Narodil sa v rodine rušňovodiča a mal dvoch súrodencov, brata Jindřicha a sestru Mariu. Základné vzdelanie získal na meštianskej škole v Kyšperku a v Červenej Vode, potom pokračoval na Strednej poľnohospodárskej škole v Chrudime, maturoval (zložil učiteľskú skúšku) na učiteľskom ústave v Leviciach v roku 1921. Medzitým pracoval ako učiteľ v Česku (Verměřovice 1920 – 1921). Vojenskú službu vykonával v rokoch 1921 až 1923, najprv v Rimavskej Sobote, neskôr v Banskej Bystrici[1], kde sa zoznámil s Gottwaldom[2] a aj pod jeho vplyvom roku 1922[2] vstúpil do KSČ. Potom sa živil ako učiteľ na Slovensku (vo Svrčinovci 1923 – 1926, krátko v roku 1926 v Čadci). Na Slovensku hovoril po slovensky bez poznateľného akcentu.[3]
Dva roky v krajine sovietov (1926 – 1928)
12. júla 1926[2] bez povolenia úradov[3] emigroval do ZSSR ako učiteľ a kronikár družstva Interhelpo (založené 1924 v Žiline) vycestoval do kirgizského Frunze. Od roku 1927 bol registrovaný ako občan ZSSR, keď žil v krajanskej obci Pavlovka (Krasno-Čechovka). Zároveň dva roky (1928 – 1929) študoval na Štátnom inštitúte žurnalistiky (GIŽ) v Moskve. Urobil si aj výlet na Kaukaz, kde pôsobil medzi inými českými a slovenskými kolonistami Interhelpo a z tohto prostredia neskôr (1930) napísal román Zuniaci krok.
Spisovateľ - bojovník
Po návrate zo ZSSR najprv (1929) pracoval v Ostrave ako redaktor Pravdy a potom ako učiteľ v Trnave a v Šajdíkových Humenciach (1930 – 1932), Kostolci-Záskalí (1932 – 1936) a od roku 1936 vo Svätom Jure, kde si dal postaviť dom. Medzitým v roku 1934 sa v Moskve zúčastnil na prvom zjazde Zväzu sovietskych spisovateľov. V roku 1937 strávil niekoľko mesiacov v obci Lednické Rovne, kde dokončil dielo Kompas v nás. Z tohto prostredia napísal aj novelu Sklári.
Roku 1938 ako český učiteľ odchádza nie celkom dobrovoľne do Česka (Poříčí u Litomyšle, neskôr Budislav), kde nielen učí, ale sa aj zapája do ilegálnej činnosti KSČ. 27. októbra 1942 ho zatklo Gestapo a bol odsúdený na osem rokov nútených prác a prevezený do pracovného tábora Griebo pri Coswigu, neskôr do tábora Dessau.
Druhá manželka Oľga, rod. Pivková, iniciovala zriadenie Jilemnického múzea v jeho dome v Svätom Jure. Múzeum bolo verejnosti sprístupnené k 5. výročiu smrti spisovateľa v r. 1954. V blízkosti múzea bola v r. 1961 postavená prevádzková budova múzea s prednáškovou miestnosťou a pracovňou pre pracovníkov múzea, kde aj múzeum dočasne sídlilo. Vo februári 1996, na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave bola expozícia zrušená a rodinný dom bol vrátený druhej manželke Oľge.
Po Jilemnickom bolo a je pomenovaných viacero škôl. Jeho meno stále nesie 60 ulíc a námestí[7] na Slovensku. Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov.
Tvorba
S literárnou tvorbou začal ešte počas stredoškolských štúdií 1919. Začínal písaním poézie, ako aj prózy a svoje diela uverejňoval v časopise Mladé proudy. V jeho dielach možno spočiatku pozorovať prvky expresionizmu, neskôr socialistický realizmus (sociálne cítenie, autobiografické prvky, politická agitácia), ale i lyriku a opisy prírodných krás (napr. Kysuce). Veľká časť jeho diel ostala len v rukopisnej forme. Publikoval v ľavicových časopisoch (Proletárka, Hlas ľudu, Pravda chudoby a Pravda, DAV).
1924 – 1925 – Červená sedma, výber z prozaickej tvorby z týchto rokov zhrnutý do tejto zbierky (poviedky: Vražda v aeropláne A-71, Život po smrti, Zakryté karty)
