ktorý križiaci predtým prekonali, bol teraz zaplavený a odrezal armáde ústupovú cestu. Zásobovanie viazlo a križiaci boli nútení zahájiť ústup. Vrcholom bol nočný útok Al-Kámilových vojakov, ktorý mal za následok obrovské straty medzi križiakmi, a tak veliteľ Pelagio Galvani nakoniec kapituloval.

Podmienky tejto kapitulácie stanovovali, že sa Damietta vydá do rúk Al-Kámilovi výmenou za prepustenie zajatých križiackych bojovníkov. Al-Kámil súhlasil s osemročným mierom, ktorý mu Európania ponúkli, a tiež s navrátením kusu pravého kríža (ktorý ako sa neskôr ukázalo, Al-Kámil nevlastnil).

• Damietta
• Križiacka výprava
• Križiacke štáty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Piata križiacka výprava

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pátá křížová výprava na českej Wikipédii.