Likvidátorstvo (politický smer)

Likvidátorstvo (stúpenec sa volá likvidátor) bolo pôvodne Leninovo označenie istých krajne pravých a krajne ľavých smerov v Sociálnodemokratickej robotníckej strane Ruska (SDRSR) v rokoch pred prvou svetovou vojnou. Neskôr sa tento termín zaužíval v komunistickom hnutí ako všeobecné označenie komunistov, ktorí boli odporcami vládnuceho smeru hnutia.

Menševické likvidátorstvo

Pavel Borisovič Axeľrod, významný predstaviteľ menševikov.

V užšom zmysle bol ako likvidátorstvo (presnejšie: „likvidátorstvo sprava“) označovaný smer v rámci menševickej frakcie SDRSR, ktorý existoval v rokoch 1907 – 1914.[1][2] Po neuspokojivých výsledkoch ruskej revolúcie z roku 1905 presadzovali jeho zástancovia zrušenie nelegálnych štruktúr SDRSR,[3][4] ktorá bola ilegálnou stranou keďže vo svojom programe požadovala zvrhnutie cára.[5][6] Namiesto uplatňovania ilegálnych foriem politického boja sa zasadzovali o využívanie legálnych štruktúr (napr. odborov) a zrekonštruovanej, plne legálnej SDRSR,[3] ktorá by vo svojom programe nepožadovala zvrhnutie monarchie.[7] Tento postoj zastávala väčšina menševikov.[8] Hlavnými predstaviteľmi boli Pavel Borisovič Axeľrod, Fiodor Iľjič Dan, Alexandr Nikolajevič Potresov a Noj Nikolajevič Žordanija.

„ Likvidátorstvo menševikov ideologicky spočíva v negácii revolučného triedneho boja socialistického proletariátu vôbec a obzvlášť v popieraní nadvlády proletariátu v našej buržoázno-demokratickej revolúcii... Z organizačného hľadiska je likvidátorstvo odmietanie potreby nelegálnej sociálnodemokratickej strany a s tým súvisiace zrieknutie sa SDRSR, vystúpenie z nej, boj proti nej na stránkach legálnej tlače, v legálnych robotníckych organizáciách, odboroch, družstvách, na zjazdoch, na ktorých sa zúčastňujú zástupcovia robotníkov atď. “
– Vladimir Iľjič Lenin, 1909[9]

Proti likvidátorskému smeru v rámci SDRSR stál zvyšok menševikov a všetci boľševici. Likvidátori v užšom zmysle boli v roku 1912 oficiálne vyhnaní zo SDRSR, združili sa následne okolo novín Luč a ako hnutie zanikli začiatkom prvej svetovej vojny.[10][11][12][13][14] Súviselo to s úpadkom podpory menševikov u robotníckej vrstvy, ktorá sa v období 1910 – 1914 čoraz viac radikalizovala a militarizovala, pričom jej sympatie si získavali boľševici. Naproti tomu si menševizmus udržal podporu maloburžoázie.[15]

Boľševické likvidátorstvo

V širšom zmysle sa okrem likvidátorov sprava do likvidátorského hnutia zaraďuje aj „likvidátorstvo zľava“, t. j. minoritný smer v rámci boľševickej frakcie SDRSR, fungujúci od roku 1908 do prvej svetovej vojny, ktorý sa snažil obmedziť stranícku činnosť len na ilegálne aktivity – bol teda priamym opakom menševického likvidátorstva.[16][14][7] Do tohto smeru patrili najmä tzv. otzovisti, požadujúci okamžité ukončenie legálnych foriem práce a teda aj odvolanie poslancov SDRSR zo Štátnej dumy, a ultimatisti, ktorí v snahe odstrániť vplyv menševikov ultimátom požadovali úplné podriadenie poslancov strany rozhodnutiam Ustredného výboru SDRSR.[17]

