O kresťanskom termíne pozri Omša (bohoslužba).

Omša je vokálno inštrumentálna forma zhudobňujúca omšové modlitby pôvodne spievané ľudom.

Časti:

• premenlivé časti (lat. proprium missae) – modlitby, oracio, epištola, evanjelium, prefácia
  • spievané časti – introitus, graduale, aleluja (niekde je miesto spevu aleluja alebo traktu zaradená sekvencia), tractus, ofertórium, comunio
• pevné časti (lat. ordinarium missae) – kyrie, gloria, credo, sanctus, benedictus, agnus Dei.

Osobitou formou omše je posmrtná omša, rekviem. Nazýva sa podľa prvých slov introitu: „Requiem aeternam dona eis Domine“ – „Odpočinutie večné daj im Pane“. Časti Gloria a Credo sa v nej vynechávajú a nahrádza ich spev „Dies irae, dies illa“.

Hudobne najzaujímavejšími spevmi propria sú:

• graduale (ešte ozdobnejší ako tractus)
• aleluja
• tractus
• ofertorium

Pre ordinárium poskytovala rímska liturgia len úzke melodické východisko. Dlhý čas boli v popredí časti propria s ich biblickými textami. Až do karolínskeho obdobia sa začína obracať pozornosť na texty ordinária, čo sa prejavilo najmä v neskorostredovekom viachlase.