Kliatba je vyjadrená žiadosť k nadprirodzeným silám, aby niekomu vznikla škoda alebo ho stretol zlý osud.^[1] Vyslovením kliatby sa určitá osoba stane prekliatou, takzvane po určitej dobe túto osobu postihne nešťastie. Prekliatie sa nemusí vzťahovať len na osoby, ale tiež na celé rodiny, predmety, budovy, miesta atď. Kliatby sa vyskytujú obzvlášť v mytologických líčeniach, ľudových povestiach a rozprávkach.^[2]

Kliatbou sa dnes často tiež mieni použitie viac či menej vulgárnych výrazov na uvoľnenie vnútorného napätia. Niektoré kliatby sa doteraz vyskytujú v ustálených obratoch, hoci už nie sú mienené doslova, napr. aby ho čert vzal.

Opakom kliatby je požehnanie, ktorým človek žiada nadprirodzené sily, aby určitej osobe (predmetu, miestu...) pomohli a ochraňovali ho.

V českých zemiach je najznámejšia povesť o vodcovi Chodov Jánovi Sladkom Kozinovi, ktorý údajne uvrhol kliatbu na pána Wolfa Maximiliána Lamingera, že sa do roka a do dňa stretnú u božieho súdu.^[3] Laminger skutočne za necelý rok zomrel. Táto kliatba, ktorá ma priniesť prekliatemu smrť, zvyčajne do nejakého časového termínu, sa preto niekedy označuje aj lamingerizmus.^[4]

V spojitosti so starovekým Egyptom sa často hovorí o takzvanej faraónovej kliatbe. Po náleze hrobky faraóna Tutanchamóna totiž v krátkom čase za zvláštnych okolností zomrelo hneď niekoľko ľudí, ktorí na hrobke pracovali, napríklad George Herbert, gróf z Carnarvonu, ktorý archeologické práce financoval a ktorý bol spoločne s jej objaviteľom Howardom Carterom prvý, kto do hrobky vstúpil. Čoskoro sa tak objavila fáma, že ktokoľvek do Tutanchamonovej hrobky vstúpi, zomrie.

Viazacie kúzla predstavujú zvláštny druh kliatby, ktorá je založená na predstave, že obeť je kúzlom zväzovaná a je jej tak zabránené škodiť či je jej naopak ublížené. Okrem symbolického pútania povrazmi pracujú tieto kúzla aj s motívom bodania. Doklady o takomto druhu mágie existujú predovšetkým z Indie, starého Grécka a Škandinávie z doby vikingskej. Vo védskej Indii bola spojená predovšetkým so vševidiacim a vševedúcim bohom Varunou, strážcom spravodlivosti a kozmického rádu rta, ktorý bol vyzvaný, aby spútal nepriateľov. V Grécku v Aischylovej dráme Erínye titulná bohyňa spieva kúzelnú pieseň, ktorá má spútať ich obete a predstava magického viazania je bohato doložená z defixií, preklínacích tabuliek. V Škandinávii je pieseň slúžiaca na spútanie nepriateľov spomínaná v 148. strofe Hávamálu. Starohornonemecké prvé mersburské zaklínadlo uvádza, že takého zviazania, ale aj odpútania, boli schopné dísy.^[6]

S pútaním môže súvisieť jeden z praindoeurópskych výrazov pre mágiu a kúzelníctvo: *soito, ktorý možno rekonštruovať z výrazov ako je waleské hud „mágia“, severské seid, „čarodejníctvo“, a sida, „čarovať“, a snáď aj tocharského nesset, „mágia“.^[7]

1. ↑ HARTL, Pavel; HARTLOVÁ, Helena. Psychologický slovník. Praha : Portál, 2000. ISBN 80-7178-303-X. S. 256.
2. ↑ HARTL, David. Sedm bajek židovských. 1. vyd. Praha : Carter, 2021. ISBN 978-80-11-00051-6. S. 37–54.
3. ↑ STEJSKAL, Martin. Labyrintem míst zlatých. Praha : Eminent, 2011. S. 50-868.
4. ↑ VONDRÁČEK, Vladimír; HOLUB, František. Fantastické a magické z hlediska z psychiatrie. Bratislava : Columbus, 1993. ISBN 80-7136-030-9. S. 213.
5. ↑ Šablóna:Citace monografie
6. ↑ Indo-European Poetry and Myth. New York : Oxford University Press, 2007. ISBN 978-0-19-928075-9. S. 332–333.
7. ↑ Encyclopedia of Indo-European Culture. [s.l.] : [s.n.], 1997. Dostupné online. ISBN 978-1884964985. S. 362.

• Interdikt
• Genius loci
• Povera

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kliatba

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kletba na českej Wikipédii.