Mandátne územia vo svete podľa správcovských krajín:
Britské mandátne územia
Francúzske mandátne územia
Belgické mandátne územia
Austrálske mandátne územia
Japonské mandátne územia
Novozélandské mandátne územia
Juhoafrické mandátne územia
Spoločná správa – mandátne územia pod spoločnou správou
Mandátne územie (zastarano: mandátové územie[1]) je v detailoch nie celkom jasne vymedzený termín medzinárodného práva. Myslí sa ním v širšom (zriedkavom) zmysle územie, ktoré je pod poručníctvom cudzieho štátu (spravidla v záujme tretej strany), a v užšom (jednoznačne najčastejšom) zmysle územie spravované členským štátom Spoločnosti národov (v rokoch 1920–1946) v mene Spoločnosti národov namiesto dovtedajšieho suveréna územia a podľa podmienok čl. 22 Stanov Spoločnosti národov a stanov mandátu.[2]Mandát je v tejto súvislosti buď samotné poručníctvo či správa (poverenie), v ktorom/-ej sa mandátne územie nachádza, alebo skrátené označenie mandátneho územia.
Nasledujúci text je o mandátnych územiach Spoločnosti národov.
Mandáty boli možným riešením sporu, črtajúceho sa medzi americkým prezidentom W. Wilsonom a ostatnými štátmi Dohody, ktoré sa dožadovali nemeckých kolónií a osmanských území.[3] Boli ustanovené ako forma správcovstva, ktoré buď pripadne samotnej Spoločnosti národov, alebo krajinám, ktorým mandát Spoločnosť národov udelí.[3] Dĺžka jednotlivých mandátov mala závisieť od pokroku, ktorý zverenci dosiahnu.[3] V medzivojnovom období mandáty v Afrike a Tichomorí pripomínali priamu anexiu.[3]
V roku 1946 po založení OSN bola väčšina zostávajúcich mandátnych území (s význačnou výnimkou Juhozápadnej Afriky) nahradená tzv. poručenskými územiamiOSN, ktoré sa postupne osamostatňovali. Posledný mandát vypršal v roku 1994, vtedy získalo nezávislosť od USAPalau, ktoré bolo v medzivojnovom období pod japonskou správou.[3]
Všetky mandátne územia Spoločnosti národov boli pred 1. svetovou vojnou ovládané porazenými štátmi, konkrétne Osmanskou a Nemeckou ríšou. Rozlišovali sa 3 skupiny mandátnych území:
Mandátne územia typu A
Mandátne územia typu A boli bývalé územia Osmanskej ríše (okrem Hidžázu) ktoré boli obsadené cez vojnu vojskami Dohody. Mandátori mali za úlohu priviesť tieto územia v dohľadnej dobe k nezávislosti pretože boli považované za natoľko vyspelé, aby zvládli riadenie vlastného samostatného štátu.[3] Do 2. svetovej vojny však získal nezávislosť len Irak (1932).
Palestína - v septembri 1922 Veľká Británia toto územie rozdelila na Palestínu a Transjordánsko. Obidve územia získali nezávislosť až po 2. svetovej vojne.
Francúzske:
Sýria - vrátane Libanonu a Hatayského územia (dnes súčasť Turecka). V roku 1925 bol Libanon oddelený od Sýrie, Hatayské územie je roku 1939 pripojené k Turecku. Libanon vyhlásil nezávislosť v roku 1943 a Sýria v roku 1946, v roku 1946 územie opúšťajú francúzske vojská.
Mandátné územia typu C boli bývalé nemecké kolónie a protektoráty v Pacifiku a Nemecká juhozápadná Afrika. Rovnako ako u bývalých nemeckých afrických kolónií sa samostatnosť týchto území nepredpokladala. Boli to územia, ktoré so štátom, ktorý bol splnomocnený na ich správu, buď priamo susedili, alebo sa nachádzali veľmi blízko. Mandátne územia typu C vhodne zahŕňali Juhozápadnú Afriku a ostrovy, ktoré si nárokovali Austrália a Nový Zéland.
↑Slovenský náučný slovník. Ed. Pavel Bujnák. Zväzok II E – M. Bratislava; Praha : Litevna, literárne a vedecké nakladateľstvo Vojtech Tilkovský, 1932. 380 s.
↑Jacobs, R.: Mandat und Treuhand im Völkerrecht, 2004 Dostupné online.
↑ abcdefgMACMILLANOVÁ, Margaret. Mírotvorci: Pařížská mírová konference 1919. Praha : Academia, 2004. ISBN 80-2000-1151-XChybné ISBN. Kapitola Mandáty, s. 111-123. (po česky)
.svg){kind=small}