Mikuláš Jozef Lexmann OP (* 28. október 1899, Bobot – † 17. júl 1952 Kláštor Králíky) bol slovenský katolícky kňaz, jedna z najvýznamnejších osobností dominikánskeho rádu na Slovensku. Bol veľmi aktívnym človekom širokých záujmov, priekopníkom automobilizmu i pilotom.
Na konci 2. svetovej vojny ukrýval ohrozených ľudí pred násilím v krypte dominikánskeho kostola v Košiciach, a je tak zapísaný ako záchranca Židov v Holocaust Memorial Centre v Budapešti. Začiatkom 50. rokov bol internovaný v niekoľkých kláštoroch, kde sa kruté životné podmienky podpísali na jeho zdraviu a urýchlili jeho smrť.[1]
Patrí k dominikánskym mučeníkom 20. storočia, v roku 2013 slovenská provincia rádu schválila podnet na začatie procesu jeho blahorečenia.
Život
Jozef Lexmann sa narodil ako prvý z ôsmich detí do rodiny, v ktorej otec bol remeselníkom a matka mala obchod s metrovým textilom. Jeho matka bola veľmi zbožná, bola laickou dominikánkou. Pre rehoľný život sa nakoniec rozhodli štyri z jej detí: okrem Jozefa jeho brat Gregor a sestra Mária, ktorí vstúpili k dominikánom, sestra Brigita sa stala členkou Kongregácie Školských sestier de Notre Dame.
Jozef chodil do ľudovej školy v Bobote, potom do mešťanky v Bánovciach nad Bebravou. Potom vstúpil do dominikánskeho juvenátu. V rokoch 1912 až 1916 študoval na gymnáziu v Budapešti. Ako sedemnásťročný vstúpil v Grazi do dominikánskeho rádu a prijal rehoľné meno Mikuláš. Noviciát a ďalšie štúdiá filozofie a teológie absolvoval v Grazi a Viedni. Kňazské svätenie prijal 29. júla 1923.
Nasledujúci rok začal pôsobiť v dominikánskom kláštore v Košiciach. Dňa 4. júla 1933 sa stal jeho priorom.[2]
Prvý „Lietajúci mních“
M. J. Lexmann bol človekom, ktorý sa zaujímal okrem záležitostí spojených s jeho úradom tiež o technické novinky. V Košiciach sa stal prvým kňazom, ktorý vlastnil vodičský preukaz, a už v 20. rokoch tu jazdil autom. S využitím požičaného vozidla viedol vodičský kurz pre nezamestnaných a nemajetných. Bol konateľom Autoklubu pre východné Slovensko.
V roku 1935 tiež absolvoval pilotný kurz, a stal sa tak prvým kňazom-pilotom v Československu.[2] Svojmu bratovi Rafaelovi Gregorovi pred dominikánsky kostol v Košiciach zhodil z lietadla veniec k primíciám.
Bol tiež starostou združenia Orol, v meste založil kultúrne centrum Veritas. K jeho ďalším záľubám patrilo fotografovanie a filmovanie.
V roku 1936 ho preložili do Znojma. Zapísal sa na Masarykovu univerzitu v Brne. Od roku 1937 pokračoval v štúdiu na FF UK v Prahe. Štúdium ale nedokončil kvôli hrozbe zatknutia gestapom, pred ktorým utiekol do kláštora v maďarskej Šoproni, potom ho preložili do Vasváru.
Záchranca životov
V roku 1944 sa vrátil do Košíc. Na prelome rokov 1944/1945 v krypte dominikánskeho kostola ukrýval asi dvadsať osôb pred terorom Strany šípových krížov, a pravdepodobne im tak zachránil život. Je tak zapísaný ako záchranca Židov v Holocaust Memorial Centre v Budapešti.[3]
V roku 1946 v Košiciach založil časopis Svätý ruženec. Naučil sa tiež esperanto a organizoval jeho kurzy, v roku 1948 sa podieľal na usporiadanie kongresu slovenských esperantistov v Košiciach. Okrem toho tu pracoval ako knihovník kláštora, katechéta alebo exercitátor.[2]
Výsluchy a internácie
Prvý výsluch v sídle košickej ŠtB zažil P. Lexmann v decembri 1947. Dňa 20. februára 1948 ho na mesiac zatkli. Stalo sa tak v súvislosti s jeho stykmi s Júliusom Patúcom, obvineným zo založenia ilegálnej organizácie Slovenská národná liga, namierené proti komunizmu. P. Lexmann bol spomenutý aj pri vyšetrovaní činnosti organizácie Rodina, založené chorvátskym kňazom Tomislavom Kolakovičom. Napriek nátlaku ŠtB tiež 17. júna 1949 počas omše prečítal pastiersky list prijatý na tajnej biskupskej konferencii v Prahe.[2]
V rámci Akcie K ho v apríli 1950 odviezli z Košíc. Potom vystriedal internačné kláštory v Pezinku, Báči a Podolínci. Dňa 29. novembra 1950 ho zariadili do zoznamu „reakčných a neprevychovateľných“ rehoľníkov a previezli do kláštora v Králíkách. V internačných kláštoroch boli všeobecne veľmi tvrdé životné podmienky, ale v Králíkách mal už P. Lexmann vážne srdcové ťažkosti, vysoký krvný tlak, chodil o palici. Nedostatok liekov a ťažká práca zhoršovali jeho zdravotný stav. Jedného dňa v júli ho poslali pásť kravy. Slnko a chôdza do prudkého kopca ho úplne vyčerpali. Zomrel 17. júla 1952 vo veku 52 rokov, príčinou smrti bola pravdepodobne mozgová mŕtvica. Bol pochovaný vo svojej rodnej obci Bobot.
Meno Mikuláša Jozefa Lexmanna je na medzinárodnom zozname dominikánskych mučeníkov 20. storočia. V roku 2013 slovenská provincia dominikánov schválila podnet na začatie procesu jeho blahorečenia.[3]
Referencie
- ↑ P. Mikuláš Josef Lexmann [online]. Česká dominikánská provincie. Dostupné online.
- ↑ a b c d LETZ, Dominik Roman. Mikuláš Jozef Lexmann, OP [online]. Lexmann.sk. Dostupné online. cit. podľa LAGOVÁ, Veronika, a kol .: Smrť za mrežami, Vydavateľstvo Michal Vaško, 2008
- ↑ a b Páter Mikuláš Jozef Lexmann, OP [online]. Lexmann.sk, [cit. 2016-03-20]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
Literatúra
- LAGOVÁ, Veronika, a kol .: Smrť za mrežami, Vydavateľstvo Michal Vaško, 2008
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mikuláš Jozef Lexmann na českej Wikipédii.
