viditeľný vonkajší sprievodný jav (prejav) prudkých silno exotermických reťazových reakcií, ktoré prebiehajú v otvorených reakčných sústavách[1]
(najmä perzistentný) viditeľný vonkajší sprievodný jav (prejav) horenia (definovaného ako rýchla oxidačná exotermická reakcia, pri ktorej vzniká svetlo); oheň môže byť v dvoch formách: plameň a/alebo tlenie (žeravá látka) [2][3]
prírodný činiteľ (sila) alebo aktívny princíp účinkujúci pri horení; ľudovo chápaný ako látka viditeľná v podobe plameňa alebo červeného či bieleho rozžeravenia[4]
rýchle ale perzistentné horenie (definované ako exotermická reakcia, pri ktorej vzniká svetlo)[5]
Na vznik a priebeh horenia (ako prejavu rýchlej oxidačnej exotermickej reakcie za vzniku svetla), a tým aj ohňa (ak je definovaný ako prejav takto definovaného horenia), je potrebná prítomnosť nasledujúcich faktorov[9]:
žltý plameň – svietivý, ale obyčajne s nižšou teplotou
modrý plameň – menej svietivý, ale teplejší
Farbu plameňa však môžu podmieniť aj látky, ktoré sú v ňom prítomné. Ide napríklad o sodík (žlto), draslík (modrofialovo), lítium (karmínovočerveno), či iné.
Názory na oheň
V stoicizme je oheň všeprenikajúci jemný živel, ktorý riadi chod sveta. Nič neuniká spod jeho vlády. Je to neodvratný osud sveta. Jeho aktívnou stránkou je pneuma.[11]
Podľa Herakleita je oheň prírodná pralátka, z ktorej vznikol svet, jednotlivé veci v ňom i duša. Podľa Herakleita je večne živý a neustále nadobúdajúci nové formy. Oheň je nositeľom rozumu vo svete i v človeku.[12]
Referencie
↑Bradnová, H. et al.: Encyklopedický slovník, 1993
↑Feuer in: Brockhaus. Enzyklopädie in 30 Bänden, 2005-2006