Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Panna žázračnica
Originálny názov	Panna zázračnica
Žáner	Dráma
Dĺžka	93 minút
Štát	Slovensko
Pôvodný jazyk	slovenský
Rok	1966
Filmový štáb
Réžia	Štefan Uher
Scenár	Dominik Tatarka
Kamera	Stanislav Szomolányi
Herecké obsadenie
Obsadenie Jolanta Umecká Ladislav Mrkvička Otakar Janda Marta Kmunícková
Filmový portál

Panna zázračnica sa po prvýkrát objavila v roku 1944 ako novela jedného z najvýznamnejších spisovateľov Slovenska, Dominika Tatarku. O skoro 20 rokov neskôr vznikol podľa tejto novely rovnomenný film, ktorý režíroval Štefan Uher, tvorca filmov ako Slnko v sieti, alebo Organ.

Hrdinovia Uherovho filmu (na scenári, ktorého sa podieľal sám Dominik Tatarka) sú umelci a bohémovia, ktorí sa túlajú do vinární, prepíjajú svoje myšlienky, aby sa na druhý deň mohli znova ponoriť do svojich denných snov a vytvoriť niečo veľkolepé a nadčasové. Najväčším talentom z tejto nesúrodej skupinky básnikov, maliarov a profesorov je mladý Tristan (Ladislav Mrkvička). Príbeh začína jeho putovaním po prepitej noci nočným mestom. Toto putovanie zakončuje v staničnej hale vlakovej stanice, ktorá pôsobí monumentálne, ale predsa sa tam ľudia tlačia k sebe, alebo sú schúlení ďaleko od ostatných, čím vytvárajú dojem osamelosti a neustáleho čakania. Práve toto veľké a osamelé miesto vypľuje do Tristanovej reality a aj do Tristanových myšlienok osobu, ideu a stelesnenú krásu Anabellu (Jolanta Umecká). Stačí jediný letmý pohľad a Tristan Anabelle prepadne. Zrodí sa v ňom veľká túžba, ktorú potrebuje naplniť, nedbajúc, či zo seba urobí blázna alebo nie. Ale skôr ako stihne niečo spraviť, ozve sa siréna a všetci ľudia utekajú do krytov v podzemí. Na tomto mieste, Tristan Anabellu stráca.

• Jolanta Umecká – Anabella
• Ladislav Mrkvička – Tristan
• Otakar Janda – Havran
• Marta Kmunícková - Pohrebná kozmetička

• Štefan Uher – Réžia
• Dominik Tatarka – Námet, scenár
• Stanislav Szomolányi – Kamera

Film neustále prekračuje pomyselnú hranicu toho, čo je skutočné a toho, čo skutočné nie je. Všetko je to zásluha vizuálnej stránky filmu, ktorá umne narába s odkazmi na surrealizmus a surrealistických umelcov. Tieto odkazy na diela dokážeme vo filme preciťovať ako niečo lyrické alebo metaforické. V tomto zvláštnom svete umeleckých obrazov a básní sa odohráva príbeh túžby a posadnutosti, ktorá nemá tragické následky, ale ktorá poháňa dvojicu hlavných hrdinov( Tristana a Havrana ) do smutných chvíľ, uvedomujúc si svoju obyčajnosť a neschopnosť dotknúť sa niečoho neobyčajného čo pre nich (v tomto prípade) predstavuje Anabella.

Pôsobí na iných skôr ako ideál a niečo neobyčajné. Vo svojich očiach je však úplne všedná, poznačená bolesťami vojny a uvedomujúca si, že nikam nepatrí. Jej návrat na Slovensko a snaha zadovážiť si štátne občianstvo je neúspešná, pretože sama nie je presvedčená či sa jej podarí objaviť svoje šťastie. Neustále odetá v čiernom, poznačená smutným úsmevom a tichým prejavom v spoločnosti hravých a energických umelcov, ustupuje do pozadia aj keď jej odraz a tých pár slov, ktoré prednesie rezonujú celým filmom. Všade sa o nej rozpráva, každý kto ju stretne po nej zatúži. Jediný kto sa jej snaží pomôcť a pochopiť ju, je osamelý lapiduch a sochár Havran v podaní Otakara Jandu. Jeho smutné oči a túžba vyliečiť Anabellu zo žiaľu, z neho robia romantického hrdinu, ktorý na konci filmu uspeje, ale nie na úkor vlastného šťastia. On a Tristan sú tí jediný, ktorý už od začiatku chápu, že nikdy nebude ich, ale aj napriek tomu sa snažia poháňaní malým kúskom nádeje, o dosiahnutie dokonalosti, ktoré pre nich Anabella predstavuje. Uvedomujú si, že ich svety sú priveľmi rozdielne na to, aby sa mohli spojiť na dlhší čas.

