Naukydes z Argosu

Diskoforos (atlét nesúci disk), rímska mromorová kópia gréckeho originálu od Naukyda, Musée du Louvre

Naukydes alebo Naukydés (starogr. Ναυκύδης) bol grécky sochár z prelomu 5. a 4. storočia pred Kr.[1][2]

Naukydes, syn Mothóna z Argosu,[3] (alebo Patroklea, uvádza ho nápis objavený v Olympii[4]) bol žiak sochárskeho majstra Polykleita. Tvoril približne v 2. polovici 5.[5] a na začiatku 4. storočia pred Kr.[2] Medzi jeho žiakov patrili sikyónsky Alypos[6] a mladší Polykleitos z Argosu (Polykleitos je uvedený aj ako jeho brat,[3] ale nie je známe, kto bol tento Polykleitos[7]).[2][8] Zo starovekých autorov nám o ňom a jeho dielach uvádzajú správy najmä Pausanias a Plínius Starší.[9]

Naukydes vytvoril slávnu chryselefantinovú (zo zlata a slonoviny) sochu bohyne Héby,[10] ktorá sa nachádzala v chráme bohyne Héry (Héraion bol vzdialený 4,5 km na juhovýchod od Mykén, zachovali sa z neho značné zrúcaniny[11]).[12] Ďalšími jeho dielami boli bronzová socha Hekaty v Argose,[3] Hermes,[8] Diskoforos,[8] socha obetníka barana,[8] podobizeň lyrickej poetky Érinny a zhotovil aj niekoľko sôch olympijských víťazov.[2]

Bola to napr. socha Euklea, vnuka slávneho olympionika Diagora z Rodosu (Euklovo olympijské víťazstvo datujú na koniec 5. storočia pred Kr., podstavec jeho sochy s čiastočne zachovaným nápisom objavili vo východnej stene byzantského chrámu v Olympii[4][13]).[14] Sochy Cheimóna, víťaza v zápasení na olympijských hrách v roku 448 pred Kr., a to jedna v Olympii, druhá podľa Pausania dopravená v rímskom období z Argosu do svätyne Eirény v Ríme[15] a socha zápasníka Baukida z Troizény, olympijského víťaza v roku 400 pred Kr.[16]

Čo sa týka jeho zachovalých diel, pripisuje sa mu len niekoľko sôch, aj to len v rímskych kópiach. Jednou z nich je Diskoforos v Musée du Louvre.[17]

Podľa niektorých historikov tu ide o dvoch rovnomenných umelcov, jedného z polovice piateho storočia pred Kr., ktorý patril do Polykleitovej rodiny a druhého z prvej polovice štvrtého storočia pred Kr.[18]

Referencie a bibliografia

  1. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 370.
  2. ↑ a b c d Archeologický ústav CSAV v Akademii, nakl. CSAV, 1860, Památky archaeologické, str. 104
  3. ↑ a b c Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 170.
  4. ↑ a b Die Inschriften von Olympia [IvO], IvO 159 [1]
  5. ↑ Plínius Starší, Naturalis Historia, 34,50.
  6. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-039-73. S. 429.
  7. ↑ Pausanias, Description of Greece, 2, 22, 7., poznámky 48[2]
  8. ↑ a b c d Plínius Starší, Naturalis Historia, 34,80.
  9. ↑ Aloys Ludwig HIRT, Die Geschichte der bildenden Künste bei den Alten, str. 182
  10. ↑ Johann Joachim Winckelmann. Dějiny umění starověku Stati. Praha : Odeon, 1986. 01-519-86. S. 220.
  11. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-039-73. S. 521.
  12. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-039-73. S. 158.
  13. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-039-73. S. 568.
  14. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-039-73. S. 441.
  15. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-039-73. S. 448.
  16. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-039-73. S. 446.
  17. ↑ R. HOFF, F. QUEYREL, E. PERRIN-SAMINADAYAR (a cura di) Osanna Edizioni, Eikones, str. 262 Musée du Louvre&f=false
  18. ↑ Evelina Borea, Carlo Gasparri Ed. de Luca, 2000, L'idea del bello, str. 190[3]

Iné projekty