Južné Alpy (nem. Südalpen) predstavujú časť Východných Álp. Nachádzajú sa južne od periadriatickej línie a smerom na juh sa ponárajú pod výplň Pádskej panvy, ktorá na nich leží diskordantne.
Tvoria Karnské, Júlske a Savinské Alpy alebo pohorie Dolomity. Z klasického geografického členenia Álp im zodpovedajú takmer úplne Südliche Kalkalpen. Južné Alpy plynule prechádzajú do dinárskej horskej sústavy. Príkrovy v Južných Alpách chýbajú, celé sú tvorené väčšími vrásami a násunmi južnej vergencie[1].
Stratigrafia
Južné Alpy tvoria zvrásnené horniny pochádzajúce z Adriatickej/Apulskej mikroplatne, ktoré boli nasunuté na juh. Ich predpolie tvorí vulkanický a sedimentárno-vulkanický vývoj permu[2]. Tvoria ich hlavne druhorné usadené horniny, v prevažnej miere vápence a dolomity. Prítomné sú hlavne vápence rífového typu, ale i norické a rétske hlavné dolomity dachsteinského typu, jurské karbonáty a terciérny flyš.
Členenie
Na rozdiel od alpských jednotiek severne od periadriatickej jazvy, pre Južné Alpy nie sú príznačné veľké príkrovy. Prítomné sú väčšie prevrátené vrásy, rozsiahlejšie prešmyky a lokálne presunuté šupiny, väčšinou interpretované ako dôsledky zlomových porúch. Ich vergencia je generálne na juh. Južné Alpy, možno geologicky rozčleniť na východný a západný úsek, ktoré oddeľuje široká vulkano-tektonická zóna. Tvorí ju judikarská línia a bolzanské vulkanicko-magmatické centrum[2].
V západnom úseku na styku s kinzigitovou zónou ivreského pásma, južne od Valle d’Aosta vystupuje na povrch kryštalinikum. Tvoria ho hlavne predhercýnske kryštalické bridlice - ortoruly a migmatity, ale aj mladšie hercýnske porfýry a granitoidy. Obal tohto kryštalinika tvoria hlavne permské a triasové (vzácne i jurské a kriedové) sedimenty a vulkanity. Medzi tonalitovou (miestny názov pre periadriatickú líniu) a judikarskou líniou vystupuje pomerne mladý (eocén-miocén) adamelský granitoidný plutón.
Východný úsek sa vyznačuje miestnym vystupovaním predalpínskeho podložia, fylitov ale i permských bolzanských ryolitov, ktorých hrúbka tu dosahuje až 2000 m[2]. Hojné sú i mladšie pyroxenity, syenity a monzonity.
Referencie
- ↑ Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1985: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
- ↑ a b c Mísař, Z., 1987: Regionální geologie světa. Academia, Praha, 708 s.
