Budova má pridelený štatút kultúrnej pamiatky mimoriadneho významu.[1][2]
Lokalita
Stavba sa nachádza v jednej z najstarších častí Belehradu na križovatke ulíc Kneza Sime Markovića a Kralja Petra.[1] Oficiálna adresa budovy je ulica Kneza Sime Markovića 8.[1][2]
Dejiny
Celkový pohľad na budovu konaku v noci
Budovu nechal postaviť srbský knieža Miloš Obrenović I. predovšetkým z dôvodu, že stará kniežacia rezidencia, ktorá bola využívaná do roku 1829 už bola stará a pomerne schátraná, ale aj preto,[1] že chcel výstavbou novej rezidenčnej budovy ukázať zvýšenú ekonomickú silu Srbského kniežatstva,[2][1] potom čo obdržal od tureckého sultánaMahmuda II. v roku 1830 druhý tzv. hatišerif[p 1]. Budova mala podľa plánov Miloša Obrenovića slúžiť ako dom pre jeho rodinu (manželku Ljubicu a jeho dvoch synov Milana a Michala)[1] a zároveň ako oficiálna kniežacia rezidencia.[1][2]
Výstavba konaku sa začala v júli1829 a bola ukončená na jeseň roku 1830. Kňažná Ljubica sa v roku 1830 do budovy aj s deťmi nasťahovala[1][2], o čom informovala Miloša Obrenovića listom z 22. novembra.[1] Ako oficiálna kniežacia rezidencia nakoniec budova neslúžila, tou sa stal Konak kniežaťa Miloša v Topčidere (Topčider je belehradská štvrť) a konak kňažnej Ljubice sa stal predovšetkým rodinným sídlom.[2] V období prvej vlády Miloša Obrenovića sa však v budove nachádzala štátna pokladnica. V roku 1836 bol k budove pristavaný hamám (turecký typ kúpeľnej budovy). Po abdikácii Miloša Obrenovića a smrti jeho následníka, ktorým bol jeho syn Milan Obrenović II. až do návratu nového kniežaťa Michala (druhý Obrenovićov syn) do Belehradu v roku 1840 zasadalo v budove kniežacie regentstvo. Sám knieža Michal Obrenović III. po svojom návrate[1] v budove žil aj s ďalšími rodinnými príslušníkmi[2] a to do roku 1842.[1][2]
Následne bola budova sídlom Lýcea, neskôr Prvého belehradského gymnázia a ešte neskôr v nej sídlil Apelačný kasačný súd. Od roku 1912 bola budova sídlom Ústavu pre výuku hluchonemých detí a od roku 1929 v nej sídlilo Múzeum súčasného umenia a neskôr Cirkevné múzeum, ktoré budovu využívalo do 6. apríla1941. V rokoch 1945 – 1947 patrila budova do správy srbského patriarchiátu.
V roku 1946 získala budova štatút kultúrnej pamiatky.[2]
V roku 1947 sa do konaku presťahoval Ústav pre ochranu kultúrnych pamiatok.[1]
V 70. rokoch 20. storočia vedenie mesta Belehrad rozhodlo, že budova v súlade s jej historickým, umeleckým a pamiatkovým dedičstvom dostane nový účel a stane sa múzeom.[3] V rokoch 1971 – 1979 prebiehali na budove konzervačné a reštaurátorské práce, ktorých cieľom bola sanácia budovy a obnova fasád a interiéru.[1]
V roku 1979 získala budova štatút kultúrnej pamiatky mimoriadneho významu.[1][2]
Od roku 1980[2] je budova vo vlastníctve Múzea mesta Belehrad, ktoré v nej má jednu zo svojich stálych expozícií[1][2] a zároveň je časť budovy využívaná pre dočasné výstavy a iné akcie.[4]
Charakteristika
Portrét kňažnej Ljubice, pre ktorú bol konak postavený – na portréte so synom Milanom
Autorom budovy bol Hadži Nikola Živković[2][1] (známy pod prezývkou Hadži-Neimar), ktorý je považovaný za priekopníka srbského staviteľstva[1] a pôsobil ako dvorný architekt Miloša Obrenovića.[2]
Budova zahŕňa všetky charakteristiky mestských domov v srbsko-balkánskom štýle.[1][2] Je najreprezentatívnejším príkladom zachovanej mestskej architektúry z prvej polovice 19. storočia v Belehrade[2] a jednou z mála zachovaných stavieb z čias prvej vlády kniežaťa Miloša Obrenovića.[3]