Havranov svet je bezútešný, prázdny, je znakom krutej reality. Chodí medzi mŕtvolami mladých dievčat, robí im odliatky tvárí a následne tie odliatky posiela smútiacim rodinám. Jeho bolesti a samote sa neustále vysmieva pohrebná kozmetička v podaní Marty Kmuníckovej a ona jediná je tou osobou, ktorá ho svojimi posmeškami dokáže vytiahnuť z jeho snov do krutej reality. Havran sa zmieta medzi osamelosťou a prácou – ktorá ho ale vôbec neteší. Pracuje na stavbe sochy, veľkého vodcu, ktorý má pôsobiť vodcovsky a nie kazateľsky a sám si uvedomuje, že práca na niečom takomto mu berie aj tie posledné zvyšky jeho tvorivých síl. Vďaka Anabelle ale začne pracovať na pomníku krajiny, ich spoločnej krajiny, možno aj trocha vysnívanej, lebo by tam mohli byť navždy spolu a šťastný. Týmto Anabella ako správna múza zachráni Havrana od trápenia, v ktorom sa zmietal veľmi dlhý čas. Vlastne od vtedy ako sa vrátil z blázinca. A on jej tú vďaku oplatí, bez toho, že si Anabella uvedomuje ako veľmi mu, už len samotným faktom, že existuje pomáha, tým že vytvorí jej posmrtnú masku z pamäti a daruje jej slobodu. Daruje je voľnosť a čas na to aby zistila, čo naozaj potrebuje. Ich vzťah je citlivo rozohraný a má väčší dôraz na realitu ako je to v prípade Tristana, ktorý ju vníma ako svoj stelesnený sen.

Anabella mu neúmyselne dáva podnety na všakovaké bláznovstvá a vyvoláva v ňom túžbu spraviť niečo veľkolepé. Niečo vďaka čomu by si ho všimla, niečo vďaka čomu by na neho myslela rovnako intenzívne ako myslí on na ňu. Vidno to v scéne pri Dunaji. Tristan skáče do vody, snažiac sa utopiť, lebo je to ľahšie ako pomyslenie na nedosiahnuteľnú krásu pričom sa s ním na brehu lúčia všetci priatelia, rodina a profesori. Namiesto smutných viet majú ale pre neho len ďalšie a ďalšie otázky, a tak Tristan radšej znova padá do Dunaja, k morskej panne, do snov. Tristan bývajúci pokope z ďalšími umelcami na mieste, kde sa umenie a sny spoja vo veľkoleposti a výraznej obrazotvornosti, sa tiež cíti osamelý, ale prítomnosť všetkého nevšedného mu umožňuje premeniť sa občas na leva, občas na neviditeľného človeka, alebo aj na niekoho, kto dokáže prechádzať zrkadlom do minulosti, bez toho aby si nejako ublížil. Neustále si vypomáha tým, že si vymýšľa svet, situácie aj spôsob akým má tvoriť. Samozrejme, od vtedy ako do jeho života vstúpi Anabella, žiadne jeho dielo sa mu nevidí dosť dobré. Uzatvára sa pred ostatnými do svojich predstáv a jeho kamaráti si to samozrejme všimnú. V snahe pochopiť, prečo sa Tristan spáva tak čudne pátrajú v jeho slovách po hlavnej príčine jeho stavu a objavia ju v slove Anabella. To, že sa s ňou neskôr všetci zoznámia len celej veci uškodí, pretože tam, kde podľahli Tristan s Havranom, podľahnú aj ostatní. Snažia sa ju dobyť, zaujať, prinútiť ju, aby sa do nich zamilovala. Všetko je to ale márne a zo všetkých umelcov je to práve Tristan, ktorý si uvedomuje, že je to boj z veternými mlynmi. Pre všetkých.

Panna Zázračnica ako film je diametrálne odlišná ako novela, aj keď úplný odklon to nie je. Film vďaka Uherovej réžii, v ktorej kladie vyvážený dôraz aj na prostredie, v ktorom sa hrdinovia nachádzajú a aj na samotných hrdinov, umožňuje divákovi nájsť si presne tú líniu, ktorá sa mu vidí bližšia, a ktorú by mohol ľahšie sledovať. Nikdy počas príbehu nedovolí, aby boli tieto dve roviny nevyvážené a tak z nich robí niečo symbiotické. A to do takej miery, že si Panna zázračnica vyslúžila prívlastky ako poetická, surrealistická alebo fantastická. Veľký podiel na kráse tohto filmu má aj dvorný Uherov kameraman Stanislav Szomolányi, ktorého kamera pláva príbehom ako čln na pokojnej hladine oceána. Sem tam sa ponorí hlbšie pod hladinu a dovolí nám nazrieť „pod povrch“ hrdinov, ktorý vďaka tomu dostávajú emocionálnejší rozmer. Jeho spôsob komponovania záberu je rovnako pôsobivý aký je postup komponovania hudby u Iľja Zeljenku, ktorá odzrkadľuje náladu postáv v daných prostrediach – tanec zverokruhu je nepríjemný, stiesnený a uvedomujeme si, že vďaka zvoleniu tejto hudby vnímame Anabellin pocit. Naopak úvodná melódia nám dovoľuje nazrieť do roztancovanej, bohémskej duše umelcov.

Polohy príbehu sa neustále menia v rámci toho, ktorú postavu momentálne sledujeme. Všetky zložky od výroby, kostýmov, kamery, strihu a samotnej réžie tomu dopomáhajú do takej roviny, že sledujeme nový nereálny svet, ktorý pôsobí skutočnejšie ako sama skutočnosť. Panna Zázračnica je štúdiou mladého človeka, umelecky založeného v kontraste s človekom, ktorý vo svete neuspel a je to vzájomný boj o hodnoty, o sny a čo je najhlavnejšie o miesto v živote, do ktorého by patril, a v ktorom by sa cítil isto v neistej dobe, kedy bol film nakrútený, alebo vo vojnových časoch, v ktorých sa film odohráva. Ľahká plynulosť deja a sila toho vypovedaného aj nevypovedaného robia z tohto filmu dielo, ktoré rozhodne stojí za to vidieť a spraviť si na neho vlastný názor.

1966 – IGRIC:

• Štefan Uher za réžiu
• Dominik Tatarka za scenár
• Ilja Zeljenka za hudbu