Na základe tejto zmluvy Rusko získalo dovtedajšie švédske územia v okolí Fínskeho zálivu: Švédske Livónsko, Estónske vojvodstvo, Ingriu a tiež veľkú časť švédsko-fínskej časti Karélie, vrátane Kexholmskej provincie.[1] Rusko si tak "prerazilo okno do Európy", získalo prístup k Baltskému moru, v čom mu bolo po stáročia Hanzou, Poľskom a práve Švédskom bránené, a v nasledujúcom období teda mohlo postupne vyrásť v jednu z piatich hlavných európskych veľmocí. Naopak pre Švédsko znamenala táto zmluva koniec jeho veľmocenského obdobia (Stormaktstiden), stratu Dominia maris Baltici (vlády nad Baltom) a pád medzi európske mocnosti druhého rádu.
