Luminofor je látka, schopná absorbovať energiu žiarenia, čiastočne ju uchovať a následne ju vyžiariť vo forme svetla. Absorbovaná energia excituje molekuly luminoforu, ktoré následne pri návrate do pôvodného stavu vyžiaria fotón svetla. Tento proces sa v najširšom zmysle nazýva luminiscencia, špeciálne prípady sú fluorescencia (rýchly zánik luminiscencie, do 10^-8 s) a fosforescencia (pomalý zánik luminiscencie, nad 10^-8 s).

Molekuly luminoforu je možné excitovať energeticky bohatými časticami, napr. ionizujúcim žiarením (rádioluminiscencia), zväzkom rýchlych elektrónov (katodoluminiscencia) alebo fotónmi (fotoluminiscencia) s vyššou energiou (kratšou vlnovou dĺžkou), než má svetlo, následne vyžarované luminoforom. Žiarenie luminoforu môže byť podľa jeho chemického zloženia monochromatické, ale aj zložené svetlo.

Luminofory sa využívajú napr. pre výrobu žiariviek, klasických vákuových obrazoviek, niektorých typov bielych svietivých diód (LED) - tzv. fluorescenčných LED, pri zobrazovacích metódach v rádiológii a pod.

Priemyselne vyrábané luminofory sú zložené zo zmesi základného materiálu a malého množstva aktivátoru, ktorého úlohou je predĺžiť dobu zániku luminiscencie - dosvit luminoforu.

Ako základný materiál najčastejšie slúžia oxidy, sulfidy, sírany, alebo kremičitany zinku, kadmia, bária, stroncia, horčíku, vápniku a ďalších prvkov, prevažne kovov. Aktivátormi sú najčastejšie vzácne kovy - zlato, striebro, meď, ich zmesi, zlúčeniny a ďalšie látky.

Medzi najstaršie známe a zároveň najrozšírenejšie luminofory patrí Sulfid zinočnatý, aktivovaný najčastejšie prímesou medi (ZnS:Cu). Objavil ho v roku 1903 William Crookes a ako scintilačný detektor ho využil Ernest Rutherford a ďalší fyzici pri priekopníckych experimentoch z oblasti fyziky častíc.

Fyzikálny portál Chemický portál

• Luminiscencia
• Fluorescencia
• Fosforescencia
• Žiarivka
• Obrazovka (klasická)