Ide o veľkú budovu obdĺžnikového pôdorysu, ktorá sa nachádza v centrálnej časti veľkého dvora. Celý priestor bol pôvodne obohnaný vysokým múrom. Centrálnou fasádou je budova otočená k rieke Sáva.[1]
Konak kňažnej Ľubice sa skladá zo suterénu, prízemia a jedného nadzemného poschodia.[2][1] Strop suterénu je tvorený klenbami. Strecha je valbová, pokrytá škridlami. V centrálnej časti strechy sa nachádza osemboká kupola. Okrem kupoly je na streche aj celkovo osem komínov.[1]
Interiérová schéma prízemia a nadzemného poschodia je symetrická. Skladá sa z centrálne položeného salónu okolo ktorého sú rozmiestnené izby. Toto je tradičná orientálna schéma rozloženia miestností odvodená od modelu budov s uzavretým vnútorným dvorom. Na oboch poschodiach sú divanhany, čo je typ dnešnej jedálne, ale aj recepčnej miestnosti. Prízemná divanhana je od zvyšku priestoru oddelená dvoma schodmi a lemovaná drevenými stĺpmi členenými parapetmi. Hneď vedľa tejto miestnosti sú široké schody, ktoré vedú do záhrady. Divanhana na druhom poschodí je na rovnakej úrovni ako ostatné miestnosti a je z nej výhľad smerom do ulice. Podlahy všetkých miestností na druhom poschodí sú drevené.[1]
Hoci sa konak svojou priestorovou koncepciou prikláňa k orientálnej tradícii,[2][1] predstavuje prelomový bod v architektúre Belehradu,[1] pretože svojím vonkajším dizajnom a dekoratívnymi prvkami do značnej miery naznačuje vplyv európskej architektúry. Tieto európske koncepty sú pozoruhodné najmä v rozmanitosti fasád, členitých línií striech, komínov a kupol, ako aj v sekundárnych detailoch architektonického spracovania fasády, ako sú pilastre, ukončenia oblúkov a riešenie okien. Na vplyv európskej architektúry poukazujú aj niektoré detaily interiéru.[2][1]
Múzejná expozícia
V budove sa nachádza stála expozícia Múzea mesta Belehrad „Interiéry belehradských domov 19. storočia“.[2][3] Expozícia bola otvorená v septembri1980. Expozícia ukazuje vznik a rozvoj občianskej kultúry, životného štýlu a bývania v Belehrade v období 19. storočia. Expozíciu tvorí reprezentatívny výber predmetov výtvarného a úžitkového umenia zo zbierok Múzea mesta Belehrad. Predmety vznikli v priebehu 19. storočia ako produkt západoeurópskej a domácej remeselnícko-umeleckej a priemyselnej výroby a patrili predstaviteľom vládnucej dynastie Obrenovićovcov, ako aj významným civilným belehradským rodinám.[3] Predstavené sú tak rôzne interiérov mestských domov od orientálnych tureckých, až po tie ktoré boli ovplyvnené stredoeurópskymi (Biedermeier) a západoeurópskymi (neobarok, neorokoko, Altdeutsch) štýlmi.[4]
V suteréne budovy Múzeum mesta Belehrad organizuje výstavy, prednášky, hudobné večery a propagačné akcie.[3][4]
Štatút a dôvod pamiatkovej ochrany
Kategória: nehnuteľný kultúrny majetok mimoriadneho významu[2]
Rok vyhlásenia: 1946 ako kultúrna pamiatka,[2] od roku 1979 ako kultúrna pamiatka mimoriadneho významu[1][2]
Galéria
pohľad na centrálnu časť prednej fasády
detail z fasády
budova konaku na historickej fotografii z roku 1876
z interiéru budovy
z interiéru budovy
z interiéru budovy
z interiéru budovy
z interiéru budovy – suterén
Poznámky
↑Dekrét, ktorý bol posledným krokom, ktorý viedol k autonómii Srbského kniežatstva. Týmto aktom bola uznaná autonómia a nezávislá štátna správa kniežatstva. Je to druhý a najdôležitejší z troch hatišerifov, ktoré turecký sultán vydal Srbom. Priznával taktiež Milošovi Obrenovićovi právo na vytvorenie dynastie.
↑ abcdefghijklmnopqrstuvwxРепублички завод за заштиту споменика културе – Београд. Конак кнегиње Љубице [online]. nasledje.gov.rs, [cit. 2024-06-10]. Dostupné online.