Likvidátori ako odporcovia

Termín likvidátorstvo sa ujal v ešte širšom význame ako označenie komunistov, ktorí boli odporcami vládnuceho smeru komunistického hnutia. Už Lenin vo svojom hodnotení novín Luč tvrdil, že jeho redaktori sú „likvidátori marxizmu“, a teda podľa neho niektorí z nich chceli zlikvidovať stranu proletariátu, ďalší myšlienku nadvlády proletariátu, Marxov filozofický materializmus, internacionalizmus proletárskeho socializmu, marxistickú ekonomickú teóriu atď.[12] Podľa českého historika Jana Květiny Lenin celkovo svojich protivníkov tituloval oportunisti či likvidátori.[18]

V 20. rokoch Josif Vissarionovič Stalin označil za likvidátorov pravé a ľavé krídlo Ruskej komunistickej strany (boľševikov). Neskôr sa v Sovietskom zväze podľa Stalinovho vzoru výraz používal voľne na označenie „zradcov“ v strane.[14] V duchu pôvodného významu výrazu označil v novembri 1936 Josip Broz Tito vzťah medzi Komunistickou stranou Juhoslávie a Socialistickou stranou Juhoslávie ako „likvidátorstvo“, keďže socialisti pokladali za najväčšiu prekážku uzavretia dohody o spolupráci ilegálne aktivity komunistov.[19]

V Československu Příruční slovník jazyka českého z rokov 1937 – 1938 definoval likvidátora ako „prezývku komunistov neveriacich v svetovú sociálnu revolúciu“[20] a Slovník spisovného jazyka českého z roku 1989 (avšak heslo bolo napísané asi už v 60. rokoch) ako „oportunistické smery v robotníckom hnutí, ktoré vedú k likvidácii revolučných snáh“.[21] Encyklopédia Slovenska (1979) definovala likvidátorstvo v širšom zmysle nasledovne: „Po vzniku komunistických strán sa pojmom likvidátorstvo označovali pravicovooportunistické úchylky v [komunistických] stranách, ktoré dospeli až k pokusom o ich likvidáciu.“ Ako príklady likvidátorstva v Komunistickej strane Československa (KSČ) tento zdroj uvádza bubnikiádu (vnútrostranícka kríza KSČ v roku 1925, ktorej hlavným aktérom bol Josef Bubník) a akcie „pravicovooportunistických síl“ pred piatym zjazdom KSČ (1929) a po ňom. Po piatom zjazde boli „likvidátori“ (t. j. tí, ktorí nesúhlasili s novozvoleným boľševickým vedením strany) z KSČ vylúčení.[10]

Referencie

  1. ↑ Kartotečný lístok „likvidátor“ (Kartotéka lexikálního archivu, 195-).
  2. ↑ Kartotečný lístok „likvidátorství“ (Kartotéka lexikálního archivu, asi 192-).
  3. ↑ a b Ivanov 1999, s. 267
  4. ↑ Ušakov 1938a, Ušakov 1938b
  5. ↑ Programme of the Social-Democratic Workers’ Party adopted at the Second Congress of the Party, Brusel, 1903.
  6. ↑ Ulam 2007, s. 108
  7. ↑ a b Slee 2007
  8. ↑ Swain 1998, s. 209. Podľa Ulam 2007, s. 108 niekedy aj všetci.
  9. ↑ Citované podľa Šaumjan 1973.
  10. ↑ a b Hajko 1979
  11. ↑ Klubkov 2002
  12. ↑ a b Šaumjan 1973
  13. ↑ Lenin 1909b
  14. ↑ a b c Blunden 1999-2008
  15. ↑ Fitzpatrick 1994, s. 30. Termín sa používal spravidla na označenie nižšej strednej vrstvy (napr. obchodníci, remeselníci, malí podnikatelia).
  16. ↑ Lenin 1909a
  17. ↑ Erškov 1956
  18. ↑ Květina 2012, s. 222, poznámka pod čiarou 49.
  19. ↑ Swain 1998, s. 209
  20. ↑ Hujer 1937-1938. Pôvodným zdrojom tejto definície je zrejme kartotečný lístok „likvidátor“ (Kartotéka lexikálního archivu, 1937) označujúci uvedený výraz ako nadávku.
  21. ↑ Havránek 1989

Použitá literatúra