Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.
Poplaz jahody, na ktorom sa nachádza rozvíjajúca sa dcérska rastlinka.
Nepohlavné rozmnožovanie (iné názvy: nepohlavné množenie, asexuálne rozmnožovanie/množenie, vegetatívne rozmnožovanie/množenie, asexuálna reprodukcia, vegetatívna reprodukcia, monogónia) je také rozmnožovanie, pri ktorom sa z rodičovského organizmu oddelí nejaká časť a stane sa z nej priamo nový organizmus, ktorý je z hľadiska dedičnej informácie identický s rodičom, čiže klon rodičovského organizmu.
Pojem vegetatívne rozmnožovanie/množenie/-na reprodukcia sa používa najmä pre rastliny a v literatúre sa niekedy obmedzuje len na niektorú podskupinu nepohlavného rozmnožovania, najčastejšie na akékoľvek nepohlavné rozmnožovanie rastlín okrem spór výtrusných rastlín, semien semenných rastlín a partenogenézy, alebo na akékoľvek nepohlavné rozmnožovanie rastlín okrem prostého bunkového delenia.
Nový jedinec pri tomto type rozmnožovania vzniká z telových (somatických) buniek a je geneticky zhodný s rodičovským organizmom. Vývin jedinca vzniknutého nepohlavným rozmnožovaním (blastogenéza) býva jednoduchší ako vývin oplodneného vajíčka (embryogenéza) a do určitej miery sa podobá regenerácii. V ontogenéze takto vzniknutého indivídua sa neprejavujú známky fylogenézy (E. Haeckel, 1866 – Biogenetický zákon: „Ontogenéza je skrátenou rekapituláciou fylogenézy.“). Tento spôsob rozmnožovania dovoľuje, aby určitý druh za priaznivých podmienok obsadil v krátkom čase rozsiahle územie, ale neumožňuje, aby sa takto vzniknuté jedince prispôsobili meniacim sa podmienkam, respektíve dovoľuje to iba v obmedzenej forme.
U mnohobunkovcov je monocytogénne rozmnožovanie zriedkavé, vyskytuje sa napríklad u dicyemidov.
Nasledujú podrobnosti o nepohlavnom rozmnožovaní jednobunkovcov. Je vlastne delením bunky, ktorá tvorí ich telo:
Pri binárnom delení sa materský jedinec rozdelí mitózou na dva dcérske jedince. Delenie môže byť buď priečne (nálevníky – Ciliophora), alebo pozdĺžne (bičíkovce – Mastigophora). Obe dcérske bunky si po oddelení doplňujú, regenerujú chýbajúce časti.
Špeciálnym prípadom binárneho delenia je pučanie. Tento spôsob sa vyskytuje u cicaviek (Suctoria) a veľmi vzácne aj u niektorých koreňonožcov (Sarcodina), bičíkovcov a nálevníkov. Na povrchu materského jedinca (u niektorých druhov smerom dovnútra) sa vytvoria bunkové výrastky, do ktorých prechádzajú dcérske jadrá. Keď pupene dosiahnu určitú veľkosť, osamostatňujú sa, nejaký čas voľne plávajú, potom prisadajú a postupne nadobúdajú tvar materských jedincov.
U niektorých prvokov (Protozoa) predchádza deleniu bunky niekoľkonásobné delenie jadra. Bunka sa rozdelí až dodatočne a naraz. Materský jedinec sa tak rozpadne na viac dcérskych jedincov. Tomuto množeniu rozpadom hovoríme polytomia. Rozlišujeme v rámci nej:
sporogóniu, pri ktorej sa materský jedinec rozpadne na viac spór (u výtrusovcov – Apicomplexa, výtrusníkov – Cnidosporidia),
schizogóniu, keď sa materský jedinec rozpadne na väčšie množstvo zárodkov (mrežovce – Radiolaria, dierkavce – Foraminifera, výtrusovce – Apicomplexa) a
Nepohlavné rozmnožovanie môže u jednobunkovcov súvisieť so vznikom kolónií. Jednotlivé bunky vznikajúce delením materského jedinca zostanú spojené buď v spoločnom rôsolovitom obale, alebo pomocou siete výbežkov, ktoré vznikli z povrchových vrstiev cytoplazmy. Na vyššom vývojovom stupni sa jednotlivé bunky kolónie špecializujú na určité funkcie ako príjem potravy, pohyb atď. (rod váľač – Volvox). Schopnosť rozmnožovania zostáva už iba niektorým bunkám a u ostatných sa stráca. Jednotlivé bunky kolónie tak strácajú samostatnosť a stávajú sa súčasťou nového celku – kolónie. Tieto typy prvokov tak naznačujú, ako asi prebiehala evolúcia mnohobunkových organizmov.
Prvou formou nepohlavného rozmnožovania je prosté rozdelenie rodičovského organizmu na dve časti vyskytujúce sa jednobunkovcov (napríklad u siníc a jednobunkových rias). Toto delenie často prebieha masovo, napríklad u baktérií môže za deň vzniknúť 248 potomkov.
Ďalšou formou je schizogónia vyskytujúca sa u rôznych rias a húb. Pri nej sa rodič rozpadne na viacero jedincov alebo spór po predchádzajúcom príslušnom rozdelení bunkového jadra.
Rastliny deliace sa tak, že sa materská bunka bezo zvyšku rozdelí (čiže predchádzajúce dva prípady) nazývame asomatofyty, všetky ostatné somatofyty.
Kvasinky /jednobunkové huby/ a aj niektoré rastliny sa rozmnožujú tak, že z materskej bunky najprv vznikne výrastok, ktorý sa potom krčkovito oddelí.
Mnohobunkové riasy a huby sa často rozmnožujú tak, že sa oddelia jednotlivé bunky, z ktorých vzniknú noví jedinci. Také bunky sa nazývajú spóry.
Aj veľa semenných rastlín (Spermatophyta) (napr. konvalinka voňavá) sa rozmnožuje podobne – oddelením častí rastliny v dôsledku zhnitia častí rodiča.
Niektoré lišajníky majú telieska zvané sorédie a izídie.
Niektoré paprade, najmä tropické, tvoria „púčiky“, ktoré sa zakorenia a vyrastú z nich nové rastliny.
U krytosemenných rastlín (Angiospermatophyta) sa stretneme s rôznymi formami rozmnožovania. Prvý je výhonok nazývaný odnož, ktorý môže rásť vzpriamene (obilniny) alebo ako poplaz (stolón). Existujú povrchové aj podzemné poplazy, na ktorých v určitých odstupoch vznikajú noví jedinci (jahoda – povrchové, pýr – podzemné). Ďalej existujú rôzne hľuzy, cibule (typický príklad je zemiak s hľuzami na podzemných výhonkoch) či pacibule (bubily; po oddelení od rodiča sa z nich vyvinú nové rastliny; napr. cesnak). Nápadným spôsobom rozmnožovania vyšších rastlín je viviparia (živorodosť), čiže klíčenie semien už na materskej rastline ešte pred vysemenením.
