Nokturno môže zriedkavo znamenať aj obraz nočnej krajiny, pozri nokturno (obraz).

Nokturno alebo nočná hudba (franc. a angl. nocturne, tal. notturno, nem. Nachtstück/Nachtmusik/Nocturne/Notturno/Nocturno) môže byť^[1][2][3]:

• a) v 18. storočí: zábavná (viacvetová komorná) inštrumentálna skladba hraná vonku v noci, podobná serenáde, kasáciii, partite či divertimentu
• b) v 19. storočí: jednovetová charakteristická skladba lyrickej (najmä trúchlivej nočnej) nálady pre klavír
• c) od (60. rokov) 18. storočia: vokálna skladba rázu podobného ako pod a) alebo b) (pôvodne najmä jemná a „ospalá“ skladba pre spevácke duo – spravidla ženy – so sprievodom basso continuo)

Slovo nokturno pravdepodobne pochádza zo (staršieho českého a staršieho nemeckého) tvaru nocturno (význam: nokturno), ktorý je pravdepodobne chybným zápisom talianskeho slova notturno (význam: nočný/nokturno)^[4][5][2], ktoré pochádza z latinského slova nocturnus (význam: nočný)^[6].

Názov notturno sa používal už od neskorého osemnásteho storočia pre viacvetné skladby pre komorný orchester, ktoré mali byť hrané vonku v noci.^[8]

V roku 1814 vydal írsky skladateľ a klavirista John Field svoj prvý súbor nokturn, ktorým založil žáner nokturno v zmysle definície b).^[8] Tieto skladby sú skladané pre sólový klavír, sú veľmi poetické a snivé. Majú zobrazovať noc, mesiac a všetky lyrické i dramatické pocity s nimi spojené.^[9]

V tomto období na Fielda nadviazali napríklad Muzio Clementi, Ferdinand Ries, Maria Szymanowska, Friedrich Kalkbrenner, Robert Schumann a Franz Liszt,^[9] svoj vrchol potom táto forma dosiahla v 21 nokturnách Fryderyka Chopina.^[9][8]

Na konci storočia Claude Debussy transformoval túto formu pre orchester.^[8] Neskôr v 20. storočí potom Béla Bartók skladal nokturná odlišného, strašidelného rázu.^[8